Ľudia od turfu sú otvorení, priateľskí a absolútne oddaní dostihom a svetu okolo. Podobnú vetu môžete počuť všade, kde sa schádzajú dostihoví fanúšikovia, ale aj profesionáli. O riaditeľovi bratislavského Závodiska – JUDr. Mariánovi Šurdovi – sa dá povedať to isté. Je oddaný svojmu poslaniu, žije pre dostihy, podriaďuje im každý okamih života.
Pán Šurda, atmosféra dostihov fascinuje milióny fanúšikov na celom svete. Okrem športových výkonov dostihy ponúkajú vysoké spoločenské dianie. Rád by som náš rozhovor uviedol práve otázkou na túto tému: Akoby ste zhodnotili turfové dianie na Slovensku?
Na úvod ste pripravili zaujímavú otázku. Nedá sa to jednoznačne povedať, ale svojím spôsobom sa považujem za dostihovo pozitívneho človeka. Mal som možnosť precestovať vyspelý dostihový svet a trochu sa na všetko pozerám inými očami, viac menej očami Európana, alebo človeka, ktorý nazbieral počas pracovnej kariéry veľké skúsenosti. Preto môžem bez okolkov povedať, že u nás sme za posledné roky zaznamenali jednoznačný progres.
Aby som to zrozumiteľne vysvetlil, rád by som sa vrátil do čias mojich začiatkov. V roku 1979 som nastúpil na Závodisko do Bratislavy, kedy som s vtedajším riaditeľom – Ing. Žikavským, meditoval, ako zvýšiť úroveň a kvalitu dostihov či atraktivitu dostihovej sezóny. Vtedy sme sa rozhodli, že skúsime experimentálne pripraviť dostihový deň, na ktorý pozveme majiteľov a dostihové kone z okolitých krajín. Samozrejme, ani ja som vtedy netušil, že z tejto nesmelej myšlienky neskôr vznikne taký dostihový projekt, akým je Turf-gala, čo je dnes našou výkladnou skriňou. Na druhej strane, patrím k skromným ľuďom a riadim sa anglickým heslom . „step by step”.(krok za krokom).
Tento postupný trend priniesol ovocie v podobe výsledkov. Úroveň dostihov a spoločenská prestíž stále viac stúpajú, získavajú na vážnosti. Dôležitým medzníkom rozvoja bol aj vznik Slovenskej republiky v roku 1993, na ktorý sme boli dostihovo pripravení. Spoločné korene sa však rozdelením oboch krajín nepretrhli. Na margo priateľských vzťahov medzi českou a slovenskou stranou je potrebné zdôrazniť, že kvalitu a úroveň, s ktorou sa stretávame dnes na Slovensku, sa nám podarilo vybudovať aj vďaka tomu, že sme boli súčasťou Československa. A pokiaľ by sme nečerpali z tejto tradície, ťažko by sa nám podarilo dnes dosiahnuť súčasnú úroveň slovenského turfu. Veď kone, majitelia a tréneri z Českej republiky sú u nás vítanou klientelou, pretože zvyšujú športovú úroveň či spoločenskú prestíž mítingov. Vezmime si len trénerov Holčáka, Olehlu a ďalších, ktorí k nám posielajú špičkové kone.
