Hľadať

Partitúra skutočného muzikanta

Partitúra skutočného muzikanta

Nájsť skutočného muzikanta nasiaknutého hudbou až po končeky vlasov je náročné. Oveľa náročnejšie je však nájsť naozajstného rozhľadeného hudobníka a rovnako otvoreného človeka. Pán Eugen Botoš stelesňuje všetky tieto vlastnosti, a okrem toho patrí k vzácnym ľuďom, ktorí si zahrali s takými hudobnými hviezdami ako Marcus Miller či Dionne Warwick.

 

Pán Botoš, keďže sa pohybujete na svetovej hudobnej scéne, čo je úžasné, určite máte prehľad o dianí aj na našej domácej scéne. Preto mi nedá, aby som sa nespýtal na pomery u nás. V akom stave je podľa vás hudobná scéna na Slovensku?

Je pravdou, že sa len veľmi nerád vyjadrujem k hudobnej scéne na Slovensku. Najviac ma trápi fakt, že sa z nej vytratila skutočná kvalita. Dnes sa úroveň hudby posudzuje na základe virtuálnych čísiel – podľa počtu videní na Youtube či počtu fanúšikov na Facebooku.

Dnes kamarát „tlačí“ kamaráta, každý druhý muzikant je génius alebo virtuóz, všetci sa chvália jedinečnými projektmi. Je to súčasť dnešnej doby a ja tento fakt prijímam. No takisto je pravda aj to, že slovenské CD som si naposledy kúpil, keď som mal štrnásť rokov.

Je to dôsledkom toho, že žijeme v náročnej dobe. Zo všetkých strán sa na nás valí negativizmus, pričom súčasná hudba u nás mi pripadá samoúčelná, depresívna, bez nápaditosti.

Viem, že ste nahrávali svoj album v Spojených štátoch, preto by som moju ďalšiu otázku smeroval práve k Amerike. Ako ste sa cítili počas nahrávania v „štátoch“? Aká atmosféra sprevádzala tvorbu vášho albumu?

Bol to skutočný sen, ktorý sa mi podarilo splniť za výraznej pomoci môjho priateľa, Johnnyho Kulhánka, ktorý dodnes stojí pri mne a verí môjmu talentu. V čase nahrávania som si ani neuvedomoval, s kým som mal tú česť. Až dnes, s odstupom času, sa na to pozerám ako na splnený sen. Trochu ma trápi, že mnohí ľudí u nás si myslia, že sa mi to podarilo len vďaka peniazom. Verte mi však – takých umelcov, ktorí so mnou spolupracovali  na nahrávaní CD, by ste si nekúpili ani za milión dolárov, ak by sa im moja hudba nepáčila. Zo začiatku som vôbec nemal ambície osloviť ľudí ako Brian Mcknight, Dionne Warwick či Marcus Miller. Nebyť Johnnyho, nikdy by som ich neoslovil. Dnes sú súčasťou albumu a som rád, že ponúka výbornú hudbu, ktorú u nás ešte nikto nikdy neurobil.

Atmosféra počas nahrávania bola výborná. Smiech, hádky, výčitky, radosť, trápenie – všetkého sme si užili dosť, a počuť to aj v jednotlivých skladbách.

Album vychádza 2. 12. 2016 v Japonsku v jednom z najväčších vydavateľstiev na svete, ktoré sa volá  P-Vine. S týmto vydavateľstvom spolupracujú také hviezdy ako Herbie Hancock, Mark Ronson, Elton John, BB King či Incognito.

Na albume sa podieľali mnohí zaujímaví umelci. Mňa zaujalo jedno meno – Dionne Warwick. Tá spolupracovala s veľkými menami svetového hudobného neba. Ako sa vám ju podarilo presvedčiť na spoluprácu?

