Autentické príbehy, nadčasové témy

ONDŘEJ HEJMA – spevák, novinár a vášnivý golfista

0
ONDŘEJ HEJMA – spevák, novinár a vášnivý golfista

Ondřej Hejma sa v našej krajine zviditeľnil najmä prostredníctvom speváckej súťaže Česko Slovenská SuperStar alebo ako spevák kapely Žlutý pes (určite poznáte ich najznámejšiu pieseň Sametová). Ale o tom, že patrí k úspešným autorom kníh, už vie málokto. V našom rozhovore odhalil niekoľko zaujímavostí zo zákulisia superstar, prezradil niečo o svojich knihách a vášni ku golfu.

Ondřej, na úvod by som našim čitateľom predstavil aj vašu druhá tvár, o ktorej možno mnohí nemajú dostatok informácií. Okrem toho, že ste známy muzikant, ste aj autorom kníh, ako Americký blues, Fejsbuk či Srdce zlomený. Mohli by ste prezradiť niečo o vašom vzťahu k písaniu a ako ste sa k nemu dostali?
Môj vzťah k písaniu je všeobecne pozitívny, možno až hraničiaci so závislosťou. Už v školských laviciach som písal s Petrem Šabachem (dnes významný český spisovateľ) komiksové horory a okrem toho som viac ako dvadsať rokov fungoval ako pražský korešpondent americkej tlačovej agentúry Associated Press. A práve keď som v roku 2009 odchádzal na zaslúžený odpočinok, začala mi tá klávesnica chýbať, a vrhol som sa na spisovanie pamätí. Tak vznikol Fejsbuk, kronika môjho života, ale aj všetkého, čo sa dialo okolo nás, a k tomu ešte romantický príbeh znovuobjavenej priateľky v New Yorku. A keď kniha v roku 2011 vyšla, a naviac mala pomerne slušný ohlas, pokračoval som v písaní. O dva roky neskôr vyšiel ďalší diel pod názvom Americké blues a vlani záverečný diel, Srdce Zlomený. Najlepšie sa to číta na pokračovanie, ale každý diel tejto trilógie obstojí aj sám za seba. Myslím si ale, že už stačí, kruh sa uzavrel, a ja sa zasa vraciam k písaniu textov piesní, novinových glos a iných kratších útvarov.


Samozrejme, slovenské publikum si vás najviac pamätá v súvislosti so súťažou  Česko Slovenská Superstar z roku 2009. Prezraďte, čo ste museli urobiť, aby ste sa stal porotcom tejto súťaže? Oslovili vás ľudia z produkcie alebo to bola vaša iniciatíva?
Na konci roka ma oslovila Líba Šmuclerová, programová riaditeľka Novy. Musela ma dosť presviedčať, pretože som dovtedy v televízii vystupoval – buď ako spevák alebo ako súťažiaci, ale nikdy nie v „hlavnej úlohe“. Tak vznikla historicky prvá séria českej SuperStar, ktorej sledovanosť lámala historické rekordy. Nasledovali ďalšie série, v ktorých som vystupoval striedavo s kolegami, a ďalším míľnikom bola potom pre mňa prvá „federálna“ SuperStar v roku 2009.

Táto súťaž patrila vždy k mimoriadne sledovaným, ale k dianiu v zákulisí sa dostalo len málo ľudí. Preto by bolo zaujímavé prezradiť práve o ňom. Akí boli vaši kolegovia z poroty – Paľo Habera, Marta Jandová a Dara Rollins?
Česko-slovenská premiéra mala zvláštny náboj, pretože okrem súťaže sme v nej evidovali aj zdravú rivalitu dvoch bratských národov. A naviac tam bola celá rada veľkých talentov, ako Martin Chodúr, Ben Cristovao, ktorý dnes vypredáva O2 arénu, Aneta Galisová (má svoju vlastnú skupinu), občas sa stretnem aj s Mirom Šmajdom. Verím však, že aj ďalší sa u vás uchytili. Kolegov z poroty som poznal do tej doby len profesionálne, ale povedal by som, že aj osobne to medzi nami zafungovalo. Paľo vždy šéfoval, „Martička“ do toho vkladala veľké city, no a Dara a ja sme ich, dúfam, dobre dopĺňali. Na jej „šialku čaje“, čo je československý novotvar, dodnes nemôžem zabudnúť, a na raňajky v hoteli na Medenej ulici tiež nie.