Čo ma však osobne teší, je skutočnosť, že dostihový šport na Slovensku prekročil hranice. Vždy som totiž tvrdil, že naše turfové dianie sa stane internacionálnym len vtedy, keď naše kone budú bežne víťaziť aj v zahraničí. To je v súčasnosti realitou. Nedávno ma potešilo tretie miesto slovenského Ramblin Scouta trénerky Zuzany Kubovičovej na Českom derby; víťazstvo Camilla v Zlatom pohári v Prahe, mimochodom, od Vltavy si počas českého vrcholu sezóny odviezli naši majitelia vyše 28 000 EUR a to človeka hreje pri srdci. Musím sa priznať, že ešte pred pár rokmi som navštevoval rôzne zahraničné mítingy s účasťou našich koní s dešpektom a dnes nás okolité krajiny rešpektujú. Výrazne sme výsledkovo pokročili. Veď si len namodelujme situáciu spred 10 – 15 rokov. Keby som niekomu povedal, že Ryan raz vyhrá listed dostihy Premio Coppa d´Oro na slávnom hipodróme San Siro v Miláne, nikto by tomu neveril. A Ryanov prípad nie je ojedinelý, pretože sa môžeme pochváliť aj ďalšími pozoruhodnými výsledkami. Naše kone získali v zahraničí pred dvomi rokmi okolo 13 miliónov a minulý rok viac ako osem miliónov korún. Tieto výsledky ma úprimne tešia, lebo som vždy patril k propagátorom globalizácie a internacionalizácie dostihov. Máloktorý šport je taký internacionalizovaný, ako dostihy. Tento trend som mal možnosť sledovať veľakrát v zahraničí – napríklad v Paríži, keď vyhral kôň z írskeho tréningu, s anglickým džokejom a od majiteľov pôsobiacich v Hong Kongu či v Japonsku. V dostihovom dianí je všetko otvorené, lebo koňa si môžete kúpiť na aukciách v hociktorej dostihovej krajine.
Ale, aby som vrátil k dianiu u nás. Stačí vyzdvihnúť výkony slovenských koní vo Veľkej cene Slovenska, ktoré sú hlavnými dostihmi podujatia Turf-gala, keď v posledných štyroch ročníkoch vždy zvíťazili – Vadual, Ryan (dva razy) a teraz Camill. Dôležité je tiež pripomenúť, že naši majitelia už nekupujú kone za 2 000 či 3 000 EUR, ale často siahnu aj na sumu, ktorá dosahuje niekoľko desiatok tisíc. O stúpajúcej tendencii svedčí aj počet nových koní na Slovensku – vlani k nám prišlo takmer 50 ročiakov, skoro za 500 000 EUR, ktoré sľubujú veľký potenciál. Som tiež rád, že mnohí majitelia už chápu dostihy na Slovensku ako súčasť spoločenskej prestíže, kedy si pozývajú na veľké podujatia, ako je Turf-gala, alebo Derby, svojich obchodných partnerov a priateľov. Ľudia zo Slovenska sa presadili aj v zahraničí – ako 12-násobný šampión – tréner Miroslav Weiss, vo Švajčiarsku (pôsobí v dostihovej centrále s takmer 70 koňmi v Urdorfe pri Zürichu), alebo talentovaný tréner Ladislav Kubišta (dnes účinkuje v Anglicku ako asistent u Amandy Perretovej), ale aj džokej Jozef Bojko (v roku 2001 sa stal nemeckým vice-šampiónom) či Rasťo Juráček (15 rokov pôsobí v zahraničí – Rakúsko, Nemecko), ktorý vyhral ako prvý Slovák v histórii grupové dostihy v Baden-Badene s koňom White Lighting (gr. 3), alebo ak chcete dostihy Grand prix (grupové dostihy – sa konajú v Anglicku, Francúzsku, Írsku, , Nemecku a Taliansku). Aj u nás už máme úspešné stajne, ako MPL Racing, Agrolipt, Vimar Dvorníky, OMS a. ďalšie. Pokiaľ by som zhodnotil organizáciu mítingov, tak bez akéhokoľvek prejavu chvály je možné tvrdiť, že dostihy pripravujeme na veľmi solídnej úrovni, v strednej Európe patríme istotne medzi najlepších, a to nás zaväzuje. Dostihové dni sa snažíme organizovať so srdcom, čiže vkladáme do každej čiastočky tohto náročného „organizmu” vysoké osobné nasadenie. Čiže, dostihovo dospievame.
Turf-gala, jeden z vrcholov domácej dostihovej scény si našiel významné miesto v spoločenskom kalendári. Každým rokom jeho úroveň stúpa, počas mítingu je možné sledovať účasť rôznych osobností. Aké bolo tohtoročné Turf-gala?
