Hľadať

Krištáľový rozhovor / INTERVIEW

Prečo práve krištáľový rozhovor? Možno preto, že sa uskutočnil len niekoľko dní po prvom Krištáľovom plese v SND. No na druhej strane ma stretnutie s generálnym riaditeľom SND Ondrejom Šothom nadchlo tak, ako máloktoré počas môjho pôsobenia v mediálnom svete. Spoznať dnes človeka, ktorý žije svojou prácou, miluje svoje poslanie a dokáže strhnúť ľudí okolo seba, predstavuje úžasnú skúsenosť. Som rád, že som mal tú možnosť.

Pán riaditeľ, dovoľte mi hneď v úvode nášho rozhovoru vrátiť sa k nedávnemu prvému ročníku Krištáľového plesu Slovenského národného divadla. Ako vznikla myšlienka zorganizovať taký prestížny event, ktorý mnohí považujú za dôstojného konkurenta viedenského Opernbalu?
Spolu s kolegami v SND sme sa domnievali, že Slovenské národné divadlo by malo patriť medzi inštitúcie, ktoré sa svojou činnosťou snažia kultivovať prostredie, v ktorom pôsobia. V Bratislave nie je veľa priestorov, v ktorých je možné realizovať reprezentatívne spoločenské podujatia. My takýmito priestormi disponujeme a tak sme sa rozhodli spojiť túto výhodu s ambíciou využiť ples na pozvanie prestížnych umeleckých hostí, ktorých získať na hosťovanie v repertoári nie je také jednoduché.

Zaregistroval som veľké množstvo chvály na adresu Slovenského národného divadla. Mnohí návštevníci vyjadrili absolútnu spokojnosť s organizáciou i programom Krištáľového plesu. Splnil aj vaše očakávania?
Bol to prvý Krištáľový ples, o jeho detských chorobách, ktoré si návštevníci nemuseli všimnúť, my vieme. Berieme ich ako výzvu. Rozhodne bol dôstojným začiatkom tradície, ktorú sme sa spolu s našimi partnermi rozhodli budovať. A myslím, že bol tiež dôkazom, že na Slovensko môžu prísť aj výnimočné hviezdy svetového formátu. Ja som totiž presvedčený, že nám na Slovensku v umení – ale i v iných oblastiach – pomôže len ak sa nebudeme báť konfrontácie s tým najlepším. A prestaneme sa utvrdzovať v našej „lokálnej svetovosti“. Tým nemyslím, že u nás nerastú výnimočné talenty. Ale ich časté odchody zo Slovenska, či brandže, sú dôkazom toho, že na „lokálnu svetovosť“ nemali.

Viem, že najväčšou hviezdou plesu bola známa operná diva Anna Netrebko. Ako na vás zapôsobila? Stala sa naozaj ozdobou plesu?
Pôsobila na mňa ako osobnosť, ktorá je absolútnym profesionálom. Inak by asi nemohla byť tam, kde je. Rozhodne ozdobou plesu bola.

Som si istý, že úspešný prvý ročník sa stane skvelým základom toho ďalšieho. Premýšľate už nad druhým ročníkom?

Samozrejme. Hodnotíme s tímom i partnermi prvý ročník a v podstate je už „takmer neskoro“ premýšľať nad tým ďalším. Takže práce plynule pokračujú.

Rád by som sa v tomto momente vrátil do vašej minulosti, ktorá sa spája s tancom. Pred svojím menovaním na pozíciu generálneho riaditeľa SND ste pôsobili ako umelecký šéf baletného súboru Štátneho divadla Košice. Máte blízko k baletu, tancu keďže ste dlhé obdobie pôsobili ako choreograf na rôznych scénach doma i v zahraničí. Rád spomínate na toto obdobie? Čo vám prinieslo?
Stále sa za režiséra a choreografa považujem. Respektíve, považujem sa v prvom rade za divadelníka. Divadlo mám rád. K prihláseniu sa na konkurz za generálneho riaditeľa SND ma viedla práve táto láska. Ja som mal na začiatku svojej umeleckej dráhy šťastie na skvelých ľudí. Osobnosti, ktoré milovali umenie a robili ho s nesmiernou pokorou – Evald Schorm, Jozef Svoboda, staršia česká či slovenská herecká generácia alebo môj predchodca tu v SND – Miloš Pietor. Oni ma naučili, aký magický a zložitý organizmus je divadlo a čo znamená pre svoju krajinu, keď sa robí poctivo a s láskou. Keďže som mal pocit, že tieto hodnoty sa z divadla vytrácajú, rozhodol som sa s tým skúsiť niečo spraviť. Ale je to nesmierne zložité. Nevadí mi administratívna práca, nevadia mi problémy. Trápi ma, keď nezdieľam s ľuďmi hodnoty, s ktorými mám divadlo spojené ja.

