Rozhovor s Dougom O´Neillom je ďalším zaujímavým príspevkom mojej americkej priateľky s maďarskými koreňmi Sue. V minulom vydaní navštívila skvelého džokeja Joea Talamoa priamo v „jockeys´ room“, aby mu predstavila náš časopis Milliard Sun. Tentoraz sa pozhovárala so známym dostihovým trénerom, ktorý pravidelne žne úspechy so svojimi štvornohými zverencami.
Doug, musím priznať, že som sa prednedávnom vrátil k scénam veľkých víťazstiev vašich štvornohých zverencov Goldencents a I’ll Have Another´ zo Santa Anita Derby, Kentucky Derby a Preakness Stakes z roku 2012. Vraciate sa niekedy aj vy k týmto starým spomienkam?
Tie mi vždy dokážu vyčariť úsmev na tvári, najmä, keď myslím na dni skvelých výkonov ryšiaka I´ll Have Another a na momenty z dostihov, ktoré priniesli skvelé okamihy celej našej rodine a tímu. Boli to chvíle, ktoré sa natrvalo usadili v mojej mysli. I´ll Have Another je skvelý kôň a ja môžem len dúfať, že sa počas života s podobným ešte stretnem. Faktom je, že takýto výnimočný kôň sa objavuje len sporadicky, raz za život.
To znamená, že vám navždy zmenil život?
Povedal by som, že áno. Aj keď som počas svojej kariéry trénoval množstvo iných skvelých koní, ktoré ma odmenili svojimi výkonmi, I´ll Have Another je unikátom.
Vráťme sa k vašim začiatkom. Každý človek si v určitom okamihu života musí zvoliť svoje poslanie. Zdá sa, že vy ste mali jasno už skoro. Rozhodli ste sa venovať dostihovým koňom. Čo vás priviedlo k trénovaniu?
Môj otec Pat, ktorý už, bohužiaľ, nie je medzi nami, vždy miloval konské dostihy. Vyrástli sme v Michigane a keď som mal desať rokov, presťahovali sme sa do Kalifornie. Jeden z našich prvých výletov neviedol ani do Disneylandu, ani do Magic Mountain, ale na dostihovú dráhu Santa Anita. Keď som vtedy na pieskovej dráhe uvidel cválajúce plnokrvníky, z úst mi vykĺzlo – „waw“! Väčšinou vo veku desiatich rokov ešte neviete špecifikovať, čo by ste chceli v budúcnosti robiť, ale ja som sa v tom momente okamžite zamiloval do atmosféry dostihov.
Viem, že cesta trénera je dlhá, poznačená mnohými udalosťami. Hlavne jej však predchádza tvrdá práca v stajniach. Kedy ste začali pracovať v prostredí „športu kráľov“?
V roku 1986, hneď po strednej škole. Zopár mojich blízkych priateľov začalo navštevovať vysokú školu v Santa Monike, ja som šiel na „Univerzitu Del Mar“. (Doug má na mysli „školu života“ na dostihovej dráhe, kde začal pracovať, pozn. red.)
Ako koniar?
Áno, začal som od základov. Môj najlepší priateľ a zároveň môj brat Dennis, ktorý je o päť rokov starší odo mňa, pracoval v tom čase pre General Telephone a bol tou osobou, ktorá ma priviedla ku koňom. Zarábal 12 dolárov na hodinu a bol pekelne bohatý. Kúpil dostihového koňa, zatiaľ čo ja som ešte študoval na strednej škole. To nás priviedlo do stajní a umožnilo nám zoznámiť sa so zákulisím dostihov. To bol stimul, ktorý spôsobil, že som sa do sveta koní zamiloval.
Fanúšikovia tohto športu túžia nahliadnuť do zákulisia dostihového biznisu. Je v skutočnosti naozaj také atraktívne?
Určite áno. Náš biznis si zaslúži, aby sme jeho zákulisie ukázali ľuďom. Nájdu tu všadeprítomnú lásku ku koňom a všetky aspekty, ktoré tento svet obsahuje. Myslím, že návštevníkov dostihov posielame k východu príliš skoro. Nedostávajú tak šancu nazrieť dovnútra. Som presvedčený o tom, že ak ich srdce hovorí „zaujímame sa o dostihové kone“, mali by sme vyvinúť úsilie, aby sme im ponúkli príležitosť pozrieť sa za oponu. Stretnete tu nádherné plnokrvníky i zaujímavých ľudí.
