Akademický maliar Jaro Novák: Umenie zmýva z duší prach každodennosti

Narodil sa v deň, keď Pablo Picasso nakreslil svoju holubicu mieru. Detstvo a mladosť prežil v Bratislave, kde aj vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení. Venoval sa tiež grafickému dizajnu, kde zaznamenal množstvo úspechov. Jaro Novák od roku 2014 žije v Sládkovičove.

Čomu sa aktuálne venujete?

Toto je veľmi dobrá otázka. Ja to mám tak, že vždy sa súčasne venujem viacerým veciam. Neviem, asi na to, aby som bol efektívny, potrebujem toho viac. Na prvé miesto by som dal rodinu. Máme s manželkou dvoch synov, jeden má dvadsaťdva rokov, druhý osemnásť. Ak to doma funguje bez väčších problémov  a všetci sú v pohode, potom sa môžem venovať ďalším aktivitám s nasadením. Chováme troch psov, sú to Bordeaux dogy, dosť veľké plemeno. S manželkou spoločne podnikáme, aby sme si zabezpečili existenciu. Samozrejme, maľujem. V novembri sme otvorili galériu v Banskej Bystrici na Lazovnej. Venujem sa aj športu a aby som nezabudol, tak medzi moje záľuby patrí cestovanie, navštívil som množstvo miest od Las Vegas cez Salt Lake City až po Moskvu. Vaša otázka však zrejme smerovala k umeniu. Tam sa venujem voľnej tvorbe, a teda maľovaniu obrazov. Mám nejaký plán tém a okruhov, do ktorého mi občas vletí nejaká kométa. Snažím sa viesť plnohodnotný život, aký ma napĺňa, a všetko spomínané do seba zapadá. 

Umelci zažívajú pre koronakrízu ťažké časy. Mala súčasná pandémia nejaký vplyv aj na vás?

Určite áno, mala. Aj keď sú určité obmedzenia, snažím sa čas využiť čo najefektívnejšie a nestratiť sa v rozmýšľaní o tom, čo by bolo, keby bolo. Beriem veci tak tak, ako prichádzajú. Predovšetkým som si usporiadal hodnoty. Podľa toho, či sú pre mňa dôležité a menej dôležité. Tomu som podriadil aj svoje aktivity. Ja beriem každý deň ako nový začiatok, a ten predchádzajúci je jeho prípravou. Všetko sa raz skončí, aj keď nevieme, kedy presne. My si nevieme svoj život vypnúť, zastaviť, odložiť, život jednoducho plynie. Paradoxne som si našiel čas na veci, ktoré som zanedbával. V každom prípade pre mňa to je nová skúsenosť. Niektoré veci sa zmenili a niektoré sa ešte zmenia a stanú sa našou každodennou súčasťou. Pre niekoho katastrofa, pre niekoho príležitosť. Aj keď dopredu nikto nevie, čo sa z toho vyvinie. V každom prípade sa to dotkne každého. Príroda sa bráni proti ľuďom, pravdupovediac, ani sa nečudujem. Príroda má rada rovnováhu, ak niekde vznikne kopec, zákonite inde bude jama.

Vyrastali ste v Bratislave, aké spomienky vás viažu k tomuto mestu?

Áno, vyrástol som v Bratislave. Síce narodil som sa v Trenčíne, ale odkedy som začal vnímať svet, tak to bola určite Bratislava. Samozrejme, mám množstvo spomienok, od raného detstva som žil v Bratislave. Toto mesto mám veľmi rád. Stále sa cítim byť Bratislavčanom a už to tak asi zostane. Zažil som tu svoje úspechy, neúspechy, svoje lety aj pády, takže, áno, som mestský človek žijúci na vidieku.

Kedy ste definitívne zistili, že bez umenia si neviete predstaviť svoj život?

Tak to bolo asi veľmi skoro, odkedy si pamätám. U nás doma bol stále papier a ceruzky. Od útleho detstva som kreslil, za čo vďačím mojej mame. Neskôr som sa aj dočítal o množstve umelcov. Neboli len umelcami, ale aj nositeľmi vzdelanosti, inovátormi a vynálezcami, vzdelanými, vnímavými a múdrymi ľuďmi, nositeľmi pokroku a nových myšlienok. To mi imponovalo. Až neskôr som postrehol, že verejnosť má tendenciu obmedzovať pohľad na umenie ako nepochopiteľné bláznovstvo čudných ľudí bez disciplíny a pocitu zodpovednosti. Aj keď ja si myslím, že je to práve naopak.

Venovali ste sa aj grafickému dizajnu, ako by ste zhodnotili jeho prepojenie s umením?

Vyštudoval som úžitkovú grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Po skončení školy som sa tým niekoľko rokov živil. Aj keď grafický dizajn má svoje špeciálne parametre, ja by som ho nikdy neoddeľoval od umenia. Pre mňa je to skôr špeciálna disciplína umenia, umenia dostupného a ovplyvňujúceho širokú verejnosť. Jasné, je to tá každodenná súčasť nášho života, a hoci to tak asi nevyzerá, má veľký vplyv. Ak je kvalitný, má silu predať produkt, spraviť časopis, noviny aj online úspešnými. Málokto vie, že grafický dizajn je nielen produktom výtvarným, ale aj psychologickým, sociálnym ekonomickým, cieleným, etnologickým aj emocionálnym…. Je to celá veda. Hlavne musí byť stráviteľný pre konzumenta. Nemá byť vtieravý, ale musí sa páčiť. Nie nadarmo sa hovorí, že obal predáva.