Turf-gala je najprestížnejšie dostihové podujatie, pozostávajúce z rovinových dostihov, nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Navonok pôsobí ako športový a spoločenský vrchol, ale v zákulisí predstavuje nesmierne náročnú prípravu a množstvo práce – niekedy až dvanásť či trinásť hodín nasadenia denne. Príťažlivosť, atmosféra a publikum sú jedinečné. Tento rok nás potešila vysoká divácka účasť(vyše 6 000 návštevníkov), pričom fanúšikovia dostihov mali k dispozícii aj televízny prenos. Ľudia si obľúbili toto podujatie aj pre zaujímavý sprievodný program, tombolu a ďalšie akcie pre deti. Naším cieľom je prilákať na dostihy celé rodiny, čo sa nám aj darí. Nie nadarmo náš areál nazývajú „zelenými pľúcami” Petržalky. Samotné Turf-gala patrí pomaly k športovým a spoločenským sviatkom Bratislavy, obľúbili si ho mnohé osobnosti.
Považujem ho vnútorne za svoju srdcovú záležitosť. Musím však dodať, že za dosiahnutú úroveň vďačíme aj Ministerstvu pôdohospodárstva, bez ktorého dlhodobej finančnej podpory a priazne, by sa nám nepodarilo dostať Závodisko š.p. a úroveň turfu , tam kde sú.. Myslím si, že pokiaľ by sa nám podarilo vybudovať modernú tribúnu, tak by sa zo starohájskeho hipodrómu stal dôstojný turfový stánok na medzinárodnej úrovni. Zázemie by sa výrazne posunulo a také prestížne mítingy, ako je Turf-gala, alebo Derby, by získali ešte väčší rešpekt. Mojou snahou je stále sa posúvať dopredu, stanovovať si nové výzvy a tak reprezentovať slovenský turf.
Druhým prirodzeným vrcholom sezóny je derby. Akým spôsobom ste sa v minulosti rozhodli zvýšiť atraktivitu tohto mítingu?
Tradíciu derby som začal rozvíjať od roku 1993, číže od vzniku SR. Keďže termíny derby v zahraničí boli stanovené zvyčajne na druhú polovicu júna, tak ma napadla spásonosná myšlienka presunúť dátum konania slovenského derby o tri týždne neskôr, čo sľubovalo účasť koní, ktoré predtým štartovali v derby v Rakúsku, Maďarsku, Česku, Nemecku a Švajčiarsku. Na druhej strane, obával som sa, že v polovici leta k nám bohvie aká návšteva nepríde, pretože vrcholia dovolenky, prevládajú horúce dni. Ale nakoniec sa všetko podarilo na výbornú. Úvodné derby zaznamenalo desaťtisícovú návštevnosť, na ktorej mala svoj podiel aj účasť legendárneho anglického džokeja Lestera Piggota. Mnohí to dokonca považovali za športovú udalosť roka v našom hlavnom meste. Neskôr sa mi podarilo zlanáriť ďalšie jazdecké osobnosti svetového turfu, úxchytkom spomeniem aspoň Casha Asmussena – brata trénerskej hviezdy – Stevea Asmussena, Pata Edderyho, Oliviera Pesliera, Micka Kinana či najslávnejšieho džokeja planéty Lanfranca (Frankie) Dettoriho, ktorý vyhral v sedle Muskatsturma desiate derby v roku 2002. O jeho účasť na pravom brehu Dunaja som bojoval niekoľko rokov. Naháňal som ho, obrazne povedané, po celom svete, ako sa trefne vyjadril na tlačovke u nás.
Svet súčasnosti ovplyvňuje ekonomická kríza, ktorá sa odzrkadlila v takmer každej sfére života. Pociťujete jej dôsledky aj vo vašej sfére?
Určite, ekonomická situácia sa odráža aj v turfovom dianí, veď dostihy sú spoločenskou nadstavbou. Pokiaľ majiteľská základňa utŕži nejaké trhliny, tak môže vzniknúť problém. Určitú nádej sľubuje skutočnosť, že ak niektorí majitelia kúpia ročného koňa, jeho životnosť je za normálnych okolností tak tri – štyri roky. Kľúčová bude z tohto pohľadu jeseň, čiže obdobie aukcií, tak uvidíme, koľko nových koní pribudne do stajní. V súčasnosti registrujeme na Slovensku asi 330 dostihových koní.
Francúzsko patrí k svetovým dostihovým veľmociam a preto by som rád spoznal váš vzťah k francúzskemu turfu. Čo obdivujete na dostihovej scéne krajiny galského kohúta?
