Kam si zmizla, Amelia?
To dievča nikdy nezapadalo medzi poslušné dcérenky, ktoré sa hrávali s bábikami. Ona radšej liezla po stromoch alebo nemo obdivovala stroje, ktoré pôvodne mali byť zábavkou chlapov.
Hoci už ubehlo takmer sto rokov od jej zmiznutia, Ameliu Earhartovú si celý svet pamätá nielen ako legendárnu letkyňu, ale tiež ako osobu, ktorá propagovala ženskú emancipáciu a priniesla šarm a glamour tam, kde nežné pohlavie malo predtým vstup prísne zakázaný.
Malá Amelia sa narodila do rodiny, ktorá sa v tých časoch nemohla sťažovať na zlé finančné pomery. Lenže ako to z času na čas býva, aj v ukážkovo usporiadanom manželstve sa začali dostávať na povrch temné stránky. Z manželov Amy a Edwina Earhartových by bol na prvý pohľad idylický pár, nebyť závislosti od alkoholu, ktorá postihla práve hlavu rodiny. Edwin sa roky zúfalo snažil vyrovnať sa svokrovi, uznávanému americkému občanovi Alfredovi Otisovi. Túžil sa stať významným právnikom a chváliť sa vlastnou právnickou firmou. Zostalo však iba pri prázdnych slovách a myšlienkach, ktoré, žiaľ, nikdy nepremenil na skutočnosť. Napokon sa musel zmieriť s tým, že šťastie nestojí na jeho strane. S milujúcou manželkou sa rozhodli odísť za vidinou lepšieho života do iného štátu. Bez svojich dvoch dcér, Amelie a Muriel, ktoré ostali istý čas bývať u dedka Otisa v Kansas City.
Malá Amelia vystriedala mnoho škôl. Netrvalo dlho a učitelia si na hodinách všimli jej bystrý um. A hoci z tejto mladej dámy priam sršal intelekt, na druhej strane sa prekrýval s nerešpektovaním všetkých možných autorít. Amelia dlho neobsedela na jednom mieste. Lákali ju chlapčenské aktivity a neustále vyhľadávala dobrodružstvá, ktoré boli neraz sprevádzané početnými úrazmi.
Keď mala dvadsaťjeden rokov, jej kroky smerovali do kanadského Toronta. Ako zdravotná sestra tam pre Červený kríž dobrovoľne opatrovala zranených vojakov, a to až do konca prvej svetovej vojny. A v roku 1919, v čase, keď jesenné lístie hralo všetkými farbami, rozhodla sa, že bude pokračovať v pomoci tým, ktorí si sami pomôcť nemôžu. Zapísala sa teda do prípravného kurzu na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Odhodlanie stať sa lekárkou jej však dlho nevydržalo. Ameliin život sa navždy zmenil potom, čo sa o rok neskôr presťahovala za otcom do Kalifornie. Práve Edwin bol kľúčovou osobou, ktorý svojej dcére odomkol brány vtedy ešte nepoznaného sveta. Iba pár mesiacov po príchode vzal otec Ameliu na leteckú šou na Daugherty Field v Long Island.
Vtedy si uvedomila, že sa oplatí v poslednej chvíli zmeniť svoje rozhodnutie a prijať iné. Také, čo urobí šťastným ju, a nie okolie, ktoré bolo o jej šťastí presvedčené. Amelia bola jedna z tých, čo vzali osud do vlastných rúk. Na to, aby si kúpila svoje prvé lietadlo, ktoré bolo jej jedinou a skutočnou vášňou, musela dennodenne pracovať alebo si vypožičiavať od príbuzných. Túto voľbu však nikdy neoľutovala. Svojím jasnožltým dvojplošníkom, ktorý familiárne pomenovala ,,Kanárik”, lietala až tak vysoko k oblakom, že sa jej podarilo prekonať ženský výškový rekord pri výške až 14 000 stôp. Rodičia Amelie a Muriel však v tých dňoch prechádzali dlhodobou partnerskou krízou. Edwin neprestával holdovať alkoholu a rodine navyše došli všetky úspory. Začínajúca letkyňa preto nemala inú možnosť, len svojho žltého miláčika predať a nadobro sa s matkou a so sestrou odsťahovať od otca.
Začiatky neboli pre tri opustené stvorenia práve ideálne. Putovali z jedného štátu do druhého a namiesto toho, aby si našli trvalé zázemie, často prespávali u svojich známych. Pre tých sa však stali terčom spoločenského výsmechu a zavrhnutia. Napokon sa trojica žien usadila v Bostone, kde si Amelia našla prácu ako sociálna pracovníčka a okrem toho sa opäť začala prebúdzať jej láska k okrídleným strojom.
Amelia Earhartová na každom kroku propagovala letectvo a aj pre svoju netypickú krásu sa z minúty na minútu stala miláčikom médií. Začala sa angažovať písaním pre prestížny Cosmopolitan a dostala sa do pozornosti aj so svojou fashion kolekciou. Túto kolekciu navrhla práve pre mladé a nezávislé ženy, ktoré k spokojnosti nepotrebujú muža. Verejnosť prirovnávala Ameliu k legende letectva Charlesovi Lindberghovi, ktorý sa do dejín zapísal letom z roku 1927 nad Atlantickým oceánom. Onedlho sa začali vynárať špekulácie, či by bolo možné, ak by tentoraz nad Atlantikom letela žena. Nešlo o nič iné ako o veľký americký mediálny ťah.
