Hľadať

Rozhovor , ktorý ma dostal…

Rozhovor , ktorý ma dostal…

Priznám sa, že som absolvoval množstvo stretnutí a debát s výtvarníkmi, ale rozhovor s Jurajom Oravcom ma pozitívne zasiahol a vzbudil vo mne emócie. Je súborom myšlienok na tému umenie, život a súčasné dianie.

Pán Oravec, nedá mi na úvod sa spýtať, prečo ste si vybral práve umenie ako vaše životné zameranie a poslanie. Nemáte niekedy pocit, že na našom malom Slovensku, je priveľká konkurencia, množstvo umelcov a tých, čo sa za umelcov považujú? Nie je to priveľké bremeno živiť sa umením?


Na úvod je potrebné poznamenať v akej sociálno-spoločenskej dobe som sa rozhodoval. V bývalom Československu boli tri vysoké umelecké školy. V Prahe dve a na Slovensku VŠVU v Bratislave. Ak si dobre spomínam, tak ročne z každej jednej absolvovalo 25 – 30 umelcov všetkých výtvarných disciplín (sochári, maliari, grafici, reštaurátori, sklári, architekti…). Paradoxne, sa väčšina uživila na takzvanej – voľnej nohe. Dnes je škôl rôzneho umeleckého (výtvarného) zameranie nepomerne viacej! Na jednej strane je to dobré, mládež má množstvo možností na sebarealizáciu, aj vďaka moderným technológiám, no uživiť sa súvisí do značnej miery s ekonomickou kondíciou spoločnosti! Za „sociku“ nás učičíkali takzvanou Hlavou 5 zákona, z ktorého vyplývalo, že každá verejná stavba musela byť dotvorená výtvarným dielom. Dnes je to prvé, čo investor vyčiarkne z rozpočtu stavby. Väčšina výtvarníkov sa zamestnáva v grafických štúdiách, učí na umeleckých školách a popri tom niečo, niekde vytvára… Problémom je, že z nedostatku výchovy a vzdelania si každý „druhý“ myslí, že maľovať obrazy je ľahké.
Prečo som umelec? Jednoducho povedané, pre vášeň a niekoľko osudových súvislostí. Ako dieťa som si kreslieval, no viac som sa venoval športu. Až na strednej (SPŠ Grafickej v Prahe), som sa začal seriózne zapodievať umením. Znamenalo to aj kúsok „farebnej slobody“, v šedivom režime. Zaujímali ma skôr humanitné, ako prírodovedné odbory. Koniec koncov aj v odporúčaní k prijímačkám na výšku bola veta „len na školu výtvarného typu…“!

Na druhej strane viem pochopiť vášeň, ktorá keď sa rozhorí, nie je jednoduché ju uhasiť. Bolo to podobné aj vo vašom prípade? Stalo sa umenie tým hnacím motorom, ktorý vás priviedol až k vašej súčasnej práci?

Jednoznačne najfascinujúcejšie na umeleckej činnosti je objavovanie. Keď niekedy dokončujem obraz, mám zimomriavky a pobozkám ho „na cestu“… V tom tvorivom procese, ak sa jedná o umenie, je pravda! O sebe, o svojom okolí, aj o „všehomíre“. V podstate sa dá povedať, že nevytvoríme nič viac, len to, čo je v nás. Tí, čo to všelijako obchádzajú, sa nevyhnú sklamaniu, aj keď sú mnohokrát komerčne úspešní!
V každej disciplíne ľudskej činnosti je človek intenzívnejšie nastavený na vnímanie prvkov svojej profesie. Človek je vždy upriamený skôr na to, čo ho zaujíma. Môj uhol pohľadu na svet sa odvíja od výtvarných vnemov. Moje „senzory“ sú tak nastavené, že primárne reflektujú vizuálne vzťahy a tá reflexia vytvára niekedy zámerne, niekedy mimovoľne, databázu námetov v mojom podvedomí. Primárne nereagujem na vonkajší svet, no pri tvorbe sa tie impulzy vynárajú a ja ich len spracovávam v rôznych výtvarných technikách.

Kedy ste u seba zaznamenali pocit, že umenie je pre vás tým pravým „orechovým“?

