Dostihy sú mojou vášňou a už dávno prerástli hranice prvotného nadšenia. Stali sa súčasťou môjho života. Priniesli mi množstvo neopakovateľných zážitkov a umožnili spoznať skvelých ľudí. Obdivuhodná je aj rakúska dostihová princezná Gerlinde Mühlbichler. Počas nádherného dňa v Chateau Appony som mohol spopznať jej šarm, inteligenciu i vrúcnu lásku k dostihom.

Gerlinde, dočerta, čo taká príťažlivá žena robí vo svete dostihov? Veď by ste pokojne mohli pôsobiť na oveľa zaujímavejších miestach a vy ste si vybrali najnebezpečnejší šport na svete. Čo vás priviedlo k dostihom? Bola to láska ku koňom alebo adrenalín v tomto športe?
Na koňa som sa posadila po prvýkrát na strednej škole so zameraním na chov koní a jazdectvo. V jej areáli boli k dispozícii aj dostihové kone, na ktorých som mala možnosť zajazdiť si. Pochádzam z Tirolska, kde sa dostihy v zimnom období tradične konajú na snehu. Učarovali mi a bola som stratená. V trinástich som začala jazdiť na poníkoch. V tej chvíli som si uvedomila, že sa chcem stať džokejkou. Musím však dodať, že moji rodičia neboli spokojní s mojím výberom. Práve preto som sa po maturite rozhodla pracovať ako úradníčka v jednej kancelárii. Pracovala som tam do roku 1994. Až potom som sa prihlásila na rekvalifikačný kurz pre džokejov pod vedením trénera Dietera Fechnera v Mníchove. Jazdenie na plnokrvníkoch mi prináša neopísateľný pocit. Som hrdá na to, že som mala možnosť jazdiť na tých hviezdach v tréningu, akými sú napríklad Night Magic, Auenklang, Glad Master alebo Poseidon Adventure. Moja láska ku koňom ma priviedla aj za oceán, do Spojených štátov, kde som vychutnala výnimočný zážitok na jednom ročiakovi. Jedinečnosť spočívala v tom, že tento kôň mal hodnotu niekoľkých miliónov amerických dolárov. Ranná práca s koňmi a vzrušujúci pocit víťazstva patria k nezabudnuteľným momentom. Za nič na svete by som ich nevymenila. Je skvelé, keď vás sleduje dav a oslavuje vaše víťazstvo. Ak v tomto športe neustále myslíte na prípadné nebezpečenstvo, mám pre vás zlú správu – vybrali ste si nesprávne povolanie.

Ako reagovali na vaše rozhodnutie sedlať plnokrvníky rodičia? Nemali obavy, že vstupujete do najnebezpečnejšieho športu na svete?
Moji rodičia nakoniec rešpektovali rozhodnutie. Dnes ma z celého srdca podporujú, pričom sa dokážu preniesť nad eventualitou možných zranení. Mám dve staršie sestry, ktoré ma podporujú, ale na druhej strane majú väčší strach ako moji rodičia. Treba však uznať, že obavy nie sú neopodstatnené. Počas mojej doterajšej kariéry som totiž utrpela rôzne zranenia. Mala som zlomený nos, zlomené prsty, rebrá, rameno a prasknuté väzy. Zlomené rameno bolo zafixované špeciálnymi fixačnými skobami a ôsmimi skrutkami. Rodičia ma však aj naďalej podporujú. Najťažšie to majú najmä vtedy, ak nesledujú dostihy priamo v hľadisku.

Už dlhší čas sa pohybujete na slovenskej scéne, no jazdíte aj v iných krajinách. V ktorej krajine sa cítite najpríjemnejšie a ktorá krajina sa môže pochváliť najdokonalejším dostihovým prostredím?
V mojich začiatkoch som sa zúčastňovala na dostihoch, ktoré sa konali výlučne v Nemecku. Mníchovská dostihová dráha patrila k mojim najobľúbenejším. Keď som sa dozvedela, že Frank Stronach vybudoval závodisko Magna Racino v Ebreichsdorfe (za neuveriteľných 80 miliónov dolárov), vrátila som sa domov a vyskúšala si túto dráhu. Potom som od rakúskych trénerov dostala šancu jazdiť na nejakých dostihoch v Taliansku (Pisa, Merano, Florencia a Miláno) a vo Francúzsku (Deauville, Maison Laffitte a Štrasburg). Už niekoľko rokov vlastním aj slovenskú licenciu. Najčastejšie sa objavujem na dostihoch v Bratislave. Porovnávať však dostihy v Bratislave so spomínanými dráhami v zahraničí je náročné. Sú špecifické tým, že samotná dostihová dráha je náročná a rýchla. No Bratislavu mám rada. Veď mítingy Turf-gala a Derby su u divákov veľmi populárne a môžu sa pochváliť jedinečnou atmosférou. Z pochopiteľných dôvodov však uprednostňujem dostihy na dráhe Magna Racino. S radosťou môžem konštatovať, že doma ma už poznajú a uznávajú moje výsledky. Osobne si myslím, že najprofesionálnejšie vybavené dostihové dráhy sa nachádzajú vo Francúzsku. Bolo to pre mňa veľmi špecifické stáť medzi Christophom Lemairom a Oliverom Peslierom v štartovacích boxoch. Trikrát som mala možnosť testovať aj dráhy v Spojených štátoch (na Floride), hoci na samotných dostihoch som tam nejazdila.

