Hľadať

Chameleón Herbie Hancock

Len mizivému počtu hudobníkov sa podarí niekoľkokrát výrazne ovplyvniť dianie vo svojom okolí. V pomyselnej sieni slávy objaviteľov nových hudobných svetov majú svoje miesta Louis Armstrong, Miles Davis, Jimi Hendrix, James Brown, Ray Charles…

V zástupe vyvolených sa určite nestratí ani hráč na klávesových nástrojoch Herbie Hancock, ktorého hudba už takmer polstoročie (!) inšpiruje jazzmanov, funkerov ale aj vyznávačov tanečnej muziky. Hancock je narozdiel od „rýchlokvasených“ hviezdičiek skutočným umelcom, ktorý neváhal okoreniť jazzovú hudbu živelným funkom, dravým rockom, zmyselným soulom alebo tanečnou elektronikou. Nakoniec žiadna zo superstars Hancockovej kategórie sa nestretáva s tak rozporuplnými reakciami na rôznorodosť svojich projektov.

Čerstvý sedemdesiatnik sa nikdy neostýchal zdôrazňovať rozmanitosť a do svojho prejavu začleňoval aktuálne trendy. Ako jeden z prvých poukázal, že najdôležitejším posolstvom hudby je otvorenosť a energia bez ohľadu na to, či sa odohráva na pódiu nablýskanej koncertnej sály alebo v podzemí tanečného klubu. No predovšetkým nie „usedeným“ poslucháčom vo frakoch bol v 80. rokoch adresovaný jeho megahit Chameleon so šťavnatým funkovým podkladom alebo breakdanceová hymna Rockit predznamenávajúca éru technohudby.

Predavač melónov

Ako zázračné dieťa z dobre situovanej stredostavovskej rodiny bol Hancock (1940) atrakciou chicagskej scény. Už ako jedenásťročný hral Mozartov klavírny koncert so symfonickým orchestrom a popri štúdiu hudby sa paralelne zapísal na elektroinžinierstvo. Nádejný fyzik však neodolal muzikantskému volaniu a namiesto záverečných skúšok „vymetal“ kluby v jazzovej Mekke – New Yorku. Jeho kapelník – trubkár Donald Byrd ho odporúčal nahrávacej spoločnosti Blue Note a hneď svoj debut Takin´ Off (1962) korunoval Hancock jednou zo svojích kľúčových tém – Watermelon Man. Chytľavá melódia nad výraznou klavírnou figúrou odkazujúcou na soul-funkové inšpirácie vyniesla na obežnú dráhu nielen svojho autora. Hancockov „predavač melónov“ ešte v tom istom roku útočil na prvé priečky hitparád aj v podaní kubánskeho perkusionistu Monga Santamariu a nenásytné publikum žiadalo svoju obľúbenú skladbu aj na koncertoch mnohých kapiel, ktoré ju prevzali do svojho repertoáru (Manfred Mann, Sly & The Family Stone, Quincy Jones, Maynard Ferguson). Nemenej úspešné boli aj ďalšie Hancockove aktivity, napríklad slávna téma Cantaloupe Island naznačujúca jeho „slabosť“ pre funkovú rytmiku alebo filmová hudba ku kultovému Antonioniho filmu Zväčšenina (Blow-Up, 1966).
Nasledujúce Hancockove projekty (Maiden Voyage) boli poznamenané jeho „učňovskými rokmi“ v kapele velikána Milesa Davisa. Po jeho boku preskúmaval klavirista hraničné možnosti akustického jazzu. Práve hudba Davisovho kvinteta (1963-1968) s generačnými rovesníkmi Hancockom, Waynom Shorterom, Ronom Carterom a Tonym Williamsom (tento bubeník nastúpil k Davisovi len ako sedemnásťročný!) je dodnes považovaná za vrcholovú métu, ktorú v danom formáte len ťažko prekonať.
V období elektrifikácie davisovej kapely na sklonku 60. rokov už síce nebol Hancock jej plnohodnotným členom, avšak nesmel chýbať pri smerodajných albumoch In a Silent Way a On the Corner, čo popisuje v pozoruhodnom filmovom dokumente Miles Electric – A Different Kind of Blue (2004): „Miles ma pozval na nahrávanie In a Silent Way vo februári 1969. Vošiel som do štúdia a ostal zarazený: „Kde do čerta je klavír?“ Miles ukázal prstom na elektrické piano Fender Rhodes, ktoré stálo v kúte. „Mám sa tu predvádzal na tejto hračke?“ Dovtedy mi nenapadlo vyskúšať čosi podobné. Prešiel som po klávesách a ostal prekvapený nad mäkkým zvukom; jednotlivé farby sa prelínali a boli omnoho plastickejšie a zreteľnejšie, ako pri akustickom klavíri.“ Objavenie Fender Rhodes a neskôr ďalších klávesových syntetizátorov diametrálne zmenili zvukovosť a charakter Hancockovej hudby. Jazzového chameleóna na jeho ceste od akustického klavíra k elektrickým klávesám opantala priamočiarosť, akou útočili na ľudské zmysly rock, funk alebo soul. Na rozdiel od Davisa však Hancocka neiritovala (z pohľadu jazzmana) primitívnosť a predvídateľná šablónovitosť rocku, ani „muzikanti, ktorí nepoznajú noty“.
Na „kvetinovú éru“ reagoval Hancock zostavením kapely The Headhunters v prejave ktorej sa prelínala živočíšnosť kmeňovej hudby (preto pomenovanie lovci lebiek) s neúnavným zápalom experimentovať s technickými novinkami. Odozva mladej generácie a miliónový náklad extatického popevku Chameleon so synteticky znejúcou basovou figúrou zabezpečili jej tvorcovi status pioniera jazzovej fúzie.

