Hľadať

Pokora a boj o čo najlepší výkon sú tie pravé víťazné ingrediencie

Pokora a boj o čo najlepší výkon sú tie pravé víťazné ingrediencie

Prednedávnom som absolvoval rozhovor so zlatým olympijským víťazom v chôdzi na 50 kilometrov Matejom Tóthom. Priznám sa, pociťoval som značný rešpekt pred človekom, ktorý dokázal vybojovať na nekonečne dlhej trati v Riu pre Slovensko prvý najcennejší kov v atletike. Nakoniec sme sa však pozhovárali nielen o vrcholovom športe, ale dostali sme aj k jeho súkromiu.

Pán Tóth, najskôr mi dovoľte vrátiť sa k Letným olympijským hrám, kde ste potešili celú našu krajinu najvzácnejším kovom. Je však jasné, že za každým úspechom sa ukrýva množstvo driny. Platí to v práci, v športe aj v osobnom raste. Preto by nebolo zlé začať náš rozhovor otázkou týkajúcou sa vašej prípravy – fyzickej a psychickej. Podľa motivačných lídrov je dôležité mať víťazstvo už vopred „v hlave“ – myslieť na jednotlivé fázy, ktoré vás k nemu privedú a, samozrejme, aj na jeho oslavu. Dialo sa vo vašej mysli čosi podobné? Aj vy ste sa už vopred pripravovali na víťazstvo?

Ani zďaleka nie. To možno platí v niektorých športoch, ale pri 50-ke si ani na 40. kilometri nemôžete byť istý, či si idete po zlato. Sebavedomie je určite dôležité, ale je to skôr viera vo vlastné sily, treba si byť vedomý, že mám natrénované, že sa cítim vo forme a že idem urobiť všetko pre čo najlepšie umiestnenie. No keby som bol v Riu nastavený len na víťazstvo, tak by som to po 20. kilometri „zabalil“ a zagratuloval Dinizovi (Yohann Diniz, francúzsky chodec, pozn. red.). To isté na 40. kilometri po nástupe Tallenta (Jared Tallent, austrálsky chodec, pozn. red.). Pokora a boj o podanie čo najlepšieho výkonu sú na 50-ke dôležitejšie ako motivačná prednáška.

Keď sledujem skvelé úspechy rôznych športovcov, nesnažím sa vnímať len samotný výsledok, ale skôr ma zaujíma, čo sa deje v hlave športovca pár minút pred cieľom, keď si uvedomuje, že sa približuje koniec v podobe víťazstva, ale ešte k nemu chýba niekoľko stoviek či desiatok metrov. Čo sa dialo vo vašej hlave? Boli ste si už istý triumfom, už ste, obrazne, držali zlatý kov v rukách, alebo ste sa museli sústrediť na samotný výkon až do konca?

Koncentrovaný som bol asi 49 a pol kilometra, pocity uspokojenia, tešenia sa a prepuknutie eufórie prišli až 500 metrov pred cieľom. Vtedy som vedel, že si idem po zlato a po najväčší úspech, aký športovec môže dosiahnuť. Ale priznám sa, že už presne ani neviem, čo sa mi vtedy mihalo mysľou. Ten príbeh som rozprával už asi stokrát a viete, ako to je – keď ten istý príbeh poviete stoprvý krát, už je to úplne iný príbeh ako na začiatku. Preto aj rozprávanie o mojich bezprostredných pocitoch už nie je ani zďaleka autentické. Jedno je však isté – bol som šťastný, myslel som na mojich najdrahších, bol tam aj pocit uspokojenia a úľavy, že som naplnil očakávanie. Svoje aj celého národa.

 

V súvislosti s výkonmi jednotlivých športovcov sa neustále spomína jedno slovo – rast. Vo vašom prípade je to ukážka obrovského posunu dopredu. Na olympiáde v Číne ste skončili na 26. mieste, v Londýne o štyri roky už piaty a v tomto roku bolo Rio zlaté. Okrem toho ste minuloročným svetovým šampiónom. Kde ste nachádzali silu a motiváciu, ktoré vás priviedli až na vrchol?

