Dlho, predlho som premýšľala o tom, ako písať o niekom, keď už beztak bolo napísané a povedané tak veľa. Ako mám vytvoriť príbeh, ktorý bude hoden toho, aby čitateľova pozornosť zvládla absorbovať celok až do konca?
Občas sa pýtam seba samej, čo je lepšie. Poslušne nasledovať stádo a byť súčasťou veľkého organizmu, kde všetko plynie krok za krokom ? Alebo vytŕčať z radu a riskovať pri tom vlastný krk? A to iba kvôli jednej jedinej veci, ktorú nemôžete držať pevne v rukách, ani si ju vystaviť na poličke v obývačke. Pravde. Tá chutí trpko aj v dnešnej dobe a nie ešte v šestnástom storočí. V časoch inkvizície a cirkevnej demagógie.
V histórii sa nájde mnoho individualistov a voľnomyšlienkarov. Viacerí upadnú do zabudnutia, no tých ostatných bude horká sláva sprevádzať ešte veľa, veľa rokov. Jedným z nich bol aj taliansky filozof, astronóm, učiteľ a človek dvoch tvárí, Giordano Bruno. Presne ten Giordano, ktorý i napriek tomu, že strávil dlhých sedem rokov vo väzení, neostal v zabudnutí. Príbehy o jeho živote, jeho myšlienky a skutky ostávajú stále živé. Ani po toľkých rokoch nezapadli prachom a dodnes sú inšpiráciou i hrozbou pre rôznorodé skupiny. Nezáleží na tom, či ide o ateistov alebo striktných prívržencov katolíckej cirkvi.
Tento muž, narodený v dedinke Nola, neďaleko Neapolu sa vzoprel vtedy všetkým prísnym pravidlám správania sa, ktoré mali v spoločnosti väčšiu moc, ako ten Najvyšší. Drzosť mu nechýbala ani v mladíckych rokoch a preto mu nerobilo žiaden problém vydať sa po vlastnej tŕnistej ceste. Avšak, bol to práve Giordano, ktorý si z väčšej miery tie tŕne sypal pod nohy sám.
Začalo sa to už v dominikánskom kláštore, do ktorého vstúpil, keď mal pätnásť rokov. Okrem modlitieb ho stále viac a viac začala zaujímať literatúra, na ktorú natrafil v kláštornej knižnici. Boli to prevažne knihy od autorov, ako Tomáš Akvinský, Platón a Aristoteles. Giordanove myšlienky snáď najviac ovplyvnil Mikuláš Kopernik, ktorého on sám považoval za jeden zo svojich najväčších idolov vôbec. Najmä kvôli jeho teórii o vesmíre a Slnku, ktorá bola podľa Giordana najbližšie k pravde.
Čas neúprosne plynul a názory medzi temperamentným jednotlivcom a mníšskou vrchnosťou sa začali rozchádzať vo všetkých smeroch. Konflikty boli na dennom poriadku a výsledkom sporov bolo to, že Giordano musel kláštor po niekoľkých rokoch opustiť. Jedným z dôvodov bola aj Kopernikova teória, ktorá vysvetľovala fakt, že Slnko nie je jediným a konečným centrom vesmíru. Samotný stred nejestvuje. Nemá ani začiatok, ani koniec. Kopernik sa dokonca pohrával s myšlienkou, že nie sme v tomto svete jediní a okrem nás existuje ešte veľa planét, kde je život prirodzenou súčasťou bytia.
Bolo totiž neprijateľné, keď sa človek opovážil vystrkovať rožky a túžil po bádaní, kultúrnom rozvoji a slobodnom prejave. Giordano si tvrdohlavo hájil aj svoju filozofiu, ktorá uprednostňovala skutočnosť, kde sa človek snaží zdokonaliť svoje ja tak, že sa bude snažiť vo svojom rebríčku hodnôt a kvalít postupovať stále vyššie a vyššie. I za cenu obete, ak by to samozrejme dopomohlo dostať sa k vytúženému cieľu. Nečudo, že si za svoje pokrokové myslenie vyslúžil toľko nepriateľov.
