Hľadať

Vášeň upísaná koňom / INTERVIEW

Miroslav Piskla na prvý pohľad pôsobil dojmom vážneho biznismena, ktorý vzbudzuje rešpekt. Stačilo však len zopár slov a odrazu som sa ocitol v spoločnosti človeka, z ktorého vyžarovala vášeň pre dostihy a láska ku koňom. Vtedy som si uvedomil jednu skutočnosť – pokiaľ sa nejaký autor pripravuje napísať román z prostredia dostihov, lepšieho hrdinu svojej knihy si nemôže priať.

Jesenný kolorit a relatívny pokoj v dostihovej branži ma priviedol do firmy MPL, ktorej dostihová stajňa patrí k najúspešnejším u nás. Potešilo ma, že majiteľ Miroslav Piskla si našiel čas a venoval mi chvíľu na rozhovor.

Pán Piskla, vy a vaša dostihová stajňa MPL Racing neodmysliteľne patríte ku koloritu slovenskej dostihovej scény. Vaše kone sa okrem domácich mítingov zúčastňujú mnohých zahraničných dostihov, tiež cestujete za hranice na aukcie. Poznáte situáciu a záujem publika u nás a v krajinách, kde dostihy patria k dôležitým športovým a spoločenským podujatiam. Ako hodnotíte situáciu v slovenskom dostihovom prostredí?
Možno to vyznie tvrdo, ale všetko záleží od tradícií a množstva peňazí, ktoré sa v danom biznise točia. Ak si zoberieme turfovo najvyspelejšie krajiny, tak tu sa v stávkach pohybujú stámilióny Eur. Takže organizátori si môžu dovoliť organizovať viac dostihov s vyššími výhrami, čo umožňuje majiteľom investovať do tohoto športu viac peňazí. Veľkú úlohu zohráva aj tradícia, napríklad v Anglicku patrí tento šport ku koloritu miestnej smotánky.
Mnohí ľudia v tejto krajine, ktorí majú k dispozícii dostatok financií si koňa kúpia, iní zas volia dostupnú formu a kúpia si ho vo forme konzorcia, keď sa na jedného koňa poskladá aj dvadsať ľudí. V našich zemepisných šírkach, hlavne v Čechách, zohráva veľmi dôležitú úlohu Veľká Pardubická s viac ako storočnou tradíciou. Nemôžeme teda povedať, že by sme boli turfovou popoluškou. Množstvo peňazí, ktoré sa však u nás do tohto športu investuje, predstavuje, samozrejme, výrazne nižší objem, než vo vyspelých dostihových krajinách. Napredovanie v dostihovom svete sa mierne spomalilo v období „komunizmu“, kedy boli dostihy považované za snobský šport, respektíve za prežitok kapitalizmu. Po roku 1989, po otvorení hraníc, sa teda logicky prejavil diametrálny rozdiel úrovne turfu na západoeurópskych dráhach a v postkomunistických krajinách. V poslednom období však túto stratu postupne vyrovnávame. Na to, aby sme mohli povedať, že nadišiel čas, kedy bez rozpakov budeme schopní konkurovať vyspelému dostihovému svetu, si ale ešte musíme počkať. Na domácej scéne sa však objavili prvé „lastovičky“, ktoré veštia leto. Dosiahli sme už niekoľko úspechov v západnej Európe a v prekážkových dostihoch – hlavne v Taliansku a v Nemecku, kde české a slovenské kone patria k absolútnej špičke. V regióne strednej Európy dosť dlho dominovali české kone. Slovensko sa ale razantne posunulo dopredu. A dnes by bolo nesprávne tvrdiť, že zaostávame za českým turfom. Skôr môžem bez rozpakov vyhlásiť, že bývalé Československo už dnes predstihlo Rakúsko, Maďarsko, či Poľsko.

