Hľadať

Mojou inšpiráciou je vesmír / INTERVIEW

Stretnutie s Jánom Zoričákom, umelcom, kúzelníkom, ktorý vkladá do skla celý vesmír, bolo mimoriadne zaujímavé. Svoj život považuje za zhodu šťastných náhod. Presne tak sa vyvíjal aj náš rozhovor. Na stretnutie s ním som prišiel s vopred pripravenými otázkami, ktoré som napokon nepoužil. Odišiel som však plný emócií a s presvedčením, že vesmír často dokáže ovplyvniť naše životy.

Pán Zoričák, detstvo ste prežili pod Belianskymi Tatrami, konkrétne v Ždiari. Možno povedať, že ste vyrastali v prekrásnom prostredí slovenských hôr. Zanechali vo vás neutíchajúce spomienky, prípadne ovplyvnili aj vaše smerovanie?
Myslím, že ovplyvnili celú moju životnú cestu. Krátko po vojne nebolo ničoho, žiadne výdobytky techniky, s akými sa stretávajú deti dnes. Hrali sme sa s tým, čo sme našli a vedeli využiť. Napríklad potok, ktorý sa stal svedkom mnohých dobrodružstiev. Keď sme boli väčší, začali sme pomáhať rodičom. Nám chlapcom zostalo pasenie kráv. O dvanástej sme skončili školu a rovno sme ich hnali na pašu. Bolo to zaujímavé detstvo, na ktoré mám nekonečné množstvo spomienok. Bol som v neustálom kontakte s prírodou. Zaujímavé bolo aj to, že nám učitelia tolerovali pracovné povinnosti – chlapci museli stále pomáhať rodičom. Dievčatá sa učili (smiech).

Vaša tvorba je spätá s vesmírom a s jeho pozorovaním. Aj táto vášeň vznikala už vo vašom detstve?
Mal som šťastie, že som vyrastal v čase, keď sa vo svete techniky diali rôzne veľké udalosti. Jednou z nich bolo aj dobýjanie vesmíru. Ešte ako chlapec som sa dozvedel, že v jednu júnovú noc bude možné sledovať kométu. Tak som každú noc čakal. Nakoniec sa mi môj sen o kométe splnil a ja som ju mohol pozorovať. Sledoval som jej pohyb nočnou oblohou, až som zaspal. Keď som sa zobudil, zistil som, že kométa sa otočila. Nevedel som, čo sa stalo, prečo zmenila smer. Nedalo mi to a spýtal som sa na tento jav učiteľa v škole. Vysvetlil mi, že nie kométa zmenila smer, ale ja. Vysvetlil mi pohyb vesmírnych telies a, samozrejme, nevynechal ani našu Zem. Tam sa zrodila moja záľuba vo vesmíre. Potom, 4. októbra 1957, vyletel do vesmíru prvý Sputnik. To znova podnietilo moju zvedavosť. A nasledovali ďalšie zaujímavé udalosti – do vesmíru vyletela Lajka, potom Gagarin, Armstrong. Tieto vesmírne dobrodružstvá som sledoval so zatajeným dychom a logicky začali ovplyvňovať moju tvorbu.

Ako vnímate vesmír dnes? Stále vo vás dokáže vyvolať dostatočnú mieru inšpirácie?
Áno, no teraz mi kazia „kšeft“ medziplanetárne sondy (smiech), ktoré sú schopné prinášať fotografie z najvzdialenejších kútov vesmíru. Musím teda vymýšľať niečo nové.

Poďme k vašej tvorbe. Prečo ste sa rozhodli pre sklo?
Bola to šťastná či nešťastná náhoda. Keď som sa v roku 1959 rozhodoval o tom, na akú školu ísť študovať, moja voľba padla na umeleckú školu v Bratislave. Učiteľ mi povedal: „Tam sa v živote nedostaneš, vyber si inú.“ Ja som mu oponoval a ešte pritvrdil, keď som si aj druhú alternatívu zvolil ŠUP-ku. Vedel som, že musím sám sebe dokázať, že to zvládnem. Aj som urobil skúšky, ale bol som v zozname ako náhradník. Nakoniec ma náhoda priviedla do Čiech – do Železného Brodu – na Strednú umeleckú školu sklársku. Musel som sa pasovať s rôznymi problémami, napríklad s češtinou. Štúdium som zvládol a dokonca sa dostal na Umeleckopriemyselnú vysokú školu v Prahe.