Jazzový diskjockey

Elektrické obdobie Hancocka a jeho učiteľa Davisa býva posudzované nejednoznačne. Jazzoví puristi ani jednému z nich nedokážu zabudnúť opustenie prameňa, ktorý kedysi sami životodarne napájali. Obom však nemožno uprieť prvenstvo v pootváraní nových obzorov, aj keď v pripodobnení sa k uctievaným rockerom zašiel Hancock podľa mnohých priďaleko: zvuky klávesov moduloval efektovými krabičkami pôvodne prináležiacimi gitaristom (hendrixovské wah-wah kvákadlo alebo fuzz) a nástroj vzal doslovne do vlastných rúk. Nemusel viac ostávať učupený za klávesovou hradbou na kraji pódia – odteraz sa mohol voľne pohybovať so závesným syntetizátorom (tzv. keytar umožňujúci modulovanie zvuku prostredníctvom ovládačov). Za technotronické pokusy s producentom Billom Laswellom získal Hancock v roku 1984 prvé z doterajších dvanástich (!) GRAMMY a ich syntetický megahit Rockit s revolučným využitím DJ-ského efektu scratchingu (ako aj ďalšie skladby z albumu Future Shock) rotovali v rozhlasových rebríčkoch, prípadne útočili na vrchné priečky MTV. Videoklipy Autodrive alebo Rockit nenudia ani po troch desaťročiach; svojím nepokojom reagujú na boom pretechnizovanej éry, ktorú zároveň parodujú a naznačujú jej prázdnotu. Elektrojazzové úlety vyvažoval Hancock počas celej svojej kariéry návratmi k „čistému“ akustickému jazzu, napríklad na pôde superskupiny V.S.O.P. s kolegami z davisovských čias. Rovnako sa ujal hudobného „supervízorstva“ počas nakrúcania vynikajúceho filmu Round Midnight (v réžii Bernarda Taverniera), za hudbu ktorého získal v roku 1987 Oscara. Prestížnych ocenení prevzal Hancock v posledných rokoch niekoľko, napríklad GRAMMY za vôbec najlepší album roka 2008 za skvostné pretavenie piesní Joni Mitchellovej na svojom albume River: The Joni Letters.

Jedinečnú šancu spoznať a objaviť hudbu tohto klávesového mága dostaneme 6. júla v Bratislave, kam sa Hancock chystá v rámci svetového turné The Imagine Project. Veľkolepý koncert bude oslavou jeho nedávnych 70. narodenín ale aj dôkazom, že tento umelec dokáže rozpumpovať svoje publikum aj dnes. Nový album The Imagine Project vznikal na troch kontinentoch s umelcami reprezentujúcimi odlišné kultúry: v londýnskych štúdiách angažoval Hancock gitaristu Jeffa Becka a speváka Seala, v Írsku sa inšpiroval legendárnou formáciou The Chieftains, v Brazílii prizval pozoruhodnú pesničkárku CéU… Ochutnávkový singel The Song Goes On s Anoushkou Shankar, dcérou hráča na sitar Raviho Shankara a saxofonistom Waynom Shorterom, načrtáva pozoruhodnú fúziu diametrálne vzdialených a pritom bezprostredných hudobných svetov.
Na júlovej narodeninovej oslave určite nebude chýbať beninská gitarová hviezda Lionel Loueke ani vynikajúci bubeník Vinnie Colaiuta, ktorý dlhé roky spolupracoval so Stingom. Herbie Hancock sa predstaví v Bratislave v rámci cyklu Hviezdy svetového jazzu, vďaka ktorému sme v posledných mesiacoch mali na dosah skutočných velikánov tejto scény (Dave Holland, Wayne Shorter, Chick Corea, Pat Metheny).

Peter Motyčka                                        Photos: Press

www.herbiehancock.com

Mohlo by sa Vám páčiť