Hľadať

Päť otázok pre Jaroslava Šuleka / INTERVIEW

Neexistuje lepší spôsob zoznámenia sa s človekom, ako položiť mu niekoľko otázok. Preto som sa rozhodol položiť Jarovi Šulekovi päť otázok, ktoré dokonale odhaľujú jeho začiatky, aj úspechy v umeleckej sfére.

Od športu k umeniu, to znie veľmi zaujímavo a dokonca táto informácia predstavuje skvelý námet pre filmový scenár. Aký stimul vás motivoval k takej interesantnej zmene? Bol to impulzívny moment, alebo dlhodobejší proces zmeny životnej filozofie presedlať k umeniu?
Zároveň so štúdiom umenia v B. Bystrici som hrával (bol som brankárom) aj najvyššiu futsalovú ligu na Slovensku za mužstvo Vagner B. Bystrica. Hneď po štúdiu v roku 2001 som prestúpil do futsalového mužstva 1.HFC Lučenec. S týmto mužstvom som obsadil dvakrát po sebe tretie miesto v najvyššej súťaži. Okrem toho som s mužstvom získal aj Slovenský pohár a Slovenský superpohár. V tomto období som bol vybratý aj na exhibičný zápas hviezd slovenského futsalu. Po jednom stretnutí 1.HFC Lučenec s niekoľkonásobným maďarským majstrom ARAMIS Budapešť, prišiel ich manažér za naším predsedom klubu a chcel, aby som okamžite do ich klubu prestúpil. Bolo by to aj celkom zaujímavé, keďže toto mužstvo hrávalo aj pravidelne Európsku Ligu Majstrov. No náš predseda so šéfom klubu nechceli o tom ani počuť. Na ďalšiu sezónu (skúsení starší hráči aktívnu kariéru ukončili), prišli do mužstva 1.HFC Lučenec mladí hráči, ktorí nemali potrebné skúsenosti. Do vedenia a na trénersky post sa začali tlačiť ľudia, ktorí tomu vôbec nerozumeli. Preto som sa rozhodol, že aktívnu kariéru ukončím aj ja. Naplno som sa začal venovať umeniu a presadzovaniu sa v tomto svete. Asi vtedy zasiahla vyššia moc a nasmerovala ma na cestu umenia. Keby ma vtedajšie vedenie pustilo, dnes určite chytám ligu v Španielsku alebo Taliansku.

Angažovať sa na Slovensku v umení, znamená množstvo trpezlivosti a odriekania. Presadiť sa v umeleckej brandži nie je vôbec jednoduché, no vám sa to obdivuhodne podarilo a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Získali ste nejaký návod na šťastie, alebo za vaším úspechom stojí systematická práca a tvorivý talent?
Keď som sa počas štúdií na vysokej škole chodil prezentovať do galérii nášho hlavného mesta, skoro všade sa ma spýtali, keď si pozreli foto mojich obrazov, že kto ma posiela. Nerozumel som tejto otázke. Keď som povedal, že nikto, že si len myslím, že moje obrazy sú vhodné na výstavu v ich priestoroch, tak mi s akýmsi vážnym hlasom povedali, že musím na sebe ešte veľmi veľa pracovať a niekedy v budúcnosti, ak Pán Boh dá, mi možno šancu na výstavu dajú. Po týchto skúsenostiach som na umenie nezanevrel, ale naopak, s mojou tvrdohlavosťou (narodený v znamení barana) som začal prevádzkovať jeden vysokoškolský klub, ktorý mi dokáže zabezpečiť tok financií. Darilo sa mi veľmi dobre a tak som si ako jediný študent mohol dovoliť cestovať po európskych mestách. Tam som navštevoval galérie a prezentoval fotografie mojich obrazov. Pamätám sa na jednu situáciu, ktorú som prežil v jednej galérii v Paríži. Majiteľ galérie sa na fotografie pozrel, potom si ma premeral a plynulou angličtinou mi povedal, aby som chvíľku počkal. Podišiel k telefónu a niekomu zavolal. O chvíľku bolo v galérii veľa jeho dobrých známych. Rád spomínam na to, ako majiteľ galérie povedal: „Dnes si okrem dobrého vína pozrieme zaujímavé obrazy na fotografiách“. Na tejto zvláštnej akcii som si dohodol niekoľko výstav s majiteľmi iných galérií. Okrem Paríža som v nasledujúcich rokoch po ukončení štúdia na VŠ (ukončil som ho v roku 2001) vystavoval v Prahe, Karlových Varoch, Ostrave, Viedni, Mníchove, Berlíne, Monacu, Londýne, Kuvajte, Dubaji… A čo sa týka návodu na šťastie? Nemám žiadny návod, ale o šťastie tvrdo bojujem.  

Kde nachádzate inšpiráciu pre vaše diela?
Všade okolo. Rád si prečítam dennú tlač, posurfujem na internete, vypočujem hudbu, hovorím s ľuďmi, pozorujem zmeny v prírode…. Toto všetko sa ukladá do môjho podvedomia a čaká na vhodnú chvíľu, kedy potichu vyjde von práve vtedy, keď maľujem obraz.

Vaše obrazy patria k unikátnym umeleckým šperkom rôznych súkromných zbierok, ktoré vlastnia veľmi zaujímavé osobnosti. Stretli ste sa s niektorými z týchto ľudí? Ako na vás pôsobili?
Počas mojich výstav som sa stretol s mnohými ľuďmi rôzneho spoločenského postavenia, rôznych profesií i rôznych kultúr a vierovyznania. Veľmi príjemne na mňa zapôsobil napríklad šejk Al Zayed, ktorého moja výstava zaujala ešte v roku 2005 na Art and Fashion Festival v Dubaji. Podišiel k mojej expozícii obrazov, jeho početná ochranka sa rozostúpila a sadol si vedľa mňa na stoličku. Nebolo mi v tom momente všetko jedno. Podal mi ruku a povedal, že sa rád zoznámil s kvalitným európskym umením. Neveriac pokyvoval hlavou a vyjadril sa, že na môj mladý vek mám na moju tvorbu také výborné medzinárodné referencie. Potom s úsmevom doložil, že pokiaľ by som bol obchodníkom, pracoval by som v jeho tíme poradcov. Keď si prezeral moje obrazy, zaujímalo ho ako tvorím, kde tvorím. Spýtal sa ma na to, ako sa dá žiť s takou dávkou fantázie a povedal, že u nich je zaužívané maľovanie portrétov rodín, koní, sokolov či domov. Potom si dal zabaliť niekoľko obrazov a pozval ma na Film festival do hotela Burj Al Arab, kde som vo V.I.P. zóne stretol aj svojho obľúbeného herca Morgana Freemana, alebo tenistu Rogera Federera.

Dosiahli ste výborné postavenie v umeleckom biznise. Predpokladám však, že stále vás čosi inšpiruje, láka k ďalším horizontom. Prezraďte vaše plány do budúcnosti. Existujú ešte nejaké vzdialené horizonty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Na túto otázku odpoviem výrokom slávneho maliara Salvadora Dalího, ktorý povedal: „Maliar nie je ten, kto je inšpirovaný, ale ten, kto dokáže inšpirovať druhých“.

Peter Fritz                    Photos: Ondrej Hronec ml. a archív Jaroslava Šuleka

www.jarosulek.sk

Mohlo by sa Vám páčiť