Superstar je šou a jej hlavnou úlohou bolo dosiahnuť čo najlepšiu sledovanosť a popularitu. Často sa zvykne tvrdiť, že o súťažiacich, ich výbere a často aj o postupe často nerozhoduje len porota, ale aj ľudia zo štábu či režisér. Stalo sa vám, že aj napriek nesúhlasu poroty uspeli aj nie príliš talentovaní speváci?
Tu sa to trochu vyvíjalo. V prvej českej sérii sme boli absolútnymi pánmi my, porotcovia, ale je pravda, že postupom času, aj na základe inštrukcii majiteľa licencie, spolupráca so štábom dostávala istú podobu. Bolo to v tom zmysle, že sa hľadelo na to, kto je mediálne zaujímavejší, často sa hľadal „príbeh“… To sa však týkalo skôr kastingov, kde ešte o nič zásadného nejde. V samotnej súťaži potom mohol mať každý porotca svojho koňa, tomu sa čisto emocionálne nedá zabrániť. Ale o výsledku rozhodovali vždy diváci prostredníctvom svojich hlasov. Aspoň dúfam!

Od speváckej súťaže sa presuňme priamo k hudbe. Popularitu ste získali ako frontman skupiny Žlutý pes. Je hudba dodnes tým najdôležitejším vo vašom živote?
Povedal by som, že sa to tam zas pomaly vracia. Vždy som robil niekoľko vecí naraz, pretože za minulého režimu bol problém sa uživiť s takou hudbou, ktorú som mal rád, a inú som robiť nechcel. A ak keď už to šlo, mal som aj iné profesie, ktorých som si vážil, napríklad, spomínaná žurnalistika. Ale teraz, „na staré kolená“, si zas užívam cestovanie autom, aj keď stav našich diaľnic by mohol byť lepší. Hráme priebežne, najmä počas leta máme každý víkend niečo, a to mi absolútne postačuje. Tento rok sme oslávili 40 rokov aktívnej činnosti a z piatich pôvodných členov, sú stále s nami v kapele štyria, čo je u veteránov celkom výnimočné. Vážim si toho.


Prípadne, máte ešte v hudobnej sfére „nevyřízené účty“ – nejakú myšlienku, pieseň či projekt, ktorý by ste chceli zrealizovať?
Samozrejme, že áno. Kto chvíľu stál, stál opodiaľ – aspoň tak sa u nás hovorí. Po rokoch som si zas kúpil gitaru a spolu s kamarátmi sme vytvorili také nezáväzné združenie s názvom Marush. Nakoniec, dočítate sa o tom aj v mojich knihách. Hráme starú hudbu zo šesťdesiatych rokov, ale určite by som chcel ešte raz osloviť múzy a priviesť na svet niečo nové. Že je to mimoriadne náročné vám asi nemusím vykladať, ale ešte stále ma to láka. Možno sa na budúci rok niečo podarí.

Okrem písania, moderovania a hudby ste v sebe objavili aj novú vášeň, ktorou je golf. Čo vás priviedlo ku golfu a prečo práve tento šport?
Športovať jednoducho musím, jednak preto, že to mám rád, a tiež preto, že je to tá správna protiváha k tomu nie veľmi zdravému muzikantskému životu. Golf v deväťdesiatych rokoch u nás nahradil tenis ako hlavný spoločenský šport, a tak som už v zrelom veku vzal do ruky palice namiesto rakety a začal trénovať od nuly. Neľutoval som však ani sekundu, pretože je to v mojom veku ideálny šport a naviac tvrdím, že zachraňuje manželstvá (teda pokiaľ vaša  manželka hrá), pretože odpadávajú spory o tom, kam sa pôjde na dovolenku. Predsa na golf! Som rád, že máme dôvod zájsť aj na Slovensko, pretože Tále bola láska na prvý pohlaď. A dnes je u vás už také množstvo skvelých ihrísk, že ich ani všetky nepoznám.

Na záver by som sa rád spýtal na váš pohľad na súčasnosť. Žijeme vo vytúženej a skutočne ideálnej dobe, po akej sme v minulosti (pred rokom 1989) túžili?
Myslím, že vtedy,  v roku 1989 okrem jasnovidcov nikto nevedel čo bude. Každý asi čakal niečo iné, ak vôbec niečo čakal, ale trúfnem si povedať, že všetci sme túžili najmä po slobode, možnosti voľne cestovať, podnikať, tvoriť, alebo nerobiť vôbec nič. To máme, takže áno, žijeme v tom, po čom sme túžili. Že to však nie je až také ideálne (a nikdy nebude), to je jasné tiež. Ale vidím to skôr optimisticky. Myslím, že mladá generácia na oboch stranách našej hranice preukazuje slušnú vitalitu a schopnosť presadiť sa dokonca aj v zahraničí. Na tom nie nič zlé. Nakoniec, vy Slováci ste to u nás dotiahli až na premiéra!

Peter Fritz
Fotografie: Archív Ondřeja Hejmu