Nespomínam si presne na nejaký konkrétny čin. Skôr sa to všetko odvíja od dedičnosti, výchovy a s tým súvisiacim sebapoznaním… Možno aj „prvá“ láska, ktorá mi „vnútila“ vzťah k literatúre, možno hudba, ktorá bola v našej rodine podstatnou súčasťou výchovy (brat hral na husliach, sestra na klavíri, ja už len sporadicky na klavíri). Ten konkrétny zlom asi nastal na strednej – umeleckej. Spolužiaci – výtvarníci Milan Machajdík, Jozef Hrvoľ, Dominika Buriánová, kameraman Petr Hojda a ďalší, prebudili vo mne umelca.

Keď ste sa prihlásili na Strednú školu grafickú v Prahe, mali ste jasno, že toto bude vaša cesta, alebo ste mali stále v hlave tony otázok, ohľadne vašej budúcnosti? Moja otázka je možno čudná, ale viem si vcítiť do kože mladého chalana, ktorý často nevie, čo by bolo pre jeho budúcnosť to najlepšie.

Keďže som v žiackych kategóriách reprezentoval vo futbale, tak trocha mi bola moja profesná budúcnosť na druhej koľaji, no pri výbere strednej školy som rodičom povedal, že sa chcem aj učiť, aj manuálne pracovať. Toto v sebe najlepšie spĺňa výtvarné umenie. „Grafárna“ bola škola, ktorá mi umožnila ľudské aj občianske sebauvedomenie. Na vysokú som už šiel z jasným cieľom. Mal som šťastie a pociťujem do značnej mieri uspokojenie…

Dnes patríte k úspešným výtvarníkom, ktorý tvorí a vystavuje nielen u nás na Slovensku, ale aj v zahraničí. Vyštudovali ste Vysokú školu výtvarných umení a vydali sa na cestu umenia. Keď ste skončili „výšku“, odrazu ste sa museli postaviť na vlastné nohy a živiť sa. Čo vám vírilo v hlave, keď ste zistili, že je čas pracovať a postaviť sa na nohy. Bolo to jednoduché, pretože ste už mali jasno čo budete tvoriť, alebo naopak, museli ste obzerať a hľadať sa?

Pre toho, kto naozaj tvorí, v každej ľudskej činnosti, je proces objavovania ten najvzrušujúcejší! Ideálne je pracovať, mať z toho radosť a byť ekonomicky nezávislý! V bývalom režime sa väčšina výtvarníkov realizovala, takzvane, na dvoch stoličkách. V zmysle spomenutej Hlavy 5 existovali spoločenské objednávky, ktoré ak prešli hodnotiacou komisiou, mohli sa zrealizovať a zabezpečili v podstate výtvarníkovi živobytie. Druhá stolička bola pre mnohých z nás skôr súkromnou, intímnou výpoveďou. Tvoriť slobodne bolo možné, no prezentovať – takzvanú – voľnú tvorbu, niekedy nie. Táto dnešná súčasnosť, nech je akokoľvek „slobodná“, nepraje výtvarnému umeniu! Myslím tým spoločenský dosah. Zamyslime sa nad odkazom a úlohou, ktorú malo v histórii výtvarné umenie. Každé ideologické pnutie ľudstva bolo vždy tiež výtvarne zdokumentované, či už v architektúre, sochárstve, maliarstve v dizajne… Dôležité v tomto procese bolo mecenášstvo, filantropi, ktorí umožnili dielam vzniknúť! Umelci primárne netvoria pre peniaze, no bez nich to nejde!
Aj na základe toho sa učíme spoznávať svet. Neviem, čo konkrétne na Slovensku v tomto zmysle zanecháme budúcim generáciám…

Plánovať a snívať je jednoduché, ale svoje kreatívne nápady a inšpirácie pretaviť vo výsledné dielo, je už náročnejšie. Ako pristupujete k tvorivému procesu? Čo vás dokáže inšpirovať a naopak, čo vás dokáže poriadne znechutiť pri tvorbe? Ako vyzerá váš deň v ateliéri? Alebo, sústreďuje sa vaša práca len na ateliér?

