Známy fotograf slovenského pôvodu Robert Vano pred nedávnom navštívil Bratislavu, aby sa na workshope na tému Módna fotografia, podelil so svojimi skúsenosťami s kolegami zo Slovenska. Vďaka spoločnosti Canon, ktorá ma s kolegom z redakcie pozvala na túto zaujímavú akciu, som mal šancu pohovoriť si s ním a spoznať jeho životné krédo.
Pán Vano, ako sa začala vaša cesta za veľkou módou?
V roku 1967 som emigroval do USA, kde sa začal odvíjať môj príbeh. Priznám sa však, že som si „štáty” veľmi neužil, pretože hneď ako som začal pracovať vo svete módy, či už ako maskér, alebo neskôr ako fotograf, som pôsobil viac v zahraničí ako doma. Buď ma redakcie vyslali pracovne do Milána, alebo Paríža. Od tej doby čo pôsobím vo svete módy profesionálne, stále cestujem. Od roku 1992 pôsobím v Prahe, kde som si našiel nový domov. Po prvýkrát som cestoval do Prahy v čase, keď sa kreoval časopis Elle. Majitelia mi ponúkli prácu kreatívneho riaditeľa. Túto ponuku som prijal, pretože mi vyhovovalo, že budem bližšie k mame, a na druhej strane, v Prahe som nikdy pred tým nebol. Tak som sa rozhodol pre hlavné mesto Českej republiky. A zostal som mu verný až dodnes.
V biznise, v ktorom pôsobíte aj vy, existuje tvrdá konkurencia, kde uspeje naozaj kreatívny a talentovaný fotograf. Vám sa podarilo odlíšiť, vytvoriť svojský imidž vašich fotografií. V čom sa považujete za odlišného v porovnaní s konkurenciou?
Pokiaľ mám porovnávať situáciu na Slovensku a v Čechách, tak rozdiely dokážem charakterizovať. Ak by som sa snažil porovnávať moju prácu so zahraničnými fotografmi, tak tu nebadám veľké odlišnosti. Ale, aby som sa vrátil k téme otázky. Myslím, že najväčšie rozdiely evidujem v samotnej podstate práce a poslaní fotografa. Naši tvorcovia nedokážu charakterizovať svoje ciele, potreby, nie sú schopní definovať svoju pozíciu. A to nie len v módnej brandži, ale v čomkoľvek. Napríklad, spomeniem situáciu v gastronómii. V čom sa odlišuje človek, ktorí sa rozhodol vycestovať na stáž do Francúzska a niekoľko rokov pôsobil u skvelého šéfkuchára, od domácich kuchárskych majstrov? Stáva sa, že príde domov, onedlho získa michelinovu hviezdu a takmer všetci domáci kuchári sa hnevajú, prečo nezabodovali oni. Asi preto, že pozná svoje miesto, dokáže pružne reagovať na aktuálne situácie a používa kvalitné ingrediencie.
To znamená, že zahraničie človeka zocelí a naučí ho správne reagovať na každodenné situácie?
Áno, presne tak. Mám tu krásny príklad z detstva. Keď som sa mame vyznával z mojich snov o tom, že keď vyrastiem, pôjdem do zahraničia, smiala sa a hovorila, že sa bojím ísť sám aj na záchod, a nie aby som šiel niekde za hranice. Babička sa ma však vždy zastala a spomenula príklad ešte z dôb dávno minulých, keď bývalo zvykom, že otec vystrojil syna a poslal ho na skusy do sveta. Za pár rokov sa vrátil s nošou plnou skúseností a zručností. Človek by mal jednoducho využiť šancu cestovať do zahraničia. V New Yorku sa zvykne tvrdiť, že je mimoriadne dôležité odísť za zamestnaním tam, kde sú adekvátne podmienky. Toto pripomínam aj na mojich workshopoch.
Veď stačí sa len trochu zamyslieť a objavíte, že je to absolútna pravda. Keď sa chcete potápať, musíte k moru, pokiaľ máte záujem presláviť sa v opere, hľadáte uplatnenie v talianskej La Scale, a ak chcete uspieť vo filme, nemôžete ísť do Albánska.
