Hľadať

Nezabudnuteľná hodnota človeka /INTERVIEW/

Už viackrát počas mojich rozhovorov so zaujímavými ľuďmi som si vravel, že pravdepodobne ten posledný je najzaujímavejší.

Vždy ma dokázal konkrétny človek, s ktorým som sa zhováral, chytiť niečím za srdce. Ale to, čo sa podarilo pánovi Josefovi Veselskemu, patrilo k zážitkom najzážitkovejším.

V skoré piatkové popoludnie, ktorému vládlo nádherné slnečné počasie, ešte podčiarkovalo príjemné prostredie piešťanského hotela Thermia Palace, kde som sa stretol s pánom Veselskym. Skorá jeseň dotvárala neobyčajnú atmosféru stretnutia. Očakával som niečo zvláštne, netradičné, pretože hlavnou témou nášho interview mal byť svet šperkov a perál. Vôbec som nemyslel na to, že smer rozhovoru nadobudne takú skvelú podobu.
Po chvíľke čakania na recepcii, som mal možnosť spoznať pána Veselskeho osobne. Bol som si vedomý jeho obdivuhodného veku (89 rokov), ale už vôbec som neočakával takého vitálneho človeka. Sršala z neho energia a entuziazmus, ktorý tak veľmi chýba našej strednej generácii. Po úvodnej konverzácii sa začal odvíjať príbeh, ktorý stojí za povšimnutie.

Pán Veselsky, veľmi rád by som sa vrátil v čase do vašich začiatkov. Po skončení gymnázia ste v predvojnových rokoch pracovali ako bankár v istej bratislavskej banke. Kontakty s vtedajším guvernérom Národnej banky Karvašom, ale i s ďalšími pokrokovo zmýšľajúcimi predstaviteľmi vtedajšieho odboja vás pri presune národných rezerv zaviali do povstaleckej Banskej Bystrice. Samotné povstanie ste prežili v zložitých podmienkach slovenských hôr až do oslobodenia ako partizán. Ako sa vyvíjali vaše osudy v novovzniknutej Československej republike? Prečo ste sa neskôr rozhodli emigrovať a zakotvili ste v Dubline?
Po II. svetovej vojne som začal aktívne pôsobiť v štátnej správe. V roku 1945 ma priviedli okolnosti na post osobného tajomníka povereníka obchodu a priemyslu. Všetko vychádzalo ako v dobrom príbehu, ale neskôr sa situácia začala výrazne meniť a musel som toto miesto opustiť. Prešiel som na miesto vo vtedajšom Ústrednom športovom úrade. A práve šport ma priviedol až do Dublinu. Okrem mojej spoločenskej činnosti som sa aktívne venoval stolnému tenisu, ktorému vďačím za všetky pozitívne životné zmeny.
Situácia na vtedajšej politickej scéne bola prešpikovaná obavami. Tak sa stalo, že kolega ma v tom čase požiadal, aby  som prijal švajčiarskeho konzula. On mal jednoducho strach stretnúť sa s predstaviteľom kapitalistického štátu. Venoval som mu všetok čas a pomohol zvládnuť všetky situácie vo vtedajšom Československu. Za to mi ponúkol opätovnú pomoc. Už v tom čase u mňa dozrievala myšlienka  emigrovať. O niekoľko mesiacov som ho skutočne oslovil, aby mi pomohol realizovať odchod z krajiny. Poradil mi a uľahčil mojej rodine emigrovať do Švajčiarska.
To malo byť len prestupnou stanicou, lebo pôvodne sme chceli odcestovať do Austrálie. Tak sme sa zbalili a odišli. Všetko cenné sme nechali doma – vojnové vyznamenania, fotografie. Vzali sme si ale písací stroj a kávovar – v tom čase vlastnil takéto veci len málokto. Vo Švajčiarsku sme sa stretli s jedným bratislavským emigrantom, ktorý nám ponúkol pomoc a zamestnanie v Írsku. Tak sme odcestovali do Írska, kde sme sa chceli zdržať najviac dva roky a potom odísť do Austrálie. Z dvoch rokov sa stala večnosť – a Dublin bol odrazu našim domovom. Kariéru na „smaragdovo-zelenom ostrove“ som odštartoval na čerpacej stanici. Bolo to skutočne náročné obdobie, kedy sme bojovali o najobyčajnejšie drobnosti. Mali sme malé deti a môj príjem stačil akurát na to, že každý tretí týždeň sme im mohli kúpiť, okrem stravy, samozrejme, dva banány. Našťastie sa všetko postupom času zmenilo k lepšiemu.

