Hľadať

Slovenský maliar Peter Cvik vie, že bez sebadisciplíny sa úspech nedostaví

Slovenský maliar Peter Cvik vie, že bez sebadisciplíny sa úspech nedostaví

V minulosti patrili umelci k ľuďom, ktorí si život užívali plnými dúškami a často skĺzli do sladkého ničnerobenia. Dnes si to mladí umelci, akým je aj Peter Cvik, nemôžu dovoliť. Sú umelcami, sekretármi, manažérmi a riaditeľmi v jednej osobe. Bez tvrdej práce a sebadisciplíny by nikdy neuspeli.

 

Pán Cvik, v jednom z rozhovorov som zaregistroval informáciu, že patríte k maliarom, ktorí vystavujú po celom svete. Preto by som začal pekne od konca. Nemáte niekedy pocit, že ste už dosiahli všetko, po čom ste túžili, že vaša kariéra dosiahla vrchol?
Je pravda, že patrím k mladým slovenským autorom, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na zahraničných výstavách, a že som mohol sólovo vystavovať, napríklad na 5. medzinárodnom bienále mladých v Moskve. Určite by som však netvrdil, že som dosiahol vrchol. Mám 31 rokov a motivácia je veľká. Poviem otvorene – veľa možností je ešte len predo mnou.

Existujú ešte neprebádané svety, nedosiahnuté horizonty, ktoré vás stále lákajú a motivujú rozvíjať vaše umenie ďalej?
Samozrejme, sú veci, po ktorých túžim. To si však vyžaduje tvrdú prácu, odhodlanie a trošku šťastia. Verím v pomalý, ale istý postup. Krok po kroku. Je teda jasné, že vnímam samého seba na začiatku cesty. Momentálne chcem dostať moje diela do zahraničných zbierok súčasného umenia, upevniť si pozíciu na medzinárodnej scéne a zlepšiť medzinárodný rating. V budúcnosti by som to určite rád dotiahol na medzinárodné Bienále do Benátok, do veľkých svetových múzeí a galérií a do medzinárodných kníh o umení. To je skutočná motivácia. Začínam však pekne postupne od budovania mena v stredoeurópskom regióne, aj keď som tento prah už párkrát úspešne prekročil.

 

Jeden z úspešných motivačných autorov raz napísal, že talent je síce úžasný, ale ak ho  nerozvíjame, tak v podstate tápame na mieste a nedávame naším vlohám šancu vystúpiť na povrch. Predpokladám, že za vašimi úspechmi sa skrýva množstvo odriekania a tréningu. Alebo?
V prvom rade ma baví, čo robím a zvykol som si na určitý profesionálny prístup a disciplínu. Som ochotný prispôsobovať môj osobný aj životný priestor maľovaniu. Napríklad, to, že bývam v loftovom byte, ktorý je priamo prepojený s ateliérom, nie je môj výstrelok. Ide o to, aby som mal lepšiu koncentráciu a čas pracovať. Maľbu robíte, aj keď fyzicky nemaľujete. Prežívate ju, preto je pre mňa pohodlnejšie byť s ňou čo najviac. Snažím sa svoju prácu robiť čo najlepšie a verím, že úspech sa dostaví v budúcnosti.

Kedy ste zaregistrovali, že kreslenie prevýšilo všetky iné záujmy?
Môj strýko bol akademický sochár. Ako dieťa som cez leto občas nahliadol do jeho ateliéru a veľmi sa mi tam páčilo. V tom čase som však o takomto smerovaní ani neuvažoval. Asi najväčší zlom nastal po gymnáziu. Chodil som na Metodovu v Bratislave. Mal som aký-taký všeobecný rozhľad a vedel som reč. Francúzsky a anglicky. Po maturite som sa vybral na cesty po Európe a počas dvoch mesiacov som sa sám od seba rozhodol, že umenie by ma bavilo. Nevedel som však presne, ktorý smer chcem študovať.