Nedá mi nespýtať sa na vaše detstvo. Každý človek na začiatku svojej životnej cesty hľadá pre seba ten najsprávnejší smer. Viem, že vaším mladíckym snom bolo stať sa lekárom? Čo vás odviedlo od tohto sna a privialo k umeniu a choreografii?
Už som to niekde spomínal. Moja láska k pohybu a hudbe začala na futbale. Na jednom zápase pustili cez prestávku hudbu, ktorá ma „prestúpila“ a ja som zistil, že pohyb dáva ďaleko väčší zmysel, keď vyjadruje hudbu, emóciu, príbeh…
Túžba stať sa lekárom nebola len mladíckym snom. Celý život mám pocit, že je to najzmysluplnejšie povolanie. Veď lekári zachraňujú životy. Vo svetle toho sa ja venujem veľmi čudnému povolaniu.

Nakoniec ste teda dali prednosť múzam. Vašou vášňou sa stal tanec. Prečo by mali ľudia spoznať aj túto tvár umenia?
Nielen túto. Keď sa otvoria voči akémukoľvek umeniu, spraví ich to lepšími. Umenie je predovšetkým empatia. Keby sme boli všetci empatickí, nediali by sa mnohé veci.
Tanec je neuveriteľný vo svojej všeobecnej zrozumiteľnosti. Môžete ním vyjadriť čokoľvek a budú vám rozumieť všade na svete. Emócia a neuveriteľná profesionalita. Tanec vyžaduje od interpreta obrovskú drinu. A z nej vyplýva jeho obrovská pokora. Viete, že stačí jeden chybný krok a roky tréningov sú stratené. A ak aj pôjde všetko hladko, váš produktívny vek trvá napríklad pätnásť rokov. Preto keď vidíte výnimočného tanečníka, ktorý mal navyše šťastie na dobrého choreografa a režiséra, doháňa vás jeho výkon k slzám.

Okrem choreografie ste sa však podieľali na mnohých divadelných a filmových projektoch. Dokonca ste spolupracovali aj s hollywoodskymi filmármi, a to na filme Open to Hard, v ktorom hrali také hviezdy ako Robert de Niro a Ornella Muti. Mohli by ste prezradiť ako sa vám to podarilo? Aké pohnútky vás priviedli do Hollywoodu?
Niekedy je svet menší, ako sa zdá. Pre tanečníkov a choreografov ešte menší, ako pre tých ostatných. Ja mám kontakt s tanečníkmi takmer všade na svete. Cez spoluprácu či spoločné projekty poznám režisérov viacerých kontinentov. Nie že by táto spolupráca nebola pre mňa zaujímavá a inšpiratívna. Sú to vynikajúci a charizmatickí profesionáli. Pre mňa však najvýnimočnejšou hereckou osobnosťou, s ktorou som mal možnosť spolupracovať, je Jozef Kemr.

Mnohí mladí umelci túžia vstúpiť na hollywoodsku pôdu a preraziť vo svete filmového pozlátka. Oslovila vás fabrika na filmy, alebo je to naozaj len tvrdý biznis zabalený do príťažlivého obalu?
Je to tvrdý biznis, obdivujem všetkých, ktorí v ňom úspešne pôsobia. Sú absolútnymi profesionálmi, čo si vždy zaslúži obdiv. Nevravím, že možnosti, ktoré tým, ktorých Hollywood „pripustí“ poskytuje, nie sú lákavé. Celá Amerika je však iná civilizácia. Málokto z Európy zvládne „konverziu“. Pre mňa sú duchovné inšpirácie inde.