Muselo to byť náročné – zmena prostredia, životného štýlu, strádanie. Kedy však nastal ten dôležitý zlom vo vašej kariére, keď ste objavili svet hodiniek a šperkov?
 Už počas pôsobenia v Írsku ma oslovil môj starý známy zo Švajčiarska s otázkou, či nechcem pracovať s hodinkami. V tom čase sa krajine helvétskeho kríža otvorila možnosť exportu hodiniek do Írska a, samozrejme, môj švajčiarsky kontakt si na mňa spomenul. Moje nové životné poslanie bolo na svete. Ani začiatky v klenotníctve neboli jednoduché. No na druhej strane, práve športové kontakty mi pomohli rozvíjať nový biznis.
Pamätám si na prvý obchod, keď som dostal prvé vzorky hodiniek zo Švajčiarska. Vybral som sa k prvému zákazníkovi. Prišiel som s jednou vzorkou dámskych hodiniek. Zákazník sa spýtal na cenu a počet kusov. Mal som k dispozícii tristo kusov, ktoré okamžite vzal a ja som zarobil 150 libier.
Za týmto prvým úspechom však bolo ukryté množstvo práce a veľmi málo oddychu.

Už ste spomínali, že v novom podnikaní vám pomohol šport a kontakty, ktoré ste nazbierali počas aktívnej činnosti . V čom spočívala táto pomoc?
Luxusné klenoty v mojom prípade úzko súvisia so stolným tenisom. Podarilo sa mi vybudovať množstvo cenných kontaktov práve cez stolný tenis, pretože som v ňom aktívne a úspešne pôsobil. V tom čase patril v Írsku k mimoriadne populárnym športom. Ako príklad spomeniem jednu udalosť. Keď Štefan Kollárovits v tej dobe vyhral majstrovstvá Írska, v športovej hale sa zišlo dve tisíc divákov. Vtedy Irish Open patril po svetovom šampionáte k najväčším podujatiam. A k tomu je nutné dodať aj informáciu o prestíži stolného tenisu. Každý rok sa v Írsku na konci roka konal veľký „športový“ banket, na ktorý organizátori pozývali vždy reprezentantov a zástupcov tých  najúspešnejších športových disciplín. Bol vždy miestom stretnutí mnohých významných osobností. Dnes už, bohužiaľ, stolný tenis v Írsku nie je preferovaný a teda na zozname účastníkov banketu už nefiguruje.
Ale v tom období bolo všetko inak a tak  mi stolný tenis pomohol k úspechom v klenotníckom obchode.

V súčasnosti už patríte k etablovaným obchodníkom v oblasti klenotov, ste výhradným dovozcom perál v Írsku. Máte vybudovanú aj sieť maloobchodov v Dubline?
Nie, venujeme sa len veľkoobchodu, dodávame tovar tristo klenotníkom po celom Írsku, hlavne spomínané perly.

Takže hodinkám odzvonilo?
Už áno, dlhú dobu ma fascinujú perly. Ale predsa, musím sa priznať, že k perlám ma priviedli práve hodinky. Počas mojej práce som sa zoznámil s tajomníkom írskeho hodinárskeho priemyslu, ktorý sa ma spýtal, či som bol niekedy v Japonsku, kde vyrábajú veľmi kvalitné hodinky. Výsledkom nášho rozhovoru bola cesta do krajiny vychádzajúceho slnka. Tam som sa zoznámil s jedným príjemným pánom a po spoločnom stretnutí a vypitej fľašu whiskey som vstúpil do tajov obchodu s perlami. Prítomnosť nahradila budúcnosť, a tú sprevádzali perly. Po Japonsku, ktoré si dlhú dobu udržiavalo svetový primát v produkcii perál, nastala ďalšia zmena. Momentálne sa venujeme dovozu perál z Číny. V minulosti nemohli súperiť s japonskými perlami, ale svet napreduje a dnes dosahujú výborné parametre za veľmi výhodné ceny. Okrem perál však nezabúdame ani na diamanty, ktorým sa venuje najmä môj syn.