Do Milána vás pošlú preto, že práve tu sa produkuje najviac módnych časopisov, čo ponúka vysokú šancu uspieť vo svete fotografie. Nemá zmysel sťažovať sa na osud, ktorý je na vás taký krutý, ale skôr by bolo potrebné pohnúť rozumom a, samozrejme, zadkom.
Platí to aj pre svet módy a fotografie?
Opäť uvediem príklad zo zahraničia, tentoraz už z módneho sveta. Zahraničné módne magazíny dokážu presne charakterizovať svoje miesto na trhu. Využívajú také techniky, ktoré ich charakterizujú, sú navonok rozpoznateľné. Takisto aj umenie fotografie nie je ukryté vo vonkajšej schopnosti obklopiť sa v štúdiu množstvom „svetiel”, ale v poznaní filozofie značky, produktu, či ľudí, pre ktorých budete pracovať. Každý časopis na svete má svoje poslanie.
Vogue, napríklad, založili americkí milionári, ktorí nechceli odvádzať vysoké dane štátu a preto radšej založili časopis. Samozrejme, nebol okamžite ziskový a predsa do neho investovali nemalé finančné prostriedky. V Amerike sa zvykne tvrdiť, že najlepšia reklama je reklama investovaná do seba. Aj v tomto prípade vložili „bohatí priatelia” peniaze do nového titulu a vytvorili magazín pre solventných ľudí. Hneď na začiatku mali jasno, pre koho chcú robiť a aké je ich miesto.
Na druhej strane vznikol časopis Elle, venovaný nesolventným ľuďom. Vznikol po druhej svetovej vojne vo Francúzsku a na začiatku sa volal 100 nápadov. Jeho úlohou bolo ponúkať riešenie, ako vyzerať dobre bez toho, aby vás to stálo nejaké financie. V tej dobe trh trpel nedostatkom dámskych pančúch, pretože materiál, ktorý sa používal na ich výrobu, využili počas vojny do padákov. V časopise 100 nápadov ste si mohli prečítať, ako sa zaobísť bez nich a vyzerať „šik”. Stačilo, aby si čitateľky vzali ceruzku na obočie a nakreslili si na nohu čiaru. Aj v tomto prípade bola pevne stanovená cieľová skupina.
Aj v súčasnosti, pokiaľ máte snahu uspieť, musíte vedieť rozpoznať filozofiu svojho chlebodarcu. Dnes málokto hľadá mladého, nadaného človeka s novými nápadmi. Predstavte si, že by ste prišli do Coca Coly a ponúkli im novú receptúru na skvelú limonádu. Som si istý, že budú od vás požadovať, aby ste sa naučili robiť už rokmi osvedčenú receptúru, ktorá sa nebude ničím líšiť od tej pôvodnej. To isté platí aj vo fotografii. Mladí ľudia na Slovensku i v Čechách nepoznajú tieto zásady. Snažia sa prichádzať s niečím odlišným, pričom vôbec neovládajú základné princípy módnej fotografie. Potom sú prekvapení, že dvere pre nich zostávajú zavreté. A znova mám pripravený príklad, vo Vogue sa fotí stále pri dennom svetle, lebo majú na nákladnú produkciu dostatok financií. A tak radšej pošlú fotografa kdesi do Maroka, aby pripravil materiál na osem stranový fotoseriál, kde bude všetko autentické. Peniaze sa predsa odpíšu do nákladov. Menší časopis, ktorý nevychádza globálne, sa samozrejme, rozhodne pre štúdio, pretože na veľkú produkciu nemá prostriedky. Tak isto sa využíva digitálna fotografia, pretože je nenáročná. Vo Vogue sa dodnes fotí na filmy. Dokonca má tento magazín vlastné múzeum, kde prezentujú špičkové fotografie najlepších fotografov. Následne sa z archívov produkujú úspešné fotografické knihy. Keď som spolupracoval s týmto časopisom na nejakej fotografickej produkcii a spýtal sa, ako by si želali fotiť, či na digitál alebo na film, tak som vždy dostal rovnakú odpoveď: „Prepáčte, my sme Vogue, my na to máme.” Takže vo Vogue presne vedia, kde je ich miesto. A to by sme mali vedieť aj my. Pokiaľ sa odvážime do veľkého sveta a naučíme sa vnímať potreby druhých, máme šancu.
