Hľadať

Zavätený ľadu, milujúci život…/ INTERVIEW

Žigmund Pálffy – meno, ktoré pozná takmer každý. A nielen u nás na Slovensku, ale aj na druhej strane oceánu, kde prežil úspešné roky v prestížnej NHL. Keď sa mi naskytla možnosť stretnúť ho, vedel som, že nebudeme hovoriť len o jeho hokejových úspechoch. Lákala ma možnosť spoznať jeho život mimo ľadovej plochy.

Úvod nášho rozhovoru som však predsa venoval hokeju, pretože „Žigo“ aktívne pôsobí v najvyššej domácej hokejovej súťaži. Po krátkej pauze, smútku fanúšikov, sa postavil znova na korčule a poriadne znepríjemňuje život svojím súperom.

Po neuveriteľnej správe z roku 2006, že končíte s aktívnou hokejovou kariérou v Pittsburghu, opäť hráte hokej. Aj keď doma, ale aktívne pôsobíte v najvyššej hokejovej súťaži. Čo vás presvedčilo, že ste zmenili rozhodnutie a postavili sa znovu na ľad?
Som presvedčený, že každý hokejista, alebo športovec, ktorý skončil s aktívnou kariérou, určite pociťuje akúsi nostalgiu za obdobím aktívnej športovej činnosti. Mnohí sa dokázali s touto situáciou vyrovnať, zmenili spôsob života. Niektorí ostali verní športu a pôsobia v športových kluboch v trénerských, alebo manažérskych pozíciách, iní začali podnikať, pracovať v inej sfére. Častokrát však nastane aj taká situácia, že plynutím času odrazu zmeníte svoje rozhodnutie a rozhodnete sa vrátiť na scénu, kde ste prežili zaujímavé roky. Boli sme dôkazom podobných návratov a ja som cítil presne to isté. Pre mňa bolo dôležité samotné odhodlanie, že sa na ľad chcem vrátiť. K tomu musím pripočítať aj ten zvláštny pocit, ktorý vás odrazu pohltí a vy si uvedomujete, že vaše srdce tlčie oveľa intenzívnejšie, keď myslíte na bývalé časy aktívnej športovej kariéry. Hoci som bol v Amerike nútený skončiť pre zdravotné problémy s ramenom, ktoré mi nedovoľovalo pokračovať v NHL, rozhodol som sa napokon hrať hokej na Slovensku. Rok som venoval regenerácii a následne opäť vstúpil na ľadovú plochu. Okrem toho som si uvedomoval, že by nebolo správne voči fanúšikom, ale aj voči sebe samému – človeku, ktorý venoval hokeju celý život, skončiť vo veku 35 rokov.

Hokej však nie je vašou jedinou športovouvášňou. Pred časom ste sa venovali aj inému športu, aj keď len v pozícii majiteľa. Vlastnili ste koňa, zúčastňovali ste sa dostihových meetingov. V zahraničí bežná rutina, pretože dostihy si získali množstvo zaujímavých ľudí z prostredia športu, biznisu, či showbizu. Ako ste sa dostali k dostihom?
Už od detstva som sa zaujímal o kone, pretože sú to skutočne stvorenia, ktoré vyžarujú silu či zvláštnu príťažlivosť. Tiež ma lákala atmosféra dostihov, ktorú som mal možnosť spoznať vďaka priateľovi zo Skalice. Ten sa dostihom venuje dlhú dobu. Rozhodol som sa spoznať odlišné športové prostredie a precítiť na vlastnej koži svet dostihových plnokrvníkov, húževnatých džokejov a tradičného koloritu, ktorý sprevádza toto prostredie. Myslím si, že obdobie, kedy som vlastnil dostihového koňa, patrilo k nádherným životným etapám.

Čo vám táto „dostihová skúsenosť“ priniesla?
Spoznal som problematiku slovenského turfu a zistil, že je to náročný proces. Profesionálna práca s koňmi je na Slovensku skôr otázkou veľkého pozitívneho vzťahu k tomuto športu, pretože vieme, že u nás sa množstvo financií v dostihoch neobjavuje. Pritom si celý dostihový kolorit vyžaduje obrovské nároky – či už na zabezpečenie výživy, samotný tréning, alebo ustajnenie. Som však rád, že som pomohol trochu tento svet zmedializovať.

Keď hovoríme o dostihoch, ešte by som sa rád spýtal, či sa v budúcnosti neplánujete vrátiť k tomuto športu?
Rád sa k tomuto časovému úseku vraciam. Momentálne sa však opäť naplno venujem hokeju, čiže na tento šport mi nezostáva veľa času. Určite by som sa však k dostihom ešte niekedy v budúcnosti rád vrátil. Verím, že si nájdem spôsob a cestu, ktorá ma do prostredia dostihov zas privedie. Uvidím, dokedy sa budem venovať aktívne hokeju.