 

Potom ste sa rozhodli pre štúdium na VŠVU. Nemali ste hlavne na začiatku pocit, že za absolventmi umeleckých stredných škôl mierne zaostávate? Ako ste sa túto skutočnosť rozhodli riešiť?
Prvé prijímačky na VŠVU som skúsil na odbor grafický dizajn. To dnes už s úsmevom beriem ako dobrý vtip. Samozrejme, že som sa tam nedostal, a to ma nakoplo. Začal som naozaj na sebe „makať“. Kreslil som minimálne 4 hodiny denne a postupne som si uvedomil, že sa mi najlepšie vyjadruje na ploche. Začal som maľovať. Na druhý pokus som skončil na prijímačkách druhý a odvtedy v podstate maľujem nepretržite. Takže som sa k tomu „premaľoval“ J.

Neprenasledovala vás predstava, že VŠVU ukončilo množstvo absolventov, ale len niektorým sa podarilo naozaj preraziť a živiť sa umením? Najmä dnes, keď súčasná doba nie je umeniu práve naklonená?
Toto som si začal uvedomovať až ku koncu štúdia magisterského stupňa. Počas školy som mal čajovňu na Ventúrskej, takže som túto otázku veľmi neriešil. V tej dobe som si privyrábal aj prácou v grafických firmách a snažil sa stabilizovať príjmy. Vtedy som obrázky predával iba príležitostne, takže som sa musel zariadiť inak. K druhej časti vašej otázky poviem iba to, že podľa mňa je táto doba umeniu nesmierne naklonená, záleží na uhle pohľadu a na tom, čo je človek ochotný pre úspech urobiť. Podľa mňa internet veľmi zjednodušuje komunikáciu a možnosť nadviazania kontaktu. So zahraničnými galériami, kurátormi, teoretikmi a bloggermi som denne v kontakte najmä cez mail a sociálne médiá. Keď to porovnáme so situáciou pred 20-timi rokmi, tak je to efektívne a super-rýchle a pre profesionálov zo západného sveta sme stále trošku exotický ako bývalý „ost-blok”, takže prirodzene je väčší záujem.

 

Vy ste však uspeli. Čo všetko ste museli pre to urobiť?
Ako som už písal, necítim sa tak, že by som uspel. Povedal by som, že som na začiatku dlhej cesty k úspechu. Každopádne takmer každý deň riešim komunikáciu so zahraničím. Networking je v dnešnej dobe pre výtvarníkov nesmierne dôležitý. Ak má človek ambície, tak musí pre svoj cieľ častokrát ísť cez svoje limity. To ma dosť posúva a motivuje zároveň. Ďalšou vecou je nenechať sa odradiť. Poslal som už stovky mailov do zahraničia aj doma. Na veľkú väčšinu neprišla odpoveď. Moja osobná skúsenosť so skutočnými profesionálmi (či na Slovensku, alebo v zahraničí) je taká, že veľmi radi s vami problém odkonzultujú, pripravia kritiku a pomôžu ďalej v ceste. Všetko absolútne slušne, s radosťou, obojstrannou úctou a ochotou. Možno aj to bolo a je jednou z motivácii prezentovať sa najmä v zahraničí, keďže tam je na moju prácu dobrý ohlas.

Mohli by ste niečo prezradiť o vašich úspechoch? Ktorý si najviac ceníte?
Zopár vecí sa mi už podarilo a som s nimi spokojný. Napíšem o troch, ktoré si úprimne najviac cením. Minulý rok som mal dve výstavy v Rusku. Jednu na 5. medzinárodnom Bienále Mladých v Moskve a druhú v Krasnojarsku. Tá v Moskve bola dôležitá preto, lebo to bol môj sólový debut pod Biennial Foundation, ktorá spravuje ako organizácia všetky bienále po svete. Zároveň sa mi veľmi páčila návšteva Moskvy. Všetko bolo zo strany organizátorov vynikajúco zabezpečené. Letenky, hotel, PR, autorský honorár, banket počas vernisáže. Jasne mi dali najavo, že si ma ako výtvarníka vážia, aj napriek môjmu mladému veku. Druhá výstava sa odohrala v Krasnojarsku. Toto bola moja prvá muzeálna výstava, dovtedy som v múzeu ešte nevystavoval. Pre vysvetlenie, ten status je iný ako u galérie. Veľmi si cením, že táto inštitúcia prejavila záujem o projekt „Architektony”. Dva mesiace pred mojou výstavou v tomto múzeu vystavovali litografie autora René Magritte (1898-1967, svetovo asi najznámejší surrealistický autor, napr. obraz – Toto nie je fajka). Tento fakt ma zaradil do úplne iného kontextu v rámci sveta umenia. Moju výstavu tam videlo počas noci múzeí viac ako 3500 ľudí, čo je naozaj slušná účasť. Treťou vecou o ktorej napíšem je, že sa na jeseň tohto roku chystám na profesionálnu umeleckú rezidenciu do Lipska v Nemecku, ktoré má v súčasnosti jedno z najprogresívnejších prostredí v Európe, čo sa maľby týka. Na to sa veľmi teším, tak isto ako aj na Máj 2018, kedy ma pozvali na mesačnú umeleckú rezidenciu do Parížskeho Cité des Artes.