Dostať sa k dostihom je na jednej strane jednoduché, ale na druhej veľmi zložité, pokiaľ sa milovník koní rozhodne venovať tejto oblasti profesionálne. Vy ste to dokázali a vo veľkom štýle – stali ste najúspešnejším slovenským majiteľom dostihovej stajne. Ste klasickým príkladom fanúšika dostihov odchovaného na knihách Dicka Francisa, či Johna Francoma, alebo ste objavili vášeň pre kone znenazdania, jednoducho ste zistili, že chcete v tejto oblasti pôsobiť?
Každý občan bývalého Československa pozná Veľkú Pardubickú. Patrila vždy k významným,
televíznym – športovým prenosom. V tom čase som dostihy vnímal skôr ako fanúšik. V konkrétnom období, už počas existencie firmy MPL, sme dostali ponuku sponzorovať dostihového koňa. Vtedy za mnou prišiel víťaz Veľkej Pardubickej, Jaro Brečka, s otázkou, či by sme nemali záujem sponzorovať koňa, ktorého trénoval. Samozrejme, na sponzoringu sme sa dohodli. Táto udalosť ma vtiahla do dostihového diania. S úspechmi, aj s neúspechmi a každou kúpou sa moja zainteresovanosť zvyšovala.

Skutoční milovníci dostihov na Slovensku považujú majiteľov, trénerov a ľudí úzko spätých s týmto športom za skutočných „hrdinov“, ktorí do neho vďaka svojej vášni vkladajú energiu, financie a čas. Slovenské dostihy pravdepodobne nie sú hlavne o vysokých ziskoch. Čo by si mal potenciálny záujemca, ktorý by chcel vstúpiť do dostihového diania u nás rozmyslieť pred tým, než sa skutočne rozhodne?
Mal by si na úvod povedať, že nevstupuje do bane na diamanty, ale že chce vstúpiť do prostredia, ktoré prináša plno pozitívnych emócií. Tie však niečo stoja. Investícia sa môže vrátiť, nie však zaručene. Je možné, že kúpite koňa za milión a vybehá vám 6 MILIÓNOV korún. Takých prípadov je skutočne málo, na Slovensku jeden. (Zhodou okolností ide o môjho koňa Ryana.) A na druhej strane, svet koní je fascinujúci. Títo „atléti“ majú prednosť v tom, že vždy odovzdajú všetky sily, ktoré sa v nich ukrývajú. V prípade úspechu nevyhľadávajú dôvody na to, aby nachádzali motiváciu, či požadovali rôzne výhody. Kone sú vďačné za čokoľvek, bez nejakého „ale“.

K dostihom patria aj aukcie, ktoré mnohokrát rozhodnú o osude, napredovaní, či stagnovaní majiteľov dostihových stajní. Mohli by ste priblížiť atmosféru veľkých medzinárodných aukcií? Ako taká aukcia prebieha a na čo by sa mal budúci majiteľ zamerať pri výbere koňa?
Najvýznamnejšie aukcie v Európe sa konajú v anglickom Newmarkete a vo francúzskom Deauville. Množstvo majiteľov dostihových stajní zo strednej Európy však navštevuje dražbu v nemeckom Baden- Badene. Vôbec najväčšia dražba na svete sa koná v americkom Keenelande, kde sa naraz predáva až osemtisíc koní. Nákup na dražbe začína štúdiom dražobného katalógu, kde je popísaný pôvod koňa do piatej generácie a súťažné výsledky príbuzenstva. Ak sú úspešní rodičia, šanca potomka je väčšia. Od toho sa, samozrejme, odvíja aj cena. Dražba však nie je o nákupe koní – šampiónov. Môžete totiž kúpiť koňa za milión dolárov, čo bežne robia šejkovia, no nemusíte s týmto koňom uspieť. Existuje nádej, že kôň sa stane úspešným, rizík je však viacero. Ja na dražbu vstupujem s cenovým limitom, ktorý si stanovím už vopred. Tento ukazovateľ sa snažím dodržiavať. Po aukciách sa vám však môže stať, že domov pôjdete s dvoma koňmi, no tak isto nemusíte priniesť žiadneho. Je to častokrát otázka šťastia.