A čo slovenský turf? Čo chýba našim dostihom alebo čo je u nás zaujímavé, jedinečné?
Výhodou slovenského dostihového biznisu je, že sa v ňom pohybujú vášniví majitelia, ktorí sú ochotní cestovať až do Baden-Badenu, Deauville, alebo Newsmarketu, aby si mohli kúpiť nové kone na aukciách. Práve ich nadšenie im zabezpečuje určitú mieru v konkurencieschopnosti na trhu. Viac koní znamená viac dostihov a jázd. Našťastie, na Slovensku poznám zopár majiteľov a trénerov, ktorí mi vždy ponúknu šancu jazdiť pre nich na dostihoch. A ja som im za to veľmi vďačná, lebo to nie je prirodzená vec. Najvážnejšia nevýhoda nielen slovenského, ale celkovo stredoeurópskeho turfu, súvisí s dotáciami. Keďže peňažná odmena za jednotlivé dostihy je veľmi nízka, profesionálni džokeji majú značné problémy, aby si dokázali zarobiť na živobytie.

Ako vyzerá deň džokeja počas dostihového eventu?
Moja typická príprava na dostihy vyzerá nasledovne: ráno vstávam o ôsmej alebo o pol deviatej, odvážim sa, tak ako každý deň, a vypijem si šálku čaju. Zvyčajne pred dostihmi nejedávam, lebo po jedle zvyknem byť sýta a lenivá. Potom si idem trochu zabehať, aby sa moje svaly dostali do požadovanej teploty. Osprchujem sa a relaxujem, pričom si preštudujem štartovaciu listinu. Po príchode na hipodróm sa prezlečiem a pripravím si sedlá. Opätovne sa postavím na váhu a počkám na trénera, ktorý správne nasadí sedlo. V padoku sa pozhováram s majiteľom koňa a potom s trénerom, ktorý mi poskytne inštrukcie v súvislosti so správnou jazdou. Nastáva čas zápolenia na dráhe a po skončení dostihov si opäť skontrolujem hmotnosť. V nasledujúcich minútach spoločne s trénerom zhodnotíme výkon nášho štvornohého atléta a vyvodíme potrebné závery. V prípade, že ma čakajú ďalšie štarty, rýchlo si vymením dostihový hodvábny dres a pokračujem ďalej. Ak mám čas, zložím si ochrannú vestu a z tribúny si pozriem dostihy, alebo sa presuniem do miestnosti pre džokejov a vypijem si pohár chladenej vody, alebo jednu plechovku koly. Na konci dňa ma čaká cesta domov, kde oddychujem a pozriem si moje zápolenia na počítači. Okrem toho si skontrolujem výsledky ostatných dostihov, prečítam si noviny a dám si večeru.

A ako trávite bežný deň?
Do roku 2010 som pôsobila v dostihovom biznise ako profesionálka, čiže som
jazdila pre konkrétnu stajňu a trénera. Potom som sa rozhodla stať „freelancerom”, čo bolo veľmi náročné. Musím si sama zabezpečovať dostihy. Od roku 2012 pracujem 30 hodín týždenne v jednom obchode a pritom v dopoludňajších hodinách odjazdím tri alebo štyri kone. Už si nemôžem dovoliť byť džokejom na plný úväzok. Dostihy znamenajú pre mňa
vášeň, nie prácu. Po celodennej činnosti prídem domov často unavená, ale snažím sa nájsť čas na beh alebo jazdu na bicykli. Potom už len relaxujem. Musím uznať, že to nie je atraktívny denný program, no je aspoň intenzívny.

Je náročné uspieť medzi mužmi? Nemáte pocit, že sú preferovaní?
Povedzme si to na rovinu – byť ženou v tomto biznise znamená značnú nevýhodu. Zvyčajne jazdím na koňoch s nízkou hmotnosťou. Ide o také kone, ktoré nie sú vhodné pre mužov – džokejov. V prípade, že sa mi naskytne príležitosť jazdiť na koni s vyššou hmotnosťou, určite nejde o špičku. Existujú aj také prípady, keď ma tréner preferuje, ale neskôr zistí, že moja hmotnosť je príliš vysoká. V takýchto prípadoch musí nájsť iného džokeja s optimálnejšou hmotnosťou. Keď jazdím na koňoch s menšími šancami na úspech a napríklad obsadím tretie miesto, zakaždým sa nájdu takí ľudia, ktorí si myslia, že s mužským džokejom v sedle by to vyzeralo úplne inak. Skrátka, nevedia oceniť môj výkon, čo ma irituje. Niekedy sa stáva, že tréner si ma vyberie, no majiteľ koňa dáva prednosť džokejom mužského pohlavia bez ohľadu na predchádzajúce výsledky. A mne nezostáva nič iné, len súhlasne pokyvovať hlavou. Pre ženu džokejku pôsobenie v tomto biznise znamená, že bude často musieť robiť bolestivé kompromisy.