Svet šperkov sme predstavili.  Ale viem, že ste sa veľmi úspešne etablovali v prostredí dostihov. Čo vás k nim priviedlo?
Veľa som cestoval,  spoznával prostredie tohto športu. Počas jednej z mojich ciest ma oslovil jeden pán a počas spoločnej konverzácie zistil, že inklinujem k dostihom. Ten pán bol známy dostihový tréner, ktorý dokázal takmer  nemožné – na konci mojej cesty do Londýna som sa s ním dohodol na kúpe koňa. Ten potom vyhral úvodné rovinové dostihy sezóny. Tréner mierne schladil moju radosť tvrdením, že to bolo len také začiatočnícke šťastie. Ale aj tak som si to vážil. Svet koní a dostihov ma však zaujal a neskôr moje kone trénovala aj taká hviezda, akou bol pán Prendergast. Potom som spolupracoval aj s Martinom Qarkom, neskôr s jeho synom, ktorý prevzal vedenie stajní. Na radu skúsenejšieho otca som jedného z mojich koní prihlásil na prekážkové dostihy a vyplatilo sa to. Vyhral desať pretekov, čo znamenalo veľký úspech. A tento šport mám dodnes rád – obľubujem stávkovanie.
Nedá mi ale nespomenúť aj ďalší šport, ktorý milujem. Tým je futbal. Začínal som hrávať ešte doma v Trnave a dodnes som futbalu verný. V Dubline ma zvolili za viceprezidenta futbalového klubu dublinskej univerzity – UCD, takže mám stále niečo na programe. Pracujem v kolektíve mladých ľudí, čo ma dokonale omladzuje. A to je dôležité, stále nachádzať nejaký záujem.

Ste človek, ktorý dokáže roztopiť ľady svojou srdečnosťou a otvorenosťou. Ako to robíte?
Radšej dať desiatim ľuďom podporu, ktorí si to nezaslúžia, a  vynechať jedného človeka, ktorý to veľmi potrebuje. To je filozofia, ktorú mi prenechal môj otec. A ja naozaj rád pomôžem, keď cítim, že je to potrebné.

Váš dlhoročný priateľ, dnes už stolnotenisová legenda, Dr. Ing. Štefan Kollárovits o vás hovorí, že ste pochodujúca skromnosť s maximálnou pokorou vo všetkých životných situáciách. Boli ste prezidentom najskôr slovenského, po emigrácii Írskeho stolnotenisového zväzu, dlhé roky ste boli prezidentom prestížneho klubu svetových a európskych medailistov v stolnom tenise. Vôbec však o tejto záslužnej činnosti nehovoríte?

Funkcie sú službou. Som rád, že som mohol byť v minulosti pri najväčších úspechoch slovenského stolného tenisu, že som bol pri úspechoch dnes už bohužiaľ nebohého Ferka Tokára (päťnásobný majster sveta). Kollárovitsa, ktorý nadviazal na povojnové úspechy stolného tenisu na Slovensku, som zažil však už v írskej emigrácii. Ako vtedajší prezident Írskeho stolnotenisového zväzu som mu ponúkol funkciu reprezentačného trénera, ale on nakoniec skončil v neďalekej Viedni.
A, samozrejme, som zastával funkciu prezidenta SCI. Veď túto organizáciu som svojho času spoluzakladal s najväčšími osobnosťami svetového stolného tenisu. Dnes som jej čestným predsedom. Keď je potrebné, poradím, pomôžem.

Z naplánovaných pár desiatok minút, sa stretnutie predĺžilo na zopár hodín a aj keď sa čas posunul k neskorému popoludniu, nechcelo sa mi ukončiť rozhovor. Na pána Joa Veselskeho budem vždy spomínať s veľkým rešpektom a radosťou. A možno – „see you in Dublin“.

INFO: Joe Veselsky

Narodil  sa: 20. októbra 1918 v Trnave.
Kariéra: V roku 1937 ukončil gymnázium a zamestnal sa vo Všeobecnej banke v Bratislave.
Počas vojny bojoval v partizánskej brigáde Bohdana Chmelnického až do marca 1945. Po vojne bol vyznamenaný medailou Za chrabrosť a Odbojovým krížom I. triedy.
Nastúpil do štátnej správy, ale keďže nebol členom komunistickej strany, a tak v roku 1947 ju nedobrovoľne opustil a v roku 1948 sa rozhodol pre emigráciu. Do roku 1948 pôsobil Joe Veselsky aktívne aj v oblasti športu a práve ten mu pomohol v ťažkých začiatkoch, keď a usadil v Írsku. V roku 1983 ho zvolili za prezidenta Írskeho stolnotenisového zväzu. Od zrodu Slovenskej republiky neustále pomáha slovenským subjektom etablovať sa v Írsku.
Ku dňu ústavy, 30. augusta 2007, na návrh vlády SR, udelil prezident republiky Ivan Gašparovič, Joemu Veselskemu, vysoké štátne vyznamenanie – RAD BIELEHO TROJKRÍŽA tretej triedy –  za zásluhy o obranu krajiny a šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí.

Interview & Photos: Peter Fritz

Mohlo by sa Vám páčiť