Momentálne žijete pod Savojskými Alpami vo Francúzsku. Aké udalosti vás priviedli do tejto krajiny?
Bola to opäť náhoda. Raz prišli k nám do Ždiaru turisti z Francúzska. Fotografovali všetko naokolo, dokonca aj našu chalupu. Tak som sa postavil pred ňu a naznačil im, nech aj mňa odfotografujú. Aj to spravili a ja som ich poprosil, nech mi fotografie, na ktorých som ja, pošlú. Poslali a takto som získal ich spiatočnú adresu. Začal som ich „otravovať“, aby ma pozvali do Francúzska. Trvalo to dlho, pretože moje žiadosti vytrvalo odmietali. Po rokoch sa mi to však podarilo. Po návrate domov som si osvojil systém a pozýval som sa už sám. Stačila mi na to známka a list, ktorý som naformuloval ako pozývací a poslal si ho na svoju domácu adresu (smiech). Takto sa mi podarilo cestovať po Francúzsku, ale aj po Nemecku.

Neskôr ste sa vo Francúzsku usadili. Ako sa vám to podarilo?
Znova to zariadila náhoda. V 1969 končil som štúdium v Prahe. Počas štúdia som si už privyrábal a tak som mal dostatok prostriedkov na zábavu. Raz ma kamarát nahovoril, aby sme vyrazili na večeru. Súhlasil som, ale dal som mu úlohu. Musí priviesť nejakú dámsku spoločnosť. S touto úlohou sa popasoval naozaj skvele. Priviedol nejakú Švédku, ona so sebou vzala kamarátku, ktorá pochádzala z Francúzska. Tak som sa zoznámil s budúcou manželkou. Vznikla z toho láska a neskôr manželstvo. Môj odchod do Francúzska urýchlila povinná vojenská služba. Ako absolvent vysokej školy som musel odísť na vojenčinu na obdobie jedného roka. Spolu s manželkou, ktorá bola už tehotná, sme šli na vojenskú správu, kde som sa chcel informovať, kam ma odvelia. Keď sa veliteľ prehraboval vo fascikloch, prehodili sme niečo s manželkou po francúzsky. Zostal ako obarený a spýtal sa, odkiaľ je manželka. Poinformoval som ho a on mi navrhol, aby som si vypísal žiadosť o vyradenie z vojenskej služby. Tak sa aj stalo a vďaka francúzskej manželke zo zahraničia som nemusel ísť na vojnu, doslova mi to nedovolili a spôsobne mi dali najavo, aby som sa vysťahoval do Francúzska.

A tam ste doteraz…
Za uplynulé roky som si tam vybudoval ateliér a, samozrejme, zvykol si na nový život. No nebolo to jednoduché. Všetko som musel robiť doslova na kolene. Prácne som sa dostal k potrebným technológiám. V Prahe počas štúdií ma nepustili celý čas k peci, to som sa všetko musel naučiť.

Mohli by ste prezradiť, ako vznikajú vaše diela? Je to náhodný proces, okamžitý nápad, ktorý sa rozhodnete realizovať, alebo pomalý proces, ktorý si vopred pripravíte, naplánujete?
Možno vás sklamem, ale nejde o žiadny náhodný proces. Je to dokonale naplánovaná činnosť. Od kresby cez modeláciu, brúsenie až po tavenie. Najnáročnejšie je dosiahnuť, aby výsledok na ľudí pôsobil ako dielo náhody. Náhodu v mojich dielach predstavuje chemický proces, ktorý využívam v tvorbe. V mojom prípade ide o hru kyslíka, obohacovanie alebo o redukciu tohto prvku v procese prípravy skla. Tak vznikajú špeciálne a „náhodné“ efekty.

Dollpem Media                                                                      Photos: Jan Zoričák Archive

Mohlo by sa Vám páčiť