Skutočnosť, že ženy dokážu skvele konkurovať mužom, potvrdzujú také džokejky, ako sú Rosie Napravnik či Chantal Sutherland, aj keď tá už svoju kariéru ukončila. V čom sa podľa vás ukrýva ich úspech. Je to „ženská sila” alebo obyčajné šťastie, že sa posadili v správny čas na správne kone?
Úspech žien džokejok typu Napravnik a Sutherland spočíva v tom, že jazdia na dostihoch každý deň, a tak majú väčší priestor na sebazdokonaľovanie. V praxi to znamená jednoduché čísla – každá absolvuje za dva týždne viac dostihov ako ja za celú sezónu. Chantal vyhrala dostihy v sedle Game on Dude s vedomím, že tréner Bob Baffert nemal záujem rozdeliť toto víťazné duo. Napriek tomu kvôli jedinej osudnej chybe neskôr miesto stratila. Na druhej strane Rosie Napravnik patrí k najlepším džokejkám na svete. Disponuje neuveriteľnou kontrolou nad plnokrvníkmi a dokáže odhaliť aj tie najslabšie miesta svojich súperov. Nikto nemá pochybnosti o tom, že Rosie je schopná zdolávať aj mužov, čo tiež dokazuje. Nie je len top džokejkou, ale top džokejom vôbec. No aj ona potrebuje podporu niektorých majiteľov a trénerov. Je dobré mať pri sebe niekoho, na koho sa dá vždy spoľahnúť.

Premýšľali ste niekedy nad otázkou: „Čo ak by som pôsobila v Amerike alebo v Anglicku či vo Francúzsku? Nebola by som dnes na vrchole?”
Nikdy som o tom nepremýšľala. Vždy som chcela byť v blízkosti mojej rodiny. Za moje najväčšie úspechy považujem víťazstvo na uznávaných dostihoch vo Freudenau, víťazstvo v bratislavskom derby trial a tretie miesto v rakúskom derby. Okrem toho evidujem aj víťazstvo v derby v Bosne. Síce to bolo malé podujatie, ale znamenalo pre mňa veľa. Uvedomujem si, že tieto úspechy sú v porovnaní s úspechmi najzvučnejších osobností pomerne nenápadné, ale ja som vďačná za každú príležitosť.

Pokiaľ by ste ešte raz stáli pred rozhodnutím zvoliť si svoju budúcnosť, bola by spätá s dostihmi? Alebo by ste si vybrali niečo iné?
Vybrala by som si toto povolanie ešte raz, ale tentoraz bez niektorých osobných zlyhaní z minulosti.

Keď sa vám podarí nájsť voľný čas len pre seba, akým záľubám sa venujete?
Niekedy je mi do smiechu, keď poviem ľuďom, že mojou obľúbenou aktivitou je spánok. Veľmi rada spím. Keď náhodou vo voľnom čase nespím, často chodievam na prechádzky s mojím otcom. Veď tirolská príroda je nádherná. Okrem toho rada jazdím na bicykli a často s mamou chodíme na výlety k jazeru. Tiež veľmi rada čítam. Prečítala som veľa vtipných kníh so šťastným koncom. Tie milujem.

Dokážu vás očariť pekné šaty vo výklade luxusnej značky? Aký štýl milujete?
Mojím najobľúbenejším oblečením sú džínsy a tričko. Necítim sa dobre v elegantných šatách a práve preto nenavštevujem obchody s luxusným oblečením.

Prípadne, ako vnímate luxus? Vedeli by ste si predstaviť život v prepychovej vile
na pobreží mora, luxusné autá v garáži alebo život na luxusnej konskej farme kdesi v Kentucky?
Mojím luxusom je dostatočné množstvo voľného času, ktorý môžem tráviť so svojimi blízkymi v rodinnom dome v Tirolsku.

Ste fanúšikom románov z dostihového prostredia alebo radšej siahate po klasike či zaľúbených románoch?
Ako som už spomínala, som veľkým fanúšikom príbehov so šťastným koncom. Život je ťažký a práve preto mám radšej vtipné knihy a filmy so šťastným koncom.

POĎAKOVANIE
Ďakujeme Chateau Appony za možnosť fotografovať v priestoroch kaštieľa a v areáli parku.
Tiež by sme chceli poďakovať pánu Miroslavovi Pisklovi – majiteľovi dostihovej stajne MPL Racing – za zapožičanie dresu.

Words: Peter Fritz                                                   PHOTOS: Peter Rak