História sa ohľadom Giordana Bruna rozchádza hneď v niekoľkých bodoch. Nevedno, či dominikánsky rád musel opustiť pre svoje postoje, Kopernikovskej teórii alebo vražde dôležitého predstaviteľa dominikánov. Z minúty na minútu sa z mnícha stal filozof na úteku. Jedna z jeho prvých zastávok bola Ženeva. Tam si na život zarábal ako korektor v miestnej tlačiarni. Rýchlo sa zoznámil s miestnou inteligenciou a naberal na spoločenskej prestíži. Zároveň si však uvedomoval, že Ženeva je kalvínske mesto a on musí čeliť dôležitému rozhodnutiu. Konvertovať alebo odísť. Krátko na to, ako sa kalvínske spoločenstvo dozvedelo, že Giordano odmietol prijať ich vieru, odsúdila ho a poslala na niekoľko dní do väzenia. Možno by dopadol aj horšie, keby sa mu pri štipke šťastia nepodarilo uniknúť.
Kvôli svojej prudkej a konfliktnej povahe sa na žiadnom mieste necítil ako ryba v bystrej vode. Či to už bolo v Toulouse, kde dosiahol profesúru alebo v Paríži. Práve na Sorbonskej univerzite mohol dostať najvyššie akademické uznanie, keby nebol exkomunikovaný z cirkvi a chýry o jeho nie veľmi konzervatívnych prednáškach o Aristotelovi sa nerozšírili do celého okolia.
Pomocnú ruku mu podal až francúzsky veľvyslanec Michel de Castelnau v Londýne, kde prežil svoje najšťastnejšie roky. Dokonca si ho obľúbila i anglická kráľovná Alžbeta, ktorú fascinovala jeho vynikajúca pamäť a široká svetská rozhľadenosť. Povráva sa, že Giordano počas tohto obdobia pôsobil ako udavač v službách Lorda Wlashinghama, ktorý bol posadnutý nenávisťou voči katolíkom. Tí, ktorých šťastie obišlo, boli odsúdení na smrť, obzvlášť krutými spôsobmi.
Po dvoch rokoch sa spolu s veľvyslancom de Castelnau vrátil opäť do Paríža, odkiaľ bol zakrátko vyhnaný, pretože sa netaktne vyjadroval k Aristotelovej osobe i jeho filozofií. Pre Francúzov sa Giordano Bruno stal hriešnikom a kacírom.
Neskôr sa ešte zdržiaval v univerzitných nemeckých mestách, akými boli Marburg alebo široko, ďaleko známy Wittenberg, a necelý rok strávil aj u našich českých susedov na dvore cisára Rudolfa II. Zvrat nastal, keď počas pobytu vo Frankfurte dostal pozvanie od zámožného benátskeho šľachtica Giovaniho Moceniga. Ten ho žiadal, aby sa Giordano vrátil naspäť do Benátok a stal sa jeho učiteľom. Svojho žiaka mal učil umeniu pamäti a filozofii. Lenže Mocenigo od neho žiadal stále viac a viac, pretože sa dopočul, že Giordanovi je blízka čierna mágia, okultizmus i alchýmia. Keď však jeho učiteľ nepristúpil na Mocenigove požiadavky a dokonca mu povedal, že chce odísť a publikovať svoje knihy, ani len netušil, že ho čakajú posledné roky života. Ohrdnutého šľachtica sa zmocnila zlosť a zlomené ego si vyžiadalo krutú daň. Giordano bol udaný a predvolaný až do Ríma, na žiadosť vtedajšieho pápeža Klimenta.
Bol odsúdený za hriešne antikresťanské a filozofické názory, medzi ktoré patril aj Kopernikov heliocentrizmus. Hodený do chladnej cely, odkiaľ už neviedla žiadna cesta späť. Uvedomoval si, že skôr či neskôr nastanie koniec. Ten však trval dlhých sedem rokov, ktoré sprevádzali mučenie, hlad, bolesť, ale nie strach. Odhodlanosť sa tejto kontroverznej osobe skutočne nedá uprieť. Bojoval za svoje slová, bojoval za svoju pravdu. Koľkí z nás to dokážu dnes?
A hoci dostal možnosť zmeniť svoju výpoveď za prísľubu miernejšieho trestu, neurobil to. Nemienil hovoriť to, čo chcela väčšina počuť. Veď predsa na to, aby sme sa stali blažení musíme prinášať obete. A tak bol Giordano Bruno 17.februára roku 1600 upálený na námestí Campo del Fiori – námestí kvetín, ktoré sa v ten osudný deň premenili na popol.
Kristína Gáliková Photos: Peter Rak, PRESS