Ešte ste zabudli na 32. miesto na mojej prvej olympiáde v Aténach (úsmev). Pre mňa je to prirodzený proces. Nikdy som nebol veľký talent, všetko, čo som dosiahol, bolo vďaka tvrdej robote a obrovskej podpore a pomoci všetkých ľudí v mojom okolí. Mal som obrovské šťastie na okolnosti, ľudí, ktorí ma počas mojej kariéry ovplyvňovali v správny čas správnym smerom. Ale aj v prípade pre niekoho menej cenných úspechov som nemal pocit, že sú to sklamania. Každé preteky som sa snažil ísť najlepšie ako viem, a aj keď niečo nevyšlo, nebral som to ako sklamanie, skôr ako motiváciu do ďalšej práce. Pre mňa nikdy neboli medaily a sláva motiváciou k tréningom. Pre mňa bola motorom láska k športu. Aj po tisíckach kilometrov a rokoch trénovania ma chôdza baví a napĺňa. Som šťastný človek – robím, čo ma baví, a zároveň aj živí.

O atletike sa vraví, že je kráľovnou športu. Vy ste sa rozhodli pre chôdzu na 20 a 50 kilometrov, hoci atletika ponúka množstvo ďalších atraktívnych disciplín. Prečo vás zaujala práve chôdza?

Bola to zhoda okolností, nie premyslený ťah. Počas 2. stupňa základnej školy som navštevoval triedu so zameraním na atletiku. Tam sme skúšali všetky disciplíny, a keďže som bol odmalička skôr na vytrvalostné športy, v chôdzi sa mi celkom darilo. V triede som býval druhý, tretí, a tak som začal chodiť na školské preteky. Potom nám atletický tréner odporučil špeciálneho trénera na chôdzu, Petra Mečiara, a keďže bol skvelý motivátor, šport sme začali brať vážne. Práve on do mňa vštiepil lásku k chôdzi.

 

Mohli by ste prezradiť niečo o vašich začiatkoch? Kedy sa začala formovať kariéra budúceho olympijského víťaza? Neuvažovali ste niekedy v náročnejšom období vášho športového rozvoja nad inými možnosťami, než venovať sa profesionálne športu?

Úplný základ mi dali moji rodičia tým, ako ma vychovali. Zodpovednosť, cieľavedomosť, oddanosť, vytrvalosť, pokora. To všetko sú základné vlastnosti vytrvalca. Do športu to transformoval už spomínaný tréner Peter Mečiar. Predtým som nemal absolútne žiadne puto k chôdzi, ale po roku spolupráce s ním som o inom ako o profesionálnej kariére športovca – chodca ani neuvažoval.

 

Teraz by som odbočil od športu k „obyčajným“ záležitostiam. Vo vašom životopise som si prečítal zaujímavú informáciu. Vyštudovali ste žurnalistiku na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Nepremýšľali ste sa niekedy na tým, že by ste po skončení aktívnej športovej kariéry vzali do rúk pero a začali písať?

Nielen niekedy – stále o tom seriózne uvažujem. S médiami a novinárčinou som v styku de facto denne, aj keď z druhej strany mikrofónu. Už som mal dokonca aj ponuky na prácu pre niektoré média, ale zatiaľ si netrúfam stíhať aj žurnalistickú tvorbu aj profesionálny šport. Ale uvidíme, ako to so mnou nakoniec bude.

Mnohé vaše fanúšičky nasledujúca informácia neteší – ste ženatý. Určite by však bolo zaujímavé zistiť, ako ste sa zoznámili s manželkou Lenkou. Bolo to niekde na športovom mítingu?

Bolo to o niečo prozaickejšie, aj keď k našim spoločným začiatkom sa viaže zaujímavá slovná hračka. Predtým, ako som začal chodiť s Lenkou, som chodil s jej bratom… Našťastie, len na tréningy J Bol to môj kolega a cez neho sme sa s manželkou zoznámili. Prvýkrát sme sa stretli na sústredení v roku 2001 v Sliezskom dome. Tam ešte iskra nepreskočila, ale neskôr, keď som sa dozvedel, že Lenka študuje v Nitre, som si vypýtal od Peťa kontakt, dohodli sme si prvé rande a potom to už malo rýchly spád. Už je to 13 rokov, čo sme spolu.