S Dionne Warwick sa spája zaujímavá historka. Nikto z nás ju nemal v pláne osloviť. Pomohla tomu náhoda, ktorá sa udiala jednému z našich hostí – spevákovi Kennymu Wesleymu. Organizoval charitatívny koncert v New Yorku, kde spievala aj Dionne. Po koncerte sa Kenny ponúkol, že ju odvezie domov do New Jersey. Presne v tom čase som Kennymu poslal moje demonahrávky s tým, že ak by ho oslovila ešte nejaká, potešilo by ma, keby ju naspieval. A práve toto cédečko hralo v jeho aute, pričom Dionne Warwick mala možnosť si ho vypočuť. Počúvala až dovtedy, kým zaznel song „Symphony of Broken Hearts“. Dionne sa Kennyho spýtala na autora hudby s tým, že sa jej neskutočne páči a rada by túto pieseň naspievala. O dva mesiace sme sa stretli v New Yorku a nahrávali.

 

Vráťme sa späť domov. Mnohí hudobníci, s ktorými som sa zhováral, ma uisťovali, že na našej hudobnej scéne je mimoriadne náročné sa uživiť. Máte rovnaký pocit? Prípadne, ako to robíte vy, aby ste dokázali u nás existovať?

Je to veľmi náročné. Slovensko je malý trh s množstvom muzikantov a minimom príležitostí zahrať si. Jeden a ten istý objednávateľ sa zdráha zaplatiť špičkovú kapelu, ale na druhej strane nemá problém zaplatiť rapera, ktorý si vypýta trikrát viac ako šesťčlenná skupina. Je zbytočné pripomínať, že recituje ako žiačik 1. stupňa základnej školy na súťaži Hviezdoslavov Kubín, a ešte aj využíva playback. Bohužiaľ, toto je obraz doby, v ktorej žijeme. Podpriemerní umelci sa dostali na veľké pódiá, a skutoční umelci sedia doma. Ja som pôsobil osem rokov v opere SND. Milujem opernú tvorbu, balety. Hrávali sme viac ako 30 frekvencií mesačne. Nanešťastie, plat bol veľmi slabý. Hudbou sa živím od mojich pätnástich rokov. Hrával som v orchestri môjho otca – Violin Orchestra Bratislava, taktiež produkujem skladby pre rôzne kapely. Milujem hudbu, a je jedno, či klasickú, ľudovú, pop alebo jazz. Nemám rád hudobné klišé a som natoľko tvrdohlavý, že aj keď som mal obdobia s málom peňazí, dokázal som odmietnuť ponuku produkovať interpreta, ktorý ma neoslovil, aj keď mal v ruke peniaze. Dnes každý očakáva od hudby, aby hlavne zabávala. Zabúda sa však na umenie, na hudbu, ktorá má istú výpoveď.

Nepremýšľali ste nad inými možnosťami obživy, než nad hudbou? Čo pre vás hudba znamená?

Pre mňa hudba znamená absolútne všetko. Je stelesnením absolútnej slobody. Ak sa umelcovi podarí získať uznanie, pociťuje veľké zadosťučinenie. V tom je rozdiel medzi umelcom a takzvaným umelcom, väčšinou umelo vytvoreným, ktorý musí robiť a tvoriť len to, čo mu nadiktujú. Samozrejme, veľakrát som sa zamýšľal nad tým, že by som robil niečo iné. No ja okrem hrania na husle, klavír, basgitaru a písania skladieb nič iné ani robiť neviem.

 

Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa profesionálne venovali hudbe?

Pochádzam z hudobníckej rodiny. Čiže u nás od rána do večera znela hudba. Bolo ťažké nebyť muzikantom. Moja sestra sa venuje husliam, má výbornú kapelu, koncertuje. Ja som sa ostatné tri roky venoval môjmu aktuálnemu albumu. Od komponovania, nahrávania, editovania, manažovania až po celkovú produkciu.

 

Súčasný stav hudby, a nielen u nás, je viac naklonený k sezónnym umelcom a hudbe. Vy sa venujete skôr jazzu, ak opomeniem vašu kariéru huslistu. Ako je to so žánrom, ktorému súčasná generácia akoby nechcela porozumieť? Radšej si pustí „limonády“, a na kvalitnú hudbu zabúda. Myslíte si, že je možné s týmto stavom niečo urobiť?