Čo vás dokáže v živote inšpirovať? Máte nejaké „životabudiče”, ktoré dokážu naštartovať vašu predstavivosť?
Inšpiráciu nachádzam takmer všade okolo seba. Sledujem bežné každodenné situácie, dokonca nachádzam námety aj v obyčajných správach. Niekedy, keď napríklad v novinách objavím zaujímavé reportážne fotografie, snažím sa z nich čerpať netradičné výrazy tvárí neznámych ľudí. Potom ich zvyknem premietnuť do výrazov modelov. Tiež ma inšpirujú staré fotografie, ktoré sú úžasné, predstavujú poctu práci piktorialistov.
Čo je to dobrá fotografia?
Myslím, že taká ani neexistuje. Buď sa vám páči, alebo nie. U fotky nie je dané, čo je dobré alebo zlé. Dobrá fotografia je podľa mňa odzrkadlením individuálneho vnímania každého človeka, jeho zmyslu pre krásu a umenie. Keď na workshopoch vysvetľujem, aby fotografovia viac pracovali s dlhým časom, tak mi povedia, že výsledné snímky budú rozmazané. Pritom nikto nikdy netvrdil, že fotka musí byť ostrá. Keď si pozriem nejakú klasickú fotografiu, na ktorej je zaznamenaná tečúca voda, tak v skutočnosti môžem vidieť statický obraz bez života. Voda je neživá, skôr pripomína kus ľadu. Dnes je zvyčajné nastaviť si preddefinovanú rýchlosť, čo spôsobí okamžitú stratu umeleckej hodnoty. Keď som v mladosti začínal, musel som sa naučiť používať konkrétne časy pre konkrétne obrazy. Nikto dnes nehľadá individuálne stránky obrazu. Všetci fotia na určitej rýchlosti, blýskajú ako bohovia keď sú nahnevaní. Takýto fotografovia budú potrebovať ešte množstvo času, aby sa zdokonalili.
Ste úspešný človek, skvelý fotograf. Existuje vo vašom živote ešte niečo, po čom túžite?
Stále po niečom túžim a určite mám množstvo plánov. Nie všetky sa mi však darí napĺňať. Priznám sa, že by som ešte chcel vystavovať v New Yorku v Metropolitnom múzeu. Možno sa mi to raz podarí.
Akoby ste charakterizovali úspech?
Za úspechom musíte vykročiť, nikdy si vás nenájde. A to platí pre úspech v každej oblasti života, nie len vo fotografii.
Vizitka
Robert Vano – rodák z Nových Zámkov.
– V roku 1967, ako 19-ročný emigroval do USA
– Začínal ako kaderník a vizážista, neskôr sa stal asistentom módnych fotografov Horsta Paula Alberta Bohrmanna či Marca Glaviana.
– V roku 1984 sa stal samostatným fotografom, pracoval pre magazíny Vogue, Bazaar, Donna, Seventeen, Mademoiselle. Fotil v New Yorku, v Paríži, v Miláne.
– Od roku 1990 žije v Prahe, kde pôsobil ako kreatívny riaditeľ v českej edícii magazínu Elle (1996 – 2003), a tiež ako umelecký riaditeľ v modelingovej agentúre Czechoslovak Models (do roku 2009)
CALVERA Photos: Peter Rak
Workshopu sa zúčastnil aj fotograf z našej redakcie Peter Rak, ktorý si tento event veľmi pochvaľoval. Veď mal šancu naučiť sa niektoré zaujímavosti od známeho majstra fotografie, pritom fotiť modelky Ivicu Slávikovú a Zuzanu Mačasovú.