Keď hovoríme o umení, ako ho vnímate vy, človek, ktorý sa pohybuje v tejto sfére? Akoby ste moderné umenie charakterizovali?

Pre mňa osobne ako umenie funguje to, čo reaguje na svoju dobu a zároveň vytvára u diváka pocity, alebo reakciu. Pozitívnu, či negatívnu. To je v dnešnej dobe ťažšie ako kedykoľvek predtým. Každopádne, súčasné umenie je o interpretácii (moderné umenie sú medzivojnové a povojnové avantgardy – iba pre upresnenie). Ja sa snažím moje diela tvoriť tak, aby som si vytvoril čo najširšiu interpretačnú rovinu. Ja dám obrazom otázku a každý divák si ju môže zodpovedať inak, príbeh si dotvoriť podľa svojich vizuálnych alebo emotívnych skúseností. Tak sa čítanie obrazu stáva jeho písaním.

 

Ktoré aspekty života vás motivujú vo vašej tvorbe? Prípadne, do ktorého umeleckého spektra by ste sa zaradili?
V podstate je to veľmi jednoduché. Snažím sa reagovať na podnety, ktoré ma reálne v živote stretnú. Nehovorím iba o vizuálnych situáciách, ale aj o psychologických procesoch. Myslím, že inšpirácia by mala prameniť zo života. Maľujem vlastne moju autobiografiu.

O mnohých umelcoch sa traduje, že v ateliéri nepanuje práve najvzornejší poriadok. Sú zástancami funkčného „bordelu“, kde však vždy čo potrebujú nájdu. Skúste našim čitateľom odhaliť tajné zákutia vášho ateliéru. Je ukážkou systému, kde má všetko svoje miesto, alebo razíte cestu funkčného neporiadku?
V ateliéri aj bývam, takže veľký neporiadok si nemôžem dovoliť. Môj ateliér má do 90 m2, vybudoval som v ňom tri poschodia, takže mám taký malý trojposchodový loft, ktorý má „Van Roheovskú” štruktúru. Na vysvetlenie, nie sú tam steny, celý priestor je otvorený, na poschodiach nie sú zábradlia, alebo zábrany. Všetko priestorom plynie. Samozrejme, že keď pracujem, tak neporiadok vzniká, ten však obvykle po skončení práce, alebo jej opätovným začatím upracem. A áno, všetko má svoje miesto. Zefektívňuje to prácu.

Ako vyzerá tvorivý proces Petra Cvika? Čo všetko mu predchádza? Máte nejaké rituály, ktoré sa snažíte dodržiavať? Napríklad, sledujete všedný kolobeh života kdesi v kaviarni (ako to robia mnohí spisovatelia, z ktorých niektorí napísali svoje diela v kaviarni), alebo preferujete samotu niekde v prírode?
Mám rituály. K jednému napríklad patrí káva. Vždy ráno z domu odídem, ako bežný človek. O ôsmej už sedím v kaviarni. Naraňajkujem sa a dám si kávu, dve. Do ateliéru sa tým pádom vraciam ako na pracovisko, nie naspäť domov. Tvorivý proces by som priblížil asi ako spôsob rozmýšľania. Nezáleží mi na tom, kedy a kde sa deje. V podstate prebieha nepretržite. Niekedy sa zobudím a viem presne čo idem maľovať, inokedy sa k tomu priblížim radom kontemplácií. Spomeniem ešte to, že mám veľmi rád prírodu, z ateliéru som v karpatskom lese chôdzou za 10 minút. Niekedy položím štetec a idem sa prejsť. Rád trávim v lese čas sám, ale to beriem ako nevyhnutnú psychohygienu.

