Hľadať

Speváčka s francúzskym šarmom.

Speváčka s francúzskym šarmom.

Svet šoubiznisu ponúka takmer nekonečnú paletu osobností. Sledujeme ich v televízii či v časopisoch a niekedy sa pristihneme pri myšlienke, aké by bolo stretnúť sa s nimi.

Až v momente, keď sedíte s nimi „face to face“, uvedomíte si čaro a silu tohto okamihu. Odrazu sa pred vami otvára nový človek, presne taký istý, ako vy. Len o niekoľko snov úspešnejší. Rozhovor so speváčkou Andreou Zimányiovou mi priniesol svetlo do pochmúrnych zimných dní. A verím, že rovnako zahreje aj vás.

phpThumb_generated_thumbnail

Hudba, toľko skloňovaná téma na dlhé rozhovory, lavína, ktorá prináša pohladenie duše. Ako speváčka, ktorá aktívne pôsobí v tejto sfére, určite viete hudbu definovať konkrétnejšie. Čo pre vás hudba znamená a ako ju vnímate?
Nepoteším vás. Hudbu by som prirovnala k náboženstvu. Je nehmatateľná a pre každého znamená niečo iné. Hudba dokáže pohladiť, ale aj uškodiť. Nedávno som niekde zachytila štúdiu, ktorá potvrdila to, čo som už dlho podvedome tušila: že keď počujete hudbu, ktorá sa vám páči, váš mozog vysiela tie isté signály ako v stave zamilovanosti. Mne sa to často stáva pri mojich obľúbených skladbách. Pri nich ma obleje také príjemné teplo pri srdci… Ťažko to opísať.


Bola hudba vašou jedinou vášňou, ktorá sa vydrala na povrch už v detstve, alebo ste prešli typickými detskými striedaniami povolaní, po ktorých ste túžili?

Samozrejme, ako každé dieťa, som túžila byť kadekým. Napríklad, pamätám sa, že ma veľmi bavilo hrať sa na poštárku. Mala som takú detskú poštu s poukážkami, ktoré som si šetrila a niektoré som si aj sama vyrábala. Potom klasika – herečka, lekárka, speváčka. Bola som vďačné dieťa na oslavy a školské vystúpenia. Vždy som sa rada angažovala v umeleckých činnostiach.

Kedy nastal zlom a vy ste si povedali, že hudba bude jediným smerom, ktorý budete nasledovať?
Keď som po prvýkrát držala v ruke mikrofón. Taký naozajstný, nie taký, aký som mala doma na karaoke. Mala som pätnásť a prišla som na konkurz do súkromnej hudobnej školy s mojou kamarátkou, viac-menej ako sprievod. Tam mi povedali, že mám veľký talent a vtedy sa to naštartovalo: kapela, výchovné koncerty, vynechané hodiny na gymnáziu. Zmaturovala som síce celkom fajn, ale niektorými predmetmi som prechádzala s odretými ušami. Moja rodina nikdy nebola nadšená, chceli mať zo mňa „jazykárku“. Ale keď človek zistí, že jeho poslaním je stať sa umelcom, tak ho to už nepustí.

Keď som sa pripravoval na náš rozhovor, poznal som Andreu Zimányiovú z článkov v médiách. Mal som pocit, že je takmer nemožné prísť s nejakou originálnou otázkou. Vo väčšine z textov rezonovalo jedno slovné spojenie – byť videná. Je to pre vás dôležité?
Byt „len“ mediálne známy je veľmi prchavá záležitosť. Samozrejme, médiá hrajú veľkú úlohu pri propagácii umelca. Bohužiaľ, väčšinou ich zaujíma, s kým a kde som bola na dovolenke. Informácia, na čom práve pracujem, sa tam väčšinou nedostane. Oveľa viac ma poteší, keď mám vypredanú sálu, a pritom nebývam často v televízii a ani sa o mne nepíše v bulvári.
Jeden zo sprievodných faktorov hudobného biznisu, ale i celkovo šoubiznisu, je „otravný“ prienik záujmu verejnosti do súkromia umelca.

Pociťujete nejaké dôsledky tohto záujmu, prípadne, ako eliminujete túto skutočnosť v živote?
Ja sa nad tým viem povzniesť. Poznám speváčky, ktoré to veľmi vážne riešia, niekedy aj žalobou. Je to aj tým, že sú to mediálne hviezdičky, ktoré vhupli do šoubiznisu bez prípravy. Ja sa na tom vždy dobre pobavím, hlavne na obsahu správ. Napríklad, už asi dvakrát som mala na fotografiách vytŕčajúce nohavičky. A potom sa na tom smejeme s kapelou nechápajúc, z čoho všetkého sú novinári schopní spraviť článok.

Každý spevák počas svojej kariéry zaznamená určité míľniky, ktoré výrazne ovplyvnili jeho kariéru. Evidujete ich aj vy? Ktoré sú tie vaše naj?
Začiatky boli pre mňa veľmi významné. Ako šestnásťročná som vyhrala súťaž francúzskej piesne, nasledovala súťaž v Splite, ktorú som tiež vyhrala v rámci zahraničnej sekcie. Bola to pre mňa veľká vec. Vôbec prvýkrát som spievala na veľkom pódiu v Slovenskom rozhlase. Tých momentov neskôr bolo ešte veľa, ale mojím posledným míľnikom bol začiatok bližšej spolupráce s Jožkom Bednárikom. Bola to veľká škola. Žiaľ, nie na dlho.

phpThumb_generated_thumbnail-1

Je zaujímavé, že hudobné štýly pre vás nie sú prekážkou, dokážete ľahučko prechádzať z jedného štýlu do druhého. Úžasne preletíte šansónom, potom zaspievate rockovú pieseň, aby ste skončili pri big bande. Máte nejaký recept či techniku, ktorá vám umožňuje meniť jeden štýl za druhým?
Technika je jedna vec, tá sa dá naučiť. Ale aby spevák vedel prechádzať viacerými žánrami, musí mať pre ne cit. Každý žáner má svoje špecifické črty, svoje „maniere“. Treba tiež počúvať množstvo hudby, nie sa upnúť len na jeden žáner. Napríklad, bubeník, ktorý začal s bigbítom a potom prejde na džez, má oveľa väčší nadhľad a väčší „drive“. Ale to je už vec vkusu.

