Nikdy som si nemyslel, že hollywoodske filmy budú chutiť soľou. Keď som začal vnímať pohyb postáv na striebornom plátne a ledva lapal po dychu pri filmoch, akými boli Dobyvatelia stratenej archy alebo Blízke stretnutia tretieho druhu, filmové snímky mali skôr prirodzenú i neprirodzenú vôňu množstva ľudí zhromaždených v jednej sále malomestského kina, prepálených zemiakových lupienkov, prípadne neumytého suseda. Vtedy sme chodili do kina sledovať filmy. A dnes?

Dnes je všetko inak. Ibaže… generáciu hercov, ktorých som obdivoval, vystriedala nová vlna hercov a herečiek, ktorú obdivujem tiež. Filmy vystriedali filmy, príbehy zmenili fazónu i prostredie, ale vo väčšine prípadov sa stále venujú boju dobra so zlom. Namiesto westernových hrdinov sledujeme súboje upírov, láska sa mení na zradu, filmové efekty slávneho Raya Harryhausena vystriedali 3D čary Jamesa Camerona so svetlomodrým Avatarom. Namiesto dobrodružných Sindibádových ciest sa hrdinovia stávajú divergentnými, alebo bojujú v Hrách hladu. A my sme popri novodobých filmových postavách spohodlneli. Z malých kín sme sa presťahovali do multikín, ktoré miestami ponúkajú sedem sál, pričom v každej sa hrá iný film. A ak sme už príšerne unavení každodenným zhonom, kúpime si DVD alebo Blu-ray a sledujeme filmy pekne z pohodlia našich kožených sedačiek. Ale kino je kino. A Hollywood to vie tiež.

Éra malých kín je síce fuč, ale k ich zániku asi nedôjde. Filmové predstavenia stále lákajú, napĺňajú účty filmových spoločností „tvrdo” zarobenými peniazmi. Veď kde inde dostanete také množstvo slaných pukancov ako v multikine? Prednedávnom som čítal jednu veľmi zaujímavú publikáciu, vďaka ktorej som pochopil. Pochopil som, prečo som počas filmu večne smädný a prečo sú pukance slanšie ako v obchode.

Filmové spoločnosti veľmi skoro zistili, že doplnkovým prínosom sa môže stať aj „hospitality” počas premietania filmov. Ak totiž obľúbené pukance mierne presolíte, máte vyhraté. Aspoň ja som si to vyskúšal už viackrát na vlastnej koži. Na začiatku filmu som sa pustil do poriadnej dávky pukancov, ale po chvíli som začal zvádzať boj so smädom. Tak som si musel odbehnúť kúpiť kolu. Slaná chuť pukancov každému dodá zvýšený apetít po nápojoch. A tak sa postupne stávame závislými na „pukancovo-kolových” filmoch. Keď sledujem návštevníkov kín, niekedy sa spytujem sám seba: „To skutočne ten štrnásťročný chlapec dokáže zjesť vedro pukancov?” Sú to hory slaných bielych fliačikov, ktoré chutia tak výborne, najmä keď sa vo filme deje niečo napínavé. A niekedy môžu vedrá poslúžiť ako pokrývka hlavy – v prípade, že sa bojíte. Stačí si ho len dať na hlavu, ako to urobil Mr. Bean v jednej zo svojich grotesiek.

Tak som prišiel na to, že súčasné filmy chutia soľou, na ktorej je Hollywood závislý a my s ním. Ale niekedy tie filmy stoja za trochu soli, nemyslíte?

Words & Photos: Peter Fritz