Ako by ste charakterizovali prostredie dostihov?
Odvetvie konských dostihov milujem. Som šťastný, že som mohol trénovať pre Merva Griffina, ktorý patrí k vplyvným obchodníkom. Vždy, keď prišiel do stajne, bol jedným z nás. Jeho láska k zvieratám bola porovnateľná s tou našou – láskou ľudí zvnútra biznisu. Myslím, že práve to je jedna z nádherných vlastností nášho športu. Sú tu ľudia, ktorí práve vyšli zo školy, alebo takí, ktorí sú už dávno „za vodou“, no milujú tento šport a vlastnia kone. Na druhej strane tu nájdete vypočítavých miliardárov, ktorí kupujú veľké množstvá plnokrvníkov, no napriek tomu nemajú šťastie. Často sa snažia získať šampiónov s veľkými príbehmi, ale málokedy uspejú. Peniaze neznamenajú v dostihovej branži automaticky úspech. Podstatná je veľká dávka lásky a pozitívny prístup. Dostihy sú často odlišné od iných športov.
Mohli by ste našim čitateľom prezradiť, aký systém prípravy koní si vyžadujú také výnimočné podujatia, akými sú Kentucky Derby alebo Breeders´ Cup?
Na základe vlastných skúseností môžem povedať, že príprava koní na Kentucky Derby a Pohár chovateľov je rovnaká, ako keď sa so svojím štvornohým zverencom koňom pripravujete na prvé dostihy. Kone, ktoré súťažia v Kentucky Derby alebo na Breeders´ Cupe, sú špeciálne už vo svojej podstate, takže nie je potrebné ich takpovediac preprogramovať. Dôležité je uistiť sa, aby absolvovali cvalové cvičenia, aby každý deň na niekoľko hodín opustili stajňu, jedli kvalitné krmivo a mali starostlivú opateru. Na vás je, aby ste ich rešpektovali.
Existujú nejaké negatívne tendencie, ktoré by v tomto športe mali byť eliminované?
Za negatívnu považujem nezdravú vôľu ľudí v tomto športe. Často je produktom ľudí, ktorí bojujú sami so sebou. Mám obavu, že si pod sebou denne pílime konár, pretože sa viac zameriavame na negatívne informácie. Hádam ste niekedy čítali príbeh o odborníkovi, ktorý svojím úsilím zachránil skvelého štvornohého atléta, napríklad plnokrvníka, pred utratením? Nikdy sa o podobnom veterinárovi nedozviete, hoci sú medzi nami.
Viac ako o vašich prehreškoch, ktoré sa nevyhli ani vám, sa v dostihovom prostredí hovorí o vašich pozitívnych vlastnostiach a činoch. Evidujete nejaký svetlý moment, na ktorý ste špeciálne hrdý?
Rád si beriem príklad od iných ľudí. Keď stretnem človeka, ktorý bojuje s nepriazňou osudu, vždy ma to „nakopne“. Ak takýmto ľuďom nedokážem pomôcť, aspoň si ich vypočujem. Niekedy vás práve rozhovor prinúti vybudovať si pokoru a pocit vďačnosti k iným ľuďom. Naša nevšímavosť nás často privádza k čudným situáciám. Nesnažíme sa pochopiť jeden druhého, zaoberáme sa vlastným egom, zbytočnosťami ako napríklad prázdnymi sťažnosťami na adresu organizátora dostihov, ktorý nám zabudol rezervovať parkovacie miesto na štadióne. Niekedy sa snažím byť nad vecou, zistiť, čo sa deje a získať z toho výhodu.
V súvislosti s vami som objavil jeden zaujímavý príbeh. Je o ošetrovateľovi, ktorý počas dopravnej nehody stratil ruku. Vy ste však neváhali a dali ste mu príležitosť naďalej pôsobiť vo vašej stajni.
Áno, volá sa Noe Garcia a počas nehody skutočne stratil ruku. Bol ošetrovateľom skvelého plnokrvníka Lava Man. Môj brat Dennis pripravil plán a zorganizoval turnaj v pokri. Bol schopný nazbierať dosť peňazí určených na zaplatenie nákladov Noeho hospitalizácie a na jeho rehabilitáciu. Tento chlapík je stále s nami a predstavuje pre nás inšpiráciu.
Sue Pecenka/Peter Fritz
Fotografie: Chris Aplin, Breders´ Cup Press