Hľadať

Nič netromfne víkend v konskom sedle

Nič netromfne víkend v konskom sedle

Džokeji sú zvláštna kasta. Nenásytní, keď ide o dostihy, a skromní, keď o jedlo. Strava nie je najdôležitejšia vec, tvrdí bratislavský rodák Jozef Bojko, v ravensburskej stajni zvaný Veganer Joe. Ako dieťa chcel byť pilot a ako tínedžer utiecť do Ameriky. Stal sa však z neho dostihový jazdec a zakotvil v Nemecku. V tridsiatich bol vicemajster, ako štyridsiatnik vyhral derby a vlani v počte triumfov prekročil magickú tisícku – ako prvý Slovák. Tento rok už jedenásty raz skončí v nemeckom šampionáte v prvej desiatke.

Ešte ste sa neprejedli úspechov?

V tomto smere som nenásytný.

Takže sa ani nezamýšľate nad tým, dokedy budete jazdiť?
Nemám čas o tom uvažovať, lebo roboty je čoraz viac. Je to ako nekonečný film. Povedal som si, že budem jazdiť dovtedy, kým ma to bude baviť a kým sa na to budem cítiť. Baviť ma to baví rovnako, azda aj čoraz viac, a moje telo sa na štyridsaťtri rokov cíti veľmi dobre.

small

Napriek úrazom?
Tie patria k takému rýchlemu športu, ako sú dostihy.

Keď sa v Európe zavádzalo euro, tvrdili ste, že eurá sa vám nepáčia – sú malé a škaredé. Už ste si zvykli?
Už áno. Euro predražilo všetok tovar, ale na druhej strane je to silná mena.

Ako si veľkomestské dieťa, ako vy, získa vypestuje vzťah ku koňom?
Bývali sme v Petržalke, takže prvého koňa som zazrel spoza plota, keď cválal na starohájskej dráhe. Druhého sme stretli skoro pod našimi oknami – mal sedlo, ale po jazdcovi ani chýru, nuž môj otec naňho vyskočil a povozil sa. Vysvitlo, že utiekol z jazdeckého areálu Slávie. Keď ma prihlásil do Ponyklubu, ktorý vtedy fungoval na bratislavskom hipodróme, vzdal som sa detského sna stať sa letcom, a keď ma prijali na jazdecké učilište do Veľkej Chuchli, pripadal som si ako v siedmom nebi.

A zvlášť po tom, čo ste v apríli 1988 v sedemnástich vyhrali prvé dostihy, celkove celkovo ôsme v živote – nie?
Mňa odjakživa pálil zadok, takže som ešte túžil utiecť do cudziny. Po novembri 1989 to však už, našťastie, nebolo potrebné. S prvými dobrými skúsenosťami získanými u trénera Hanáčka som sa vybral do Rakúska, odkiaľ som sa po pol roku dostal do Nemecka, kde turf bol a je na zjavne vyššej úrovni.

small_2

Apropo, kde všade ste jazdili?
Nie som super svetobežník, ale pobudol som pár týždňov napríklad na americkej Floride a jazdil som aj v Thajsku alebo v tatarstanskej tatárskej Kazani. Všade boli skvelé dráhy, vysoká návštevnosť, dôkazy o veľkých investíciách do turfu, ale úroveň domácich jazdcov v Thajsku nedosahovala ani amatérsku úroveň.

Džokejské povolanie je rehoľa. Keďže limitujúcim faktorom je hmotnosť, vyžaduje veľa odriekania a prísnu životosprávu – ako sa s tým vyrovnávate?
Nerobí mi problém udržiavať si kondíciu – ani kilogramy, stále ich mám okolo 53. Chce to len pravidelne behať a chodiť do sauny.

A hladovať?
Jedlo nie je najdôležitejšia vec v živote, ako si mnohí myslia. Princíp je nezjesť veľa kalórií. Ja nezvyknem jesť mäso a najradšej mám špagety. Keď sa ako rodina rozhodneme, že ideme do reštaurácie, uprednostňujem taliansku kuchyňu. Občas mi stačí to, čo ostane po deťoch. Najradšej mám špagety, banány a čokoládu. Pritom moja družka Anetta dobre varí…

Váš syn Lewin Bobby vám po víťazstvu v derby brýzgolbryzgol: „Otec, máš hlúpe povolanie.“ Už ste ho preškolili?
Vtedy sa ešte koní bál, ale dnes už má osem, jazdí na poníkoch, a keď sa ho nedávna ktorási televízia pýtala, čím chce byť, hrdo vyhlásil, že džokejom, aby bol tiež taký slávny ako otec.

small_1

V Nemecku pôsobíte už vyše dve desaťročia, ale stále ako slovenský občan. Znamená to, že sa na Slovensko chcete vrátiť?
A čo by som na Slovensku robil? Nie, návrat s manželkou -– Nemkou a  s dvoma deťmi už neprichádza do úvahy. Doteraz som necítil potrebu vybaviť si nemecké občianstvo, ale už na tom pracujem.

Nemecké aj české derby ste už vyhrali – netúžite k úspechom pridať aj víťazstvo v slovenskom?
Keby to bolo také jednoduché a len otázkou túžby. Už dvakrát som túžil a ani raz to nevyšlo. Ale možno do tretice…

Marián Šimo
Photos: Archive

Mohlo by sa Vám páčiť