Primárne je chcenie, ktoré je podmienené jedeným z najdôležitejších hnacích prvkov, a tým je vášeň!. Nech to slovo pripojíme k akejkoľvek zmysluplnej ľudskej činnosti, bude lídrom! Ona provokuje skúmanie, poznanie, chcenie nájsť riešenie a jeho realizáciu.
Sekundárne je remeslo, ktoré je podmienené talentom a vzdelaním. Jedno bez druhého nie veľmi funguje.
Terciálne je duchovno, ktoré sa neopiera o ideológiu, ale vníma komplexne okolitý svet. Nevieme odkiaľ, ale sme v spojení s niečím „veľkým“! Tvoriť, znamená možnosť kombinovať. V procese kombinácie vznikajú a zanikajú veci a to je inšpirácia. (SBB – hľadaj, búraj a buduj!).
Môj každodenný režim je trocha podobný robotníkovi, technikovi aj vedcovi. Chodím do ateliéru pracovať, kombinovať aj bádať. Ak to zjednodušíme, tak v spolupráci s databázou tohto podvedomia, si v hlave modelujem predstavu budúceho diela. Potom, keď sa spojí nástroj s podkladom, vytvorí sa oblúk „zvaru“ a „ono“ začne vznikať. Moja tvorba je celkom rôznorodá v zmysle námetov. Venujem sa olejomaľbe, akrylu, kresbe, grafike, sporadicky sochárstvu… Veľmi mi pri práci pomáha počúvanie hudby. Ak som sústredený, vie ma rozladiť aj brechot susedovho psa…

Na druhej strane stoja nápady a inšpirácie. Na akých najneobyčajnejších miestach ste zaznamenali ideu pre vaše budúce dielo?

To súvisí so snami. Výhodou výtvarného umenia je, že vzniká v súkromí a až s výsledným objektom sa ide na trh. Jedná sa o osobité umelecké výpovede. V spoločenskej objednávke je to podobné ako u hercov. Dokiaľ nedostanú ponuku na konkrétnu rolu, môžu si ju hrať tak akurát doma pred zrkadlom.
Namaľoval som v podstate abstraktný obraz „Lietanie (280 x 200 cm) a na jednej výstave ma oslovil človek s tým, že či lietam na rogale, lebo to je ono! Nelietam na rogale, no na fantázii áno. Samozrejme som bol fyzicky na rôznych miestach sveta, ale ako som napísal, pretavujem skutočnosť a vytváram iné obrazy o nej.

Na záver by som sa rád spýtal otázku, ktorá sa mi zdá mimoriadne aktuálna. Každý rok vychrlia umelecké školy desiatky absolventov, ktorí sú plní tých najpozitívnejších myšlienok. Chcú okrášliť svet umením, ale po pár mesiacoch v realite sa svojho sna vzdajú a presunú do komerčnejších oblastí. Čo by ste poradili novým umelcom? Aký prístup by mali zvoliť?

Budem sa trocha opakovať. V prvom rade, na základe nedostatočnej výchovy ku kultúre, má väčšina ľudí pomýlenú predstavu o umení. Tento „predmet“ je podľa mňa rovnako dôležitý, ako jazyk, matematika, prírodovedné odbory… Pritiahnuté za vlasy: deti vedia pracovať na PC, no nevedia „pozdraviť“! Predstavitelia spoločnosti v rámci moci vytvárajú dojem, že je všetko v najlepšom poriadku. Človek potrebuje jestvovať, tak sa prispôsobí! Ideál, ako naplnenie humanizmu, sa stratil v chamtivosti a ostrých lakťoch!!! Ťažké časy boli vždy a iba tí, čo vedeli snívať, menili svet k lepšiemu.
Je skvelé, mať možnosti, odvahu a chcenie. Dôležitá je však sebareflexia. Nie je na tom nič zlé, keď umelec odíde do komerčnejšieho sektoru, no spoliehať sa pri tvorbe najmä na efekty z Photoshopu, ničí nielen spoločenský vkus! Umelci, v súvislosti s ich odkazom, by mali konať v kontexte svojho vedomia a svedomia.
P.S. Slovensko nemá veľa komodít, s ktorými by mohlo ísť do sveta, ale umenie je jednou z nich.

Peter Fritz
Fotografie: Juraj Oravec Archív

Mohlo by sa Vám páčiť