Počas vašej hokejovej kariéry ste dlhý čas žili v USA. Okúsili ste atmosféru New Yorku, slnečného Los Angeles a tiež Pittsburghu, spoznali odlišný životný štýl. Nerobilo vám problémy adaptovať sa na americký spôsob života?
Život za oceánom nebol jednoduchý, hlavne začiatky. Do Ameriky som odišiel ako 21 ročný, ale po campe, čo je vlastne príprava pred začiatkom sezóny, som sa vrátil do Trenčína. Nevyhovovali mi ponúknuté podmienky. O rok mi však ponúkli lepšiu zmluvu a tak som sa vrátil. Síce som musel najprv hrať na farme (liga kde sa hráči pripravujú na NHL), ale ešte v tom istom roku som sa dostal do New York Islanders. Keď som pricestoval do „štátov“, bol som nútený vyrovnávať sa s každou neznámou životnou situáciou. Bariérou bol jazyk, ale aj taká „maličkosť“, akou bolo zvládnutie jazdy automobilom v rušných uliciach New Yorku. Ale, aby som nepredbiehal, spomeniem svoj prvý rok v USA, ktorý som strávil v Salt Lake City na farme. Tu som dostal k dispozícii aj učiteľa angličtiny, vďaka ktorému som mohol urobiť prvé kroky v neznámej krajine a vybudovať si základ existencie. To bol najdôležitejší krok – spoznať životný štýl, splynúť s kultúrou, ľuďmi, dokázať komunikovať. Potom som sa už začlenil do kolobehu udalostí. Ostatné roky som už hrával v NHL – v New Yorku, Los Angeles, Pittsburghu, ale nemôžem povedať, že toto obdobie nebolo náročné. Verím však, že podobná cesta je osožná pre každého hokejistu. Dôležitým faktorom je, aby sa vydal po ceste, po ktorej túži, aby zistil, aké vlastnosti sa v ňom skrývajú. Ja som sa aspoň dozvedel, čo je vo mne, pretože som musel denne zvládnuť veľmi náročné situácie. Naozaj, pôsobenie v USA nebolo také jednoduché, ako som si to častokrát pred mojim odchodom predstavoval. Musel som prežiť rôzne situácie, napríklad tie, keď mi spoluhráči dávali pociťovať, že pochádzam z iného kontinentu, z odlišnej krajiny. Musel som znášať rôzne ponižovania, žartíky, ale na druhej strane, som spokojný s tým, čo som prežil a čím som prešiel počas obdobia 13-14 rokov v Amerike.?

Pohybovali ste sa na vrchole záujmu americkej verejnosti – hokejových fanúšikov. Užívali ste si tento luxus?
Pokiaľ máte na mysli užívanie si popularity, kontakt s fanúšikmi, tak na to sme nemali veľa času. Možno počas leta, kedy sme mali voľno. Ale aj v tom čase som bol nútený trénovať, venovať sa fyzickej príprave. A počas sezóny to bolo takmer nemožné, keďže sme trikrát do týždňa absolvovali zápasy v rôznych kútoch Ameriky. No zavádzal by som, keby som nespomenul, že určitú dávku popularity sme si predsa len užili. No nebolo to nič svetoborné. Ako príklad uvediem moje pôsobenie v Los Angeles. Hokej tam nestál v centre záujmu, v L. A. dominoval basketbal. Takže fanúšikovia hľadali svoje idoly v tomto športe.

Keď už spomíname luxus – aký pohľad máte na tento fenomén, ktorý stojí v centre záujmu mnohých úspešných ľudí?
Ide o to, z akého uhla pohľadu sa na luxus pozeráte. Pokiaľ hodnotíte úspešnosť človeka a jeho životný štýl z hľadiska počtu núl na účte, to skôr považujem za snahu opájať sa majetkom. Luxus má podľa mňa množstvo tvárí – pre niekoho luxus predstavuje pocit istoty, že má zdravú rodinu, pre iných zas znamená športový automobil v garáži a honosnú rezidenciu. Luxus a jeho ponímanie je čisto individuálnou záležitosťou každého človeka. Záleží len na ňom, aké priority uprednostňuje. Myslím si však, že ľudia, ktorí si vydobyli úspech vlastnou drinou, nepremýšľajú nad týmto fenoménom v spojení s tučným kontom či rýchlym automobilom. Hľadajú skôr duchovnejšie hodnoty.

Viem, že máte rád umenie. Čo vás priviedlo k vychutnávaniu dokonalosti a krásy umeleckých kreácií?
Milujem umelecké diela, pretože vyjadrujú um, kreativitu a samotný charakter tvorcu. Konkrétne mám rád umelecké obrazy. Obľubujem moderné umenie Joana Miró, ktorého diela ma fascinujú. Priznám sa, že by som rád nejaký originál od tohto španielskeho majstra vlastnil. V minulosti, počas môjho pôsobenia v Los Angeles, som mal možnosť navštíviť predajňu s umeleckými dielami. Dokonca som tam objavil jedno dielo tohto maliara. Myšlienka kúpiť jeho obraz ma nesmierne lákala, no napokon som tomuto pokušeniu odolal. V tom čase ma ešte umenie natoľko nepriťahovalo, aby som môj vzťah k nemu spečatil kúpou konkrétneho diela. Ale umenie je súčasťou môjho života, rád sa ním obklopujem, dokonca si rád prečítam knihy o umelcoch. Momentálne som dočítal životný príbeh Vincenta van Gogha, ktorý celý život bojoval s chudobou a pritom dnes sa jeho diela predávajú za astronomické sumy. V súčasnosti umenie predstavuje výhodnú formu investície, najmä v dobe hospodárskej krízy. Takže okrem umeleckého  zážitku vám prinesie zaujímavý benefit.

Peter Fritz            Photos: Roman Hodoň

Mohlo by sa Vám páčiť