Veríte pri výbere koňa na intuíciu, či náhodu? Veľmi zriedkavo sa stane, že za relatívne nízku cenu kúpite „zázrak“, ktorý vám zarobí úžasné peniaze a prinesie úspechy. Máte na podobnú náhodu systém, ktorý vám velí zariskovať, alebo je to skutočne len životný okamih?
Skoro každý kôň, ktorého som kúpil, si dokázal na seba zarobiť. Zatiaľ sme mali šťastnú ruku, nie je to však pravidlo. Zoberte si takého šejka, ktorý má k dispozícii okolo 400 kobýl, ďalších sto koní každý rok kúpi. Keď chcel vyhrať Dubai World Cup, tak tesne pred týmto vrcholným dostihovým mítingom odcestoval do Argentíny, aby kúpil víťaza trojkoruny za šesť miliónov dolárov. Úspech v dostihoch, našťastie, nie je len o peniazoch. Keby tomu tak bolo, tak všetky dobré kone vlastnia iba arabskí šejkovia a my by sme sa na ne chodili pozerať len z hľadiska. Úžasné na koňoch je, že nikdy nemáte jasne stanovené, že práve ten najdrahší bude budúci šampión. Postupne ho trénujete, sledujete jeho vývoj, silné stránky, slabiny. A naozaj sa môže stať, že vo vašej stajni sa ocitne šampión schopný poraziť aj tú najsilnejšiu konkurenciu. Takéto „zázraky“ sa dejú veľmi zriedkavo, no môžem spomenúť príklad – takýmto koňom je maďarský Overdose, ktorý exceloval na dráhach najmä minulý rok. Pritom ho majiteľ kúpil na dražbe v Newmarkete za 88 000 korún.

V kolíske dostihov v Anglicku médiá pravidelne prinášajú informácie o dianí, státisíce fanúšikov navštevujú veľké podujatia, o dostihovom festivale v Royal Ascote ani netreba hovoriť, tiež o Epsom derby. U nás k najväčším podujatiam jednoznačne patrí Turf gala. Vtedy sa tribúny závodiska v Petržalke zaplnia. Máte rád elektrizujúcu atmosféru počas takýchto veľkých mítingov?
K najprestížnejším dostihom u nás patria podujatia Turf Gala a Slovenské Derby. Sledovanosť dostihov v porovnaní s inými športovými odvetviami možno na Slovensku zaradiť medzi najvyššiu. Priemerná návštevnosť na dostihových mítingoch vysoko presahuje návštevnosť na futbalových, či hokejových zápasoch. Pokiaľ by sme teda mali merať úspešnosť športu podľa záujmu divákov na jedno podujatie, tak dostihy by obsadili najvyššiu priečku. Možno to bude pre vašich čitateľov prekvapujúce zistenie. Rozdiel je aj v návštevnosti dostihov v zahraničí. Na vrcholné dostihy príde bez problémov aj stotisíc divákov. No mnohé bežné dostihy v západnej Európe, napríklad v Taliansku, zívajú prázdnotou. Na tribúnach môžete sledovať menej divákov ako v Bratislave. Tento fakt však nespôsobuje nezáujem divákov, ale možnosť staviť si na koňa v stávkových kanceláriách, či prostredníctvom internetu, čo v praxi znamená, že fanúšik radšej volí jednoduchšiu formu,
pričom nemusí priamo dostihy navštíviť. Na Slovensku podobný systém neexistuje, ľudia
chodia priamo do hľadiska, čo sa, logicky podpisuje pod vyššiu návštevnosť dostihov. Samozrejme, atmosféru dostihov milujem, pretože nie je nič krajšie, keď počujete povzbudzovanie z tribún, hlavne keď volajú meno vášho koňa, ktorý práve víťazí.

Dokáže si nájsť majiteľ dostihovej stajne čas na relax?
Práve dostihy sú pre mňa relaxom. Čas strávený pri koňoch a na dostihoch mi prináša pocit pokoja a pohody, a to nielen mne, ale celej mojej rodine.

Peter Fritz                                          Photos: Filip Kalka

www.fotodostihy.sk

Mohlo by sa Vám páčiť