 

Svet športovca sa niekomu môže zdať veľmi nudný. Ľuďom sa väčšinou vybavia hodiny tréningov, množstvo driny, odriekania a energie vydanej na jediný cieľ – uspieť vo svojej disciplíne. Je naozaj život športovca taký nudný? Čomu sa venujete, keď práve netrénujete a nesúťažíte na pretekoch?

Je pravda, že keď je človek profesionálnym športovcom, musí ním byť 24 hodín denne. To znamená, že aj pri bežných činnostiach si musím zvážiť, či to neovplyvní ďalší náročný tréning. K tomu treba prispôsobiť aj stravu, životosprávu, ísť načas do postele. Ale okrem samotných tréningov, cvičení a regenerácie je stále dosť času na bežné činnosti. Sprevádzam deti do aj zo školy, chodím s nimi na krúžky, pomáham manželke starať sa o domácnosť, pokosím trávnik, umyjem auto. Na sústredeniach je to trochu iné, tam sa aj voľný čas snažíme využiť športom – viac tréningu, viac regenerácie, viac relaxu a minimum vecí pomimo. Maximálne nejaká kniha, krížovka, film…

 

Každý muž má svoje drobné neresti, ktoré ho dokážu aspoň na chvíľu odblokovať od bežného života. Mnohí úspešní muži sú vášnivými zberateľmi kvalitného vína, whisky, vychutnávajú si skvelé cigary, riadia rýchle športové autá. Ako je to s vami a vašimi drobnými neresťami? Prezradíte niečo o tých vašich?

Sú naozaj len drobné. V podstate nie je nič, čo by bolo mojou typickou neresťou. Všetky moje záľuby a neresti idú bokom. Keď som doma, snažím sa venovať 100 % voľného času mojej rodinke a jej prianiam, záujmom. Ak mám však trochu času len na seba, tak si na internete rád pozerám novinky z automobilového priemyslu alebo elektroniky. A sem-tam, keď mám chuť, tak si spravím radosť nejakým doplnkom na auto, alebo nejakou novou elektronickou „hračkou“.

Ako športovec ste precestovali mnohé krajiny. Ktorá z nich vás zaujala najviac a prečo?

Jednoznačne Slovensko. Naozaj som toho prešiel veľa, ale takmer odvšadiaľ sa vraciam s tým, ako sa máme na Slovensku výborne a v akej krásnej a pokojnej krajine žijeme. Zrátal by som na prstoch jedenej ruky krajiny, kde by sa žilo možno lepšie ako u nás. Na vrchole tohto rebríčka je Austrália. Ale ani tú by som nemenil za Slovensko. Vo vyspelejších krajinách, kde je vyššie HDP či makroekonomické ukazovatele, ľudia žijú oveľa hektickejšie, vo veľkomestách a v strese. Pre mňa platí doslova – všade dobre, doma najlepšie. Vážme si, čo máme. Už len čistá a zdravá voda z vodovodného kohútika je vysoký nadštandard, ktorý v mnohých krajinách nemajú.

 

Poslednú otázku by som venoval samotnému Riu. Pred olympijskými hrami sa o problémoch tohto mesta popísalo veľa. Aký ste mali pocit z Ria, z jeho atmosféry a ľudí?

Rio zvládlo olympiádu z organizačného hľadiska výborne. Zo začiatku boli nejaké „muchy“, ale to je spôsobené aj ich južanskou náturou, že všetko riešia až keď, obrazne, horí. Ale myslím, že až na jednu výnimku sa nestalo, že by zlá organizácia negatívne poznačila samotný športový výkon. Aj atmosféra na súťažiach bola veľmi dobrá, živelná. Čo mi trochu prekážalo, bola vlažná atmosféra mimo športovísk. Pritom Rio má obrovskú energiu, na môj vkus až príliš veľkú, ale mal som pocit, že to mesto olympiádou nežilo ako celok. Ako keby 90 % obyvateľov olympiádu ani neriešilo a žilo si svoj obyčajný život so svojimi radosťami a starosťami. V tomto to bolo oveľa slabšie ako v Londýne, kde sa, naopak, nenašiel takmer nikto, kto by olympiádou nežil.

 

Peter Fritz

Fotografie: Paul Weber, Archív

Mohlo by sa Vám páčiť