Keď spomínam šansón, viem, že máte veľmi blízky vzťah k Francúzsku. Váš otec pochádza z tejto krásnej krajiny. Bol tento fakt tým najdôležitejším pri budovaní pozitívneho vzťahu k Francúzsku a francúzskym piesňam?
Asi to bola podvedomá záležitosť, keďže svojho otca som nikdy nepoznala. Pre mňa bola náhoda, že som sa dostala k francúzštine. Keby ma vtedy zobrali na gymnázium, kde som skončila štvrtá pod čiarou, a nie na Metodovu (gymnázium Metodova, pozn. red.), možno by som teraz nebola speváčka. Francúzsko mám veľmi rada, bola som tam mnohokrát, ale nikdy nie na dlhšie ako dva týždne, čo mi chýba. Hlavne prax v konverzácii.


Každý človek, ktorý sa venuje svojmu džobu, musí na to mať určité predpoklady. Vaším silným hnacím motorom je váš hlas. A myslím, že potrebujete aj skvelú pamäť, aby ste si zapamätali všetky texty. Niekedy sa však môže stať, že vám počas vystúpenia vypadne text a vy musíte improvizovať. Čo v tomto momente zvyčajne robíte?

Takéto „trapasy“ zažívajú speváci často – v angličtine či francúzštine sa to ešte dá, jednoducho si vymyslím iné slovo, alebo použijem vetu z inej slohy. Horšie to je so slovenčinou.
Texty idú ruka v ruke s melódiou a s formou piesne. Keby ste teraz chceli odo mňa odrecitovať text piesne, ktorý inak viem naspamäť, musela by som si ho aj spievať, inak by som sa pomýlila.

Ste mimoriadne atraktívna žena. Keďže náš časopis čítajú aj ženy, prezraďte, ako si zachovávate atraktívny výzor a príťažlivý šarm? 
Ďakujem za kompliment. Už ako „násťročná“ som vyzerala staršie, teraz po tridsiatke sa to dorovnalo. V civile sa vôbec neobliekam vyzývavo. Poznám speváčky, ktoré si na tom dávajú mimoriadne záležať. Ja prídem na zvukovú skúšku tak, ako ma vidíte teraz – v džínsoch či legínach, balerínkach. Potom nastane metamorfóza a na pódiu ma už vidíte ako zo žurnálu. Bola som vždy krv a mlieko a pred rokom som navyše prestala fajčiť. Aby som ešte viac nepribrala, musela som sa začať hýbať. Začala som chodiť do fitness centra pod dohľadom mojej skvelej trénerky Veroniky. Už rok spolupracujeme, moje telo sa spevnilo, schudla som, zosilnela a hlavne ma prestal bolieť chrbát pre veľký „náklad“ vpredu (smiech). A keď sa dobre cítite, začne to z vás aj vyžarovať.

Keď som sa pozrel na fotografie z fotoshootingu, tak z vás vyžarovala zvláštna tajomnosť. Máte svoje tajomstvá, ktoré si strážite?
Odmalička som bola veľký introvert. Často ma moje okolie nevedelo prečítať, nevedeli, čo si myslím, čo mi je. Boli zúfalí. Čím som staršia, tým oveľa radšej vychádzam zo svojej ulity a mám radšej spoločnosť. Aj keď mi trvá dlhšie, kým si cudzieho človeka pripustím k telu. A ešte sa aj rada vyžívam v melanchólii.
Súčasnosť je presýtená motivačnými knihami, pozitívnou filozofiou a nastavovaním cieľov.

Evidujete vo svojom portfóliu nejaké nesplnené ciele? Ktoré z nich by ste chceli okamžite realizovať?
Môj veľký nesplnený sen, a zároveň celkom reálny, je nahratie môjho profilového CD. Konečne som si uvedomila, že už nemôžem čakať na niekoho, kto mi to všetko vybaví a začala som konať. Práve sme v procese nahrávania, čo ma veľmi teší. Pôjde o CD z veľkej časti zamerané na šansón, pričom skladby budú postavené na dobrých textoch. Veľmi sa na to teším, hlavne to dlžím mojim priaznivcom.

Nakoniec poďme relaxovať. Nájdete si popri vašich aktivitách čas na relax? Čo vás dokáže uvoľniť?
Čas sa vždy nájde, len človek nesmie byť lenivý. Samozrejme, že som aj vyznávačka „papučovej kultúry“ s pohárikom dobrého vínka v ruke. My Býci sme veľkí pôžitkári. Ale najradšej si vybijem energiu dobrým tréningom alebo prechádzkou v lese. Je to vždy lepšie ako ničnerobenie.
V lete som tiež začala chodiť na tenis. Tak, ako je dôležitá fyzická záťaž, je potrebné aj cibrenie mozgu. Od januára som chodila na taliančinu. Páči sa mi tento jazyk, je melodický a podobný francúzštine. Momentálne mám od nej trochu pauzu, ale od nového roka sa do nej opäť pustím.

Peter Fritz
Photos: Petra Baranovičová

Mohlo by sa Vám páčiť