Jeho obrazy vlastnia ľudia z celého sveta, napriek tomu maľba nie je jediným umením, ktorému zasvätil svoj život. Daniel Dénes je vskutku neobyčajným umelcom, ktorý si zo širokej škály možností vybral niečo prekrásne a v dnešných časoch naozaj veľmi cenné – mozaiku.
Tvoje obrazy s nezameniteľným rukopisom sú ľuďom veľmi dobre známe, no málokto vie, že sa venuješ aj mozaike. Čo ťa priviedlo k myšlienke ísť týmto umeleckým smerom?
Som vášnivým milovníkom antiky, a už pred rokmi som si všimol, že jedno zo silných odvetí výtvarného umenia, okrem maľby a sochy, bola v tej dobe aj mozaika. Tá sa však ako disciplína výtvarného umenia postupne vytrácala. Avšak nie je to len jej ojedinelosť, ktorá ma fascinuje, ale je to hlavne aj mravčia práca, farebnosť, kreativita a celý tvorivý proces. Mozaika je pre mňa podobná ako maľba, akurát ju robím s iným materiálom. Po rokoch strávených so štetcami som rád, že môžem takýmto spôsobom relaxovať pri inom výtvarnom umení.
Rozhodol si sa ísť cestou starých byzantských reprodukcií, alebo chceš vytvárať originálne mozaikové obrazy?
Určite nechcem nič reprodukovať, robím mozaiku v tom duchu, ako maľujem. Staviam všetko na téme, s ktorou pracujem – figúra, fauna a flóra, farebnosť, ornamenty. To, čo prežívam v maľbe, chcem prežívať aj v mozaike.
Stáva sa, že si kupec vyžiada obraz na objednávku, avšak na zadanú tému vždy vložíš do obrazu svoj svet a rukopis. Ako je to s mozaikou?
Určite treba robiť kompromis, avšak nepristúpil by som na požiadavku typu, že niekto chce mať na stene Ferrari. Rovnako ako obrazy, aj mozaika by mala byť mojou originálnou výpoveďou.
Na Slovensku určite nemožno nájsť mozaiku, ktorá by niesla starú byzantskú formu, tak, ako ju vytváraš ty. V čom sa odlišuje od tej modernej?
Klasická mozaika sa robí jednou technikou z dvoch druhov materiálu – zo smaltu a z mramoru. Tá klasická nemá nič spoločné s dnešnou keramickou mozaikou, a vychádza zo starodávneho technologického postupu so zásadnými pravidlami, ktorý pozostáva zo špeciálneho sekania mramoru či smaltu, a celý proces je doslova až alchýmiou. Preto, keď niekto v našej architektúre používa pojem mozaika, je to len klam. V skutočnosti sa spravia predlohy vo photoshope a následne sa niečo oblepí keramickými kachličkami – to naozaj nemá s mozaikou nič spoločné.
Výrobný proces sa síce tají, ale môžeš prezradiť, čím je hlavne klasická mozaika charakteristická?
Skladá sa z malých nepravidelných kúskov smaltu, mramoru či iného kameňa, a každý jeden miniatúrny kúsok sa seká ručne. V každej klasickej mozaike nájdeme medzery, či už väčšie alebo menšie. Tým sa však nikto nezapodieva, nakoľko z diaľky sú zanedbateľné, alebo úplne neviditeľné. Pravidelnosť v klasickej mozaike sa považuje za mínus. A samozrejme, pri tomto umení je taktiež potrebné veľké výtvarne cítenie.
Kde všade sa dá mozaika uplatniť?
V minulosti sa mozaika využívala prevažne na podlahách, v rámci takzvaných kamenných kobercov, v ktorých strede sa nachádzala najprecíznejšia mikromozaika. Čím bohatšia rodina, tým dokonalejšia mozaika. V tej dobe predstavovala majetok rodu, takže aj počas sťahovania sa mozaika vybrala zo zeme, a následne sa preniesla na nové miesto. Dnes sa mozaika využíva kdekoľvek v interiéri – podlahy, steny, kúpeľne. V exteriéroch ju možno nájsť prevažne v bazénoch, na fontánach, terasách, alebo je možné pomocou nej vytvoriť 3D plastiku v akejkoľvek mierke. Miera využitia v podstate nemá limit.
Klasických mozaikárov vo svete už dnes veľa nie je, sú napriek tomu mozaiky populárne v rôznych kútoch sveta?
Dopyt po ľuďoch, ktorí robia tento druh mozaiky, je naozaj obrovský, nakoľko je nás veľmi málo. Napríklad do Talianska prichádzajú objednávky zo Spojených Štátov, Británie, Južnej Ameriky, Spojených Arabských Emirátov, a to je len začiatok zoznamu. Študenti, ktorí so mnou študovali na talianskej univerzite, boli z Ameriky, Madagaskaru, Švajčiarska a Británie. Zo Slovenska, okrem mňa, nemali nikdy žiadneho študenta.
Čo je pre teba alfou a omegou, keď tvoríš mozaiky?
To, že zachovávam vskutku krásnu tradíciu, ktorú spájam s kúskom zo mňa.
Interview & Photos: Rebecca Šafáriková