Kto vyhrá Kentucky Derby, automaticky sa stáva súčasťou americkej histórie. Tvrdí to americký dostihový tréner Barclay Tagg, ktorý koňom obetoval celý život. Každé ráno vstáva o štvrtej a dovolenka je pre neho pojem neznámy.
Pán Tagg, chýbate nám. Som rád, že ste sa objavili opäť na vrcholnom podujatí akýmbol minuloročný Breeders Cup. Kedy sa s vami stretneme na Kentucky Derby?
Na to, aby sa človek dostal na Kentucky Derby, potrebuje dobrého koňa. A do karát zvykne nahrávať aj fakt, že podával špičkové výkony už ako dvojročiak. Derby sú jediné dostihy, ktoré sa konajú jeden jediný deň, len raz do roka, a preto je náročné dosiahnuť, aby bol kôň na vrchole svojich fyzických a psychických síl v tom správnom čase.
Svoju najlepšiu „prvú nedeľu v máji ste pravdepodobne prežili s Funny Cide-om. Ako ste si vychutnali atmosféru na Churchill Downs?
Keď sme v roku 2003 s koňom Funny Cide vyhrali Kentucky Derby, namiesto radosti som prežíval poriadny stres. Bola to nová skúsenosť, na ktorú som sa príliš zameriaval. Pociťoval som veľký tlak, ktorý vychádzal z toho, že som sa priveľmi koncentroval na môjho štvornohého zverenca. Nechcel som, aby ho niečo rozrušilo. Takisto som urobil niekoľko vecí, ktoré sa nepáčili médiám, ale ako som spomenul, chcel som priniesť koňa do dostihu v tej najlepšej forme. Keď sa dnes ohliadnem späť do minulosti, určite by som si toto úžasné podujatie užíval oveľa intenzívnejšie. Veď ak vyhráte Kentucky Derby, stávate sa súčasťou americkej histórie, pretože každý pozná víťaza najslávnejšieho amerického dostihu, ktorý je súčasťou trojkoruny. Keď sa stretnete s niekým neznámym a poviete mu, že sa živíte ako dostihový tréner, tak sa vás automaticky spýta či ste vyhrali Kentucké Derby. Som šťastný, že môžem odpovedať kladne.
Aké faktory rozhodujú o úspechu dostihového trénera? Stačí na to len jeho entuziazmus a trénerské kvality, alebo aj šťastie?
Najdôležitejším kľúčom k úspechu sú majitelia koní. Ak vám nepošlú dobré kone, je jedno aký dobrý tréner ste. Pozrite sa na trénerov v sieni slávy. Všetci majú za sebou dobrýchmajiteľov.
Spomínate si ešte na svoje začiatky v dostihovom svete, keď ste jazdili ako džokej? Kedy vo vás dozrelo presvedčenie zavesiť džokejský bičík na klinec a venovať sa trénerskému poslaniu?
Prekážkovým džokejom som sa stal kvôli zábave. Bol som hyperaktívne dieťa, k životu som potreboval nejaké vzrušenie. Jednoducho, nemal som chuť dožiť sa šesťdesiatky s tým, že si budem potom vyčítať -„chlapče, prežil si pekne nudný život”. Svoje posledné dostihy som absolvoval v roku 1971. Potom som sa rozhodol, že si vyskúšam ako chutí trénersky chlebíček. Jediným problémom, ktorý mi nedovolil okamžite začať s trénovaním bol ten, že som nemal k dispozícii kone, ktoré by som trénoval. Nakoniec som sa však dočkal, niekto mi dal do tréningu jednu kobylku. Tak som začal trénovať. Moja zverenkyňa už v druhom dostihu kariéry vyhrala.
Nebolo to však v tom čase jednoduché.
Ako vyzerá typický deň dostihového trénera? Je to asi často aj o odriekaní. Veď musíte veľmi skoro vstávať, pracovať.
Môj pracovný deň sa začína približne o štvrtej ráno. Každý deň. Moja prvá cesta vedie dostajne, kde kontrolujem každému koňovi každú, každučkú nohu. Ale jednoducho, takto to v tomto „biznise” chodí. Práca dostihového trénera je náročná a vyžaduje si každodenné maximálne úsilie. Nikdy nesmiete cúvnuť, pretože to môže znamenať váš pád na dno. Ja som si našťastie všetky trénerské povinnosti osvojil. Stali sa každodennou súčasťou môjho života. A, samozrejme, táto práca ma napĺňa, prináša mi radosť. Som vždy rád, keď dostanem mladého koňa a môžem s ním pracovať a dostať z neho to najlepšie.
Dokážete si popri náročnom programe nájsť čas aj na relax? Mnohí tréneri či džokeji tvrdia, že ich najväčším relaxom sú kone. Platí to aj o vás alebo relaxujete aj iným spôsobom?
Keď chcem relaxovať, vrátim sa späť do stajne – aj o deviatej večer, a prechádzam sa. To ma upokojuje, vždy si takýmto spôsobom oddýchnem. A každý rok na Vianoce sa vyberieme s mojou asistentkou na dovolenku – tak to robíme posledné štyri roky. Ale to je novinka, pretože za posledných štyridsať rokov som mal dokopy tri týždne dovolenky.
Peter Fritz Photos: ISIFA