Karty zamiešal jeden telefonát. Celú akciu dopodrobna naplánoval newyorský vydavateľ a novinár George Putnam, ktorý zásadným spôsobom vstúpil do Ameliinho života. Amelia doposiaľ nemala potrebné skúsenosti, aby dokázala danú výzvu zvládnuť, ale nezastavilo ju to. Naopak. Amelia si najala leteckú inštruktorku Anitu Snookovú. Podľa Anitiných slov jej žiačka nikdy nepatrila k najlepším z najlepších, o čom svedčí aj dvojciferný počet menších nehôd. Sama Amelia si bola týchto nedostatkov vedomá, ale pred objektívom fotoaparátu sa snažila pôsobiť ako sebavedomá osobnosť, ktorá má všetko v malíčku.
Deň D nastal 17. júna roku 1928, keď Amelia Earhartová letela ako pasažierka lietadlom, ktoré viedol skúsený pilot Wilmer Stulte, pričom mu spoločnosť robil aj jeho dlhoročný mechanik Luis C. Gordon. Žiaľ, oboch pánov zatienila tridsaťjedenročná ozdoba paluby, ktorej gratuloval sám prezident Spojených štátov Herbert Hoover.
Ako sa Amelia neskôr vyjadrila, cítila sa na palube ako obyčajné vrece zemiakov, ktoré majú iba niekde vyložiť. Na druhej strane to však bola skutočne veľká motivácia ukázať spoločnosti fakt, že ženy sú s opačným pohlavím rovnocenné v akejkoľvek disciplíne. Nikdy by sa nezmierila s tým, keby ju ľudia mali zaškatuľkovanú iba ako celebritu. Ona túžila po rešpekte a zaslúženom obdive. A vybudovala si ho aj tak, že každý rok usporadúvala ženské letecké preteky malých lietadiel na trase Santa Monica – Cleveland. Šťastena jej priala nielen v plnení cieľov, ale aj v láske. Srdce Amelie Earhartovej, rebelantskej feministky, získal už spomínaný George Putnam. Dobre vedel, že to so svojou novou manželkou číslo dva nebude mať jednoduché. Spolu s Ameliou tvorili perfektný tím. Zosnovali plán, ktorý im zaručil slávu na veky vekov.
Amelia sa rozhodla obletieť svet pozdĺž rovníka. Prvýkrát jej to nevyšlo. Nevedno, či za tým boli priveľké očakávania, alebo zlý stav lietadla, z ktorého sa odlomili časti, čo spôsobilo, že stroj už viac nebol funkčný. Trvalo dlhé dva roky, kým Amelia a jej manžel George nazbierali prostriedky na to, aby si Amelia mohla let okolo sveta zopakovať. Tentoraz úspešne, ale za príliš vysokú cenu.
Amelia Earhatová spolu s navigátorom Fredom Noonanom opäť vyštartovali. Tentoraz lietadlom Lockheed Electra 1. augusta 1937 z Miami. Ich odlet bol sprevádzaný neutíchajúcim potleskom priaznivcov a novinárov. Leteli nad Strednou a Južnou Amerikou až k Afrike. Čakalo ich posledných 22 000 míľ na ceste domov a poslednou zastávkou, kde sa dalo doplniť potrebné zásoby ako potraviny a palivo, bol ostrov Howland ležiaci medzi Austráliou a Havajom. Problém však bola rozloha tohto ostrovčeka takého malinkého, že prehliadnuť ho v tmavej noci bolo takmer samozrejmé. Všetok smiech a dobrá nálada prešli Ameliu aj Freda vo chvíli, keď im začalo dochádzať palivo a ostrov bol stále v nedohľadne. V úzkom priestore paluby sa oboch ľudí zmocnila panika a strach. Stratili signál, stratili poslednú nádej na záchranu.
Doteraz nikto nevie, čo presne sa stalo počas osudového druhého júla v roku 1937, keď sa posádka záhadným spôsobom stratila z povrchu zeme. To vyvolalo medzi nadšencami konšpirácií priam hotovú senzáciu. Šepká sa, že Amelia, spolu so svojím kolegom pracovala v tajných službách americkej vlády. Počas preletu nad Pacifickým oceánom ich vraj zajali japonské vojská, ktoré ich po dlhom vypočúvaní prepustili, a Amelia s Fredom prežili zvyšok svojho života v cudzine bez nároku skontaktovať sa so svojimi rodinami. Odborníci však zastávajú názor, že sa Amelii podarilo pristáť na malom ostrove, kde sa ostali nažive ešte niekoľko týždňov po havárii. Keďže na ostrove nebola pitná voda, ich životy vyhasli tak rýchlo, ako ich spaľoval neuhasiteľný smäd.
Život Amelie Earhartovej, revolučnej ženy, ostane navždy zahalený rúškom tajomstva. Jej zmiznutie v nás prebúdza zvedavosť a dáva nám priestor vytvoriť si vlastný dobrodružný príbeh o letkyni, čo dokázala premeniť svoje sny v skutočnosť a ostane v našich mysliach ako legenda, pred ktorou mali rešpekt aj tí najmocnejší muži.
Kristína Gáliková Photos: ISIFA, Press