Na svete existujú dva druhy tvorcov. Jedni sa zaoberajú objektami, ako básnici, maliari, ktorí niečo vytvárajú, vdychujú svojim dielam esenciu života. Tí druhí sú mystici – vytvárajú sami seba. Poznať samého seba, ako nám radil už Sokrates, je iba prvým krokom v spleti nášho bytia. Je nám známych veľa faktov a teórií, ale málo toho vieme o sebe. Ďalším z nich je, ako so svojim poznaním naložíme.
„Niet lásky k životu bez zúfalstva zo života. Budúcnosť najviac obdaruje ten, kto dáva všetko do súčasnosti.“
Albert Camus
Aké myšlienkové formy a mentálne abstrakcie nás budú sprevádzať prítomným okamihom. Nestačí si teda klásť otázku, aký som a čo mi vyhovuje. Rovnako dôležité je vedieť po čom túžim a aké cesty k môjmu cieľu vedú na základe vlastného vytvoreného vnútorného obrazu. Niekedy sa však samotná otázka môže niesť v duchu, či je pre náš život hybnou silou cieľ, cesta, zámer alebo postoj, za sprievodu rozličných prekážok.
Albert Camus, francúzsky spisovateľ, filozof a predstaviteľ existencializmu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1957 vyslovil myšlienku, že „pravda, podobne ako svetlo, oslepuje. Naproti tomu lož je krásne prítmie, ktoré zvýrazní každý predmet,“ ktorú môžeme interpretovať dvojakým spôsobom. V prvom ponímaní možno obrazotvornosť označiť ako mágiu, ktorá je “len” dočasne nerealizovanou technológiou. Takto vnímané obrazy, či skôr vizualizované myšlienky sú žiaričom na ceste, ktorých darom je, že nás dokážu preniesť na cestu k jej naplneniu. To, čo však obrazotvornosti prináša aspekt dokonalosti, je schopnosť rámovania a uceľovania myšlienok. V druhom zmysle je možné výrok vysvetliť ako vzájomný protipól, v ktorom lož je falošnou útechou, naučeným štandardom, či komfortom vlastnej mysle, kde pravda býva oslepujúcim svetlom, ktorý so sebou prináša častokrát nevyhnutnú bolesť. A práve preto je nevyhnutné vytvárať si vlastné šťastie, ako “protest” voči svetu nešťastia.
Je prirodzené, že človek neustále mení svoj pohľad, avšak len niekedy si dovolíme “zastaviť sa” a stlačiť svoju pomyselnú mentálnu spúšť, aby sa obraz vpil do nášho vnútorného depozitára, čím si vytvárame svoj vlastný malý Louvre – ide o tzv. neurosignaturu, čo v prenesenom význame môžeme označiť ako modlitbu duše. Neurosignatura je hypotetickým neurónovým vzorom, navrhnutým H. Bensonom, ktorý zodpovedá súčtu spomienok, pamätí a emócií človeka, ktoré môžu byť aktivované vhodnými stimulmi.
Psychológ Radvan Bahbouh zdôraznil a upriamil pozornosť na dielo od Alberta Camusa. Albert Camus vo svojom pojednaní o ľudskom údele Mýtus o Syzifovi zdôraznil myšlienku nášho pohľadu na Syzifa. Dívame sa naňho ako na chudáka, rojka, ktorý neustále opakoval zbytočnú a nezmyselnú prácu, pretože nebolo v jeho silách dokončiť ju. Z diaľky len prihliadame, ako mu vypadol kameň a znovu musel túto nedokončiteľnú činnosť opakovať. Zabúdame na jedno, ako tvrdí Dan Millman “bolesť očisťuje myseľ aj telo, spáli veľa prekážok”.
Avšak všetci sme vo svojej podstate Syzifovia, všetci o niečo usilujeme, niekam smerujeme, podmienky sa ale vždy zmenia, tak ako sa vždy zmení to, čo prežívame. Musíme sa opätovne vrátiť znova a znova na začiatok. Čím to je?
Príliš myslíme na cestu nahor. Príliš myslíme na to, že ten kameň by tam mal byť dovalený (mal by zapadnúť na svoje miesto), a naše ciele, či ambície by mali byť naplnené. Albert Camus ale hovorí jednu vec: “On si užíval tu cestu nadol. Neponáhľal sa, pretože vedel, čo ho čaká. Ukladal si spomienky – obrazy.” Rovnako je to s nami ľuďmi. Následne počas nášho života prichádzame k otázke, či je dôležitá cesta alebo cieľ? Osobne si myslím že ani jedno nie je tým najpodstatnejším. Dôležitý je zámer, ktorý sprevádza jednotlivé kroky. Ako hovorí americká spisovateľka Jamie Varon: „Nepodarí sa ti rozlúsknuť všeobecne platný systém svojho života. Jednoducho nepodarí. Nedokážeš kontrolovať každý výsledok a aspekt do tej miery, aby si sa nikdy nemusel odovzdať neistote a nepredvídateľnosti vecí, ktoré sú za horizontami toho, čomu rozumieš. To je základ prítomného života – ukázať sa svetu, akýkoľvek si práve teraz, a dovoliť si, aby to stačilo.“
Veľakrát sa ocitáme na rázcestí života, ktoré nám ponúkne možnosti, „obrazy našej budúcnosti“, ktoré dokážu rozšíriť náš vnútorný obzor. Na tej ceste je podstatné sa zastavovať a vracať sa k tomu, čo sme prežili, čo nás urobilo vo vlastných očiach “novými”. Nie je totiž možné byť stále na ceste, ako aj myšlienkami stále pri cieli. Neustále sme v dialógu vôle človeka a nepredvídateľnosti života. Ako povedal Don Quijot: “Nie je dôležité či vyhráš alebo prehráš, pokiaľ ideš cestou hľadania a svet sa tým zlepší.”
Soňa Kovačiková
Fotografie: Dreamstime