 

V ktorom momente máte jasno v tom, ako bude vyzerať vaše finálne dielo? Je to presne nalinkovaný plán alebo sa nechávate unášať emóciami, vnemami a momentálnou inšpiráciou?
V minulosti som si plnil plán, ktorý som mal presne pripravený. Dnes som viac otvorený a verím mojej intuícii. Na takmer každý obraz mám vopred vybratú tému, o ktorej v ňom chcem hovoriť a nejaké východisko. Ostatné kroky nadväzujú na seba. Dá sa povedať, že pokiaľ sa dá obraz premaľovať, tak nie je čo pokaziť. Niekedy, keď sa dostanem do slepej uličky, tak obraz začnem schválne kaziť. To vždy uvoľní celkovú dikciu a zároveň pripraví hernú plochu na ďalší plán v maľovaní.

 Podľa mňa mnohých čitateľov by určite zaujímalo spoznať váš životný štýl. Ako vyzerá bežný deň umelca?
Život umelca si dnes už netreba predstavovať tak romanticky ako v minulosti. V podstate je to celkom drina. Nemám pracovný čas, mám rád to čo robím a okrem samotnej tvorby sa venujem aj všetkým ostatným súčastiam biznisu. Takže pracujem takmer nepretržite. Práca sa nemusí odohrávať striktne v ateliéri. Často sa stane, že najlepšie nápady, myšlienky, ale aj obchody prídu mimo ateliéru, vtedy si plne uvedomujem svoju zodpovednosť v tomto povolaní. Som si sekretárkou, manažérom, riaditeľom, umelcom, robotníkom v ateliéri, biznismanom, predajcom aj šoumenom v jednom povolaní. Všetko si vyžaduje čas a poctivý prístup. Ak človek nemá disciplínu, tak ľahko skĺzne do „bohémskych” tendencií, ktoré sú super pri bare v krčme, alebo klube, tak isto sa často končia tým, že ľudia sú nešťastní a frflú ako sa nič nedá. Tento životný štýl nie je pre mňa. Do krčiem a klubov veľmi nechodím. Rád sa stretávam s ľuďmi, s ktorými sa dobré nápady aj realizujú. Nie preto, že sa to dá, alebo nedá, ale kvôli tomu, že sa chce.

 

Máte aj také chvíle, keď si vyhradíte čas na svetské radosti? (pohárik vínka s priateľmi, relax niekde v známom letovisku)
Ako som písal predtým, všetko sa mi spája v jedno. Je to život. Tak isto, ako si dám rád pivo, alebo víno niekde vonku na vzduchu s priateľmi v hociktorý deň v týždni (najspontánnejšie párty sú predsa tie v pondelok:) ), tak isto viem víkendy stráviť sám v ateliéri a vôbec ma to nemrzí. Takže opäť disciplína. Našťastie mám veľa povinností a tak nemám veľa času vymýšľať. Čo sa cestovania týka, tak ho mám veľmi rád. Najčastejšie momentálne cestujem pracovne, výstavy, stretnutia, príprava projektov. Za to som nesmierne vďačný. Môžem sa voľne hýbať po planéte, zároveň pracovať, s tým že ma to baví a vidím kúsok sveta. Každopádne si rád doprajem aj rekreačnú dovolenku, kedy naozaj aspoň prvé dni – týždeň nepracujem. Ideálne je to v mojom prípade aspoň raz za štvrťroka, minimálne na týždeň. Najbližšie sa chystám na nejaký čas do grécka na ostrov. Sám ešte neviem na ako dlho. Minimálne týždeň, ale najskôr asi mesiac. Mám rád túto slobodu.

 

Peter Fritz

Fotografie: Archív Peter Cvik

Mohlo by sa Vám páčiť