Tento stav je celosvetový. Japonský vydavateľ mi po vypočutí môjho albumu povedal, že majú záujem o naspievané skladby v štýle pop-funk. Poslal som im preto skomponované demonahrávky a dnes sa na japonskom albume nachádza jedenásť pop-funkových skladieb a tri inštrumentálne. A garantujem vám, že práve tie inštrumentálne budú najúspešnejšie. Ja nemám problém so žánrami. Mám však problém tvoriť „prázdnu“ hudbu. Famózny muzikant Jeff Lorber mi raz povedal: „Radšej rob to, čo cítiš, s vedomím, že to ocení sto ľudí, ako keby si mal robiť niečo, s čím nie si stotožnený a ocení to horko-ťažko desať ľudí.“ A toho sa držím. Jazz bude vždy menšinový žáner. Len ma mrzí, že som bol nútený vydať album 10 000 míľ od miesta, kde žijem, len aby som našim ľuďom dokázal svoje kvality.

Vzhľadom na nie príliš lichotivé pomery v našej kultúre a hudbe, nepremýšľali ste nad možnosťou rozbehnúť kariéru niekde v zahraničí?

Áno, a už sa na tom pracuje. Myslím, že tou krajinou bude spomínané Japonsko a urobím všetko pre to, aby som tam uspel. Nikdy som sa totiž nestretol s takým profesionálnym prístupom, s akým ku mne pristupovali ľudia z japonského vydavateľstva. Čo sľúbili, to splnili.

 

Dnes sme sa dostali do situácie, keď takmer každý je umelcom, výtvarníkom, hudobníkom, spevákom či básnikom. Nemáte niekedy pocit, že mnohým ľuďom akoby chýbala sebareflexia? Sú až po okrej naplnení sebavedomím, no kvalita chýba.

Lenže títo ľudia za to nemôžu. Podpriemerný umelec často dostane šancu v televízii. Ľudia mu tlieskajú, každý ho chváli. Začína poberať vysoký honorár s vedomím, že je najlepší. Jeho manažment mu zaplatí za milióny pozretí na Facebooku, a ten nešťastník uverí vo svoj talent. Často sa stretávam so skutočnosťou, že keď navštívim Facebook, z jednotlivých profilov „kričia“ fakty o výborných bubeníkoch, excelentných spevákoch, virtuóznych gitaristoch či basgitaristoch. Potom dostanem „kšeft“ a zistím, že na Slovensku sú traja speváci, dvaja gitaristi, traja bubeníci a štyria basgitaristi. A rovnako je to aj s kapelami, ktoré pred 30 rokmi mohli hrať akurát v slovenskej reštaurácii. Dnes sú z nich umelci. Taká je doba. Priemerná. Hodnoty už dávno nie sú v móde, z kultúry sa stal biznis, ktorý vymýva ľudom mozgy. Myslím si, že na Slovensku nás tlačí jeden veľký problém, konkrétne, že tu každý vykonáva prácu, ktorej nerozumie. Keby to bolo opačne, naša krajina by dosahovala iné výsledky, pretože sa môžeme pochváliť množstvom skutočných talentov a osobností. Akurát  nedostávajú príležitosti.

Na záver by som sa rád spýtal na vaše vnímanie pozície hudobníka. Pre mnohých je to výnosný biznis, pre iných život, láska, poslanie. Ako je to s vami a so vzťahom k hudbe?

Hudba je pre mňa životom, láskou, poslaním a slobodou. Verím, že po mne niečo ostane. Som rád, keď moja hudba urobí niekoho šťastným, a nemusia to byť milióny ľudí. Mám 34 rokov, málokto ma pozná, bulvár o mne nepíše, nemám mladé milenky, nejazdím na aute za 150 tisíc eur, ale mám ho na leasing, nemrhám noci pri hracích automatoch a rulete, neužívam drogy; žijem usporiadaný život ako každý slušný človek, ale napriek tomu všetkému viem, že k tým správnym ľudom sa moja hudba už dávno dostala.

 

Peter Fritz

Fotografie: Archív Eugena Botoša, Mako Hindy, Libor Csikos

 

www.finallyproduction.com

 

 

 

Mohlo by sa Vám páčiť