Z Ameriky sme opäť na Slovensku. Z Košíc ste sa presunuli do Bratislavy a rovno na post generálneho riaditeľa SND. Slovenské národné divadlo v poslednom období prežívalo malú umeleckú búrku a váš nástup akoby upokojil jej burácanie. Divadlo znova objavujú návštevníci, predstavenia nachádzajú svoje publikum, pojem SND rastie. Čo všetko bolo potrebné urobiť preto, aby ste divadlu vrátili jeho punc?
Všetci, ktorí v tomto divadle pracujú – od interpretov až po uvádzačky – musia pochopiť svoje miesto a robiť svoju prácu profesionálne. A hlavne – musia mať radi divadlo. Neverili by ste, ako to divák rýchlo vycíti.

Nepociťovali ste obavy pred nástupom do riaditeľského kresla? Predsa, opustili ste relatívne pokojné umelecké prostredie a odrazu ste sa stali manažérom, ktorý musí riešiť rozličné úlohy v rôznych oblastiach, ako napríklad personálne otázky, ekonomické záležitosti či plánovanie.
To miesto bolo všetko, len nie pokojné. Ja som do Košíc prišiel v čase, keď nik neveril, že môže existovať dôvod (iný ako spoločenský) prečo ísť na košický balet. Neboli peniaze, nebola profesia, nebolo zázemie. V podstate som desať rokov robil choreografa a režiséra len popri svojej práci – tou bolo riešenie personálnych, finančných, ekonomických otázok, alebo vybavovanie pobytov, povolení, presviedčanie sponzorov, hľadanie bytov či varenie. Tanečníci, ktorí sa nechali presvedčiť a prišli do Košíc, nemali spočiatku kde bývať, z čoho žiť. To všetko bolo potrebné, aby vznikol kompaktný, profesionálny a nesmierne inšpiratívny tím. A ten som potom opustil, aby som začal odznova. Ja v podstate začínam v živote od znova stále. Ale tento začiatok je výnimočný. Každý deň sa cítim zaviazaný všetkým tým úžasným ľuďom, s ktorými je značka SND za tých deväťdesiat rokov spojená.

Za úspechom každého projektu stojí plánovanie. Ako si predstavujete budúcnosť SND? Čo všetko by ste chceli zlepšiť, skvalitniť?
Rád by som vrátil divadlu prirodzený poriadok. Je to však nesmierne ťažké. Po takmer roku to vidím ako ešte ťažšie. Problémom je, že divadlo je i v tomto smere „zrkadlom“ svojej doby. O to ťažšie je veci meniť. Ale nie som zvyknutý sa vzdávať. Ak budem len trochu cítiť šancu, tak sa o to budem snažiť.

Na záver by som sa chcel spýtať niekoľko osobnejších otázok. Viem, že nájsť si vo vašej funkcii voľný čas je veľmi náročné, ale predsa, pokiaľ sa vám to podarí, akým činnostiam, záľubám dávate prednosť?
Ja strašne rád upratujem a ešte radšej varím. Pohľad na spokojných ľudí okolo môjho stola je povznášajúci. Často tým začínam. Keď si hľadám k niekomu cestu, alebo keď chcem niekomu vzdať úctu, navarím mu. Neverili by ste, ako to funguje.

Dozvedel som sa o vás, že ste v minulosti veľmi radi cestovali. Zostala vám táto vášeň dodnes? Máte ešte nejaké biele miesta na mape, ktoré by ste chceli navštíviť?
Takých je miest veľa. Momentálne pre mňa predstavuje cestovanie šancu oddýchnuť si. Nečakajte nič mimoriadne. Keď som už fyzicky na dne, potrebujem mať niekde pár dní pokoj, podľa možnosti teplo a pohľad na more. Počas príprav inscenácie M. R. Štefánik som neveriacky hľadel na mapu jeho ciest. Bez boeingov, internetu a mobilov. A toho, čo dokázal. Už teraz som o dvanásť rokov starší. Neuveriteľné.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že za dôležité považujete umenie snívať. Existujú ešte nejaké nesplnené sny, ktoré by ste chceli splniť?
Nesplnené sny musia existovať, aby sa mohli plniť. Jeden si plním. I keď – z pohľadu každodenných problémov to tak nevyzerá. Ale snažím sa na to nezabudnúť.

Peter Fritz                                                            Photos: SND Archive, Anton Faraonov

www.snd.sk

Mohlo by sa Vám páčiť