Pracovali ste na návrhoch obalov pre produkty spoločností ako Hubert Sereď, Zlatý bažant, Víno Nitra, Vinárske závody Sobrance, Slovakofarma Hlohovec či Pivovar Šariš. Akým smerom sa uberá dizajn v tomto segmente?

Áno, na začiatku svojho pôsobenia som sa tomu venoval a priznám sa, nebolo to vždy ľahké. Výrobcovia ani spotrebitelia nepociťovali potrebu dizajnovej kvality, a už vôbec nepočítali s nejakou finančnou položkou vo svojom biznis pláne. Ale to je na dlhšie. Dnes je situácia iná, aspoň podľa toho, čo vidím na trhu. Výrobcovia aj spotrebitelia zvýšili svoje nároky. Táto oblasť sa stáva veľmi kvalitnou zložkou tovarov. Skutočne sa stáva umením v tom pravom slova zmysle. Niekedy je to zase menej šťastné, ale asi to tak má byť.

Vyhodnocujete, akou zmenou prešlo vaše umenie za uplynulé roky?

Neviem presne, čo máte na mysli. Pre mňa ten najkvalitatívnejší posun je v tom, že som sa preorientoval z tvorby na zákazku, s termínmi, obyčajne s časovou tiesňou a obmedzeným rozpočtom na voľnú tvorbu s podstatne slobodnejšou možnosťou vyjadrovania a šírkou výrazových prostriedkov bez limitovaných termínov. Jednoducho, hľadám a nachádzam slobodu.

Čo by ste svojimi obrazmi chceli ľuďom ukázať, povedať?

Presne to, že sme slobodnými, mysliacimi, ale aj emocionálnymi bytosťami a umenie je našou súčasťou.

Aká je podľa vášho názoru úroveň vizuálneho umenia na Slovensku? 

Ja myslím, že širokospektrálna, to znamená od špičkového umenia svetového formátu, až po podhubie, ktoré je tiež potrebné na vznik super kvality. Celkovo ale hodnotím úroveň umenia na Slovensku veľmi vysoko.

Majú slovenskí umelci dostatočnú podporu (bez ohľadu na súčasnú koronakrízu?)

O tom nič neviem. Začnime trebárs legislatívou…

Máte pri tvorbe nejaké zaužívané rituály? Napríklad, tvoríte skôr počas dňa, večer, a podobne?

Určite mám, a nie jeden. Umenie zmýva z duší prach každodennosti. Ako som už písal, na prácu potrebujem pokoj a pozitívnu atmosféru okolo seba. Potrebujem mať rodinu v pohode. Pracujem relatívne rýchlo, ale predchádza tomu dlhodobejšia príprava a premýšľanie. Keď to dozreje, tak vtedy – dovolím si použiť expresívny výraz – to „vypľujem“ na plátno. Na obraze pracujem dva-tri mesiace, ale samotný akt zachytenia na plátno je veľmi rýchly. Niekedy sa to aj celé od nápadu po realizáciu udeje veľmi rýchlo. Ale niekedy to môže byť aj inak. To však nie je podstatné, pretože čo namaľujete, je súhrnom talentu a toho, čo ste robili predtým; poznania, emócii, skúseností, myslenia a všetkého, čo vás determinuje a formuje. Potrebujem mať okolo seba určitý pracovný neporiadok. Neviem pracovať v upratanom prostredí, v komforte. Ja to potrebujem cítiť.

Vaše obrazy sú okrem Slovenska aj v súkromných zbierkach v  Česku, Maďarsku či v USA. Vnímate rozdiel medzi konzumentmi umenia v jednotlivých krajinách?

Umenie je ťažko vyčísliteľnou hodnotou, ale má veľkú ekonomickú silu. Ak idete do Paríža, prečo tam idete? Idete si pozrieť Eiffelovu vežu, Monu Lisu, Louvre ? Alebo výsledky HDP posledného kvartálu?  Na čo by ste sa išli pozrieť do Ríma, Londýna, New Yorku? Umenie je oknom do nevšednosti a toto všade hľadáme. Umenie je výnimočný počin a veľa výnimočných počinov tvorí kultúru. A kultúra v širokom pojme slova dáva punc dôveryhodnosti, úspechu, dostatku, schopností, výnimočnosti, uznania a talentu. Prečo sa na takéto spoločenstvá chceme podobať? Lebo majú umenie a kultúru. Áno, rozdiely tu sú.

Aké je vaše želanie vo vzťahu k umeniu?

Umenie je život, okno do našej duše, svetonázor, ilúzia, inšpirácia, poznanie, emócia. Je to jazyk porozumenia. Viete, mám husiu kožu z ľudí, čo chcú meniť svet. Myslím, že sme ho už dostatočne zmenili. To čo by sme mali skutočne zmeniť, sme my sami. Preto umenie.

Foto: Martin Hruboš