Francúzsky turf zbožňujem, veď patrí k najlepším na svete. Je to noblesa a elegancia, aká nemá v Európe páru. Pretože do Francúzska chodievam dlhé roky na konferenciu dostihových autorít v Paríži, patrím k tým šťastným ľuďom, ktorí za posledných dvadsať rokov mali možnosť vidieť všetky vydania najrenomovanejších európskych dostihov Prix de l‘Arc de Triomphe. Pre mňa je hipodróm v Longchamp dostihovým chrámom. Je to nádherné secesné závodisko, staré viac ako 150 rokov, so skvelým trávnikom a vynikajúcou dráhou. Možno Longchamp čaká niečo podobné, čo sa podarilo Angličanom v Royal Ascote, kde vybudovali úžasnú modernú tribúnu a zrekonštruovali celý areál za 250 miliónov libier. Ale, atmosféra v Paríži je zase neopakovateľná. Keď sa nachádzam na hipodróme v Longchamp, tak sa niekedy prichytím, že ma zaujímajú nielen dostihové výkony, ale priťahuje ma aj vysoká spoločenská úroveň. Na každom kroku môžete sledovať nádherné ženy, krásne klobúky, módny trendy, extravaganciu, ktorá nemá konca kraja. Predstavuje to pre mňa úžasnú vnútornú motiváciu. Francúzi sú naviac veľmi žoviálni, srdeční, bezprostrední.
Mítingu Arc de Triomphe sa vždy zúčastní 45 – 50 tisíc divákov, a z toho niekoľko tisíc z Írska a Anglicka. Je zaujímavé sledovať večné súperenie koní z Francúzska a spoza kanálu La Manche. V Longchamp sa dnes píšu európske dostihové dejiny, pretože Prix de l‘Arc de Triomphe ponúka od roku 2008 „prize money” vo výške štyroch miliónov EUR – vďaka výdatnej pomoci šejkov z Qataru. Dotácia tak posunula Arc de Triomphe medzi finančne najzaujímavejšie svetové dostihy. Kto vyhrá „Arc”, dostáva automaticky pečať európskeho šampióna. Francúzsko je však pre celú Európu nedostižný vzor aj z hľadiska ekonomiky dostihov. V tejto krajine je najlepšie prepracovaný stávkový systém, keď stávky organizuje štátna spoločnosť PMU, ktorej patrí monopol a za minulý rok zaznamenala obrat vyše 10 miliárd EUR. Zaujímavé je, že až 97 percent obratu prichádza mimo závodísk, k dispozícii po celej krajine je vyše 9 000 zberní, ktoré navštevuje 10 percent populácie. Celé Francúzsko, jednoducho, vášnivo tipuje.
Perfektne majú vypracovaný aj model majiteľských a chovateľských prémií, ktoré sú významným prvkom stabilizácie tamojšieho turfu. V tejto krajine sa snúbi dostihová história s tradíciami. Vysoká prestíž, elegancia, šarm, majitelia – úspešní, finančne nezávislí ľudia, kapitáni priemyslu, spoločenská nadstavba popretkávaná osobnosťami, to všetko dáva krajine galského kohúta neskutočnú silu. Keď vidíte v sedlách francúzskych džokejov, tak môžete obdivovať ich jedinečný a učebnicový štýl, dostihovú kultúru a eleganciu.
Centrom dostihového diania vo Francúzsku sú parížske hipodrómy – už spomínaný Longchamp, ďalej Saint-Cloud, Maisons-Laffitte, prekážkový stánok v Auteuil. Francúzske derby a Prix de Diane prebiehajú každoročne začiatkom júna v Chantilly, asi 50 km od Paríža. Mimochodom, sa tam nachádza na rozlohe 1900 hektárov aj najväčšia tréningová centrála, v ktorej sa pripravuje až 2600 koní. Počas letnej prestávky sa presúva turfový život do hlavného prímorského letoviska v Deauville v Normandii, neďaleko mesta Caen, kde sa konajú aj tradičné aukcie koní.
Na záver mi dovoľte položiť jednu osobnú otázku. Kedy ste objavili skutočnosť, že kone a svet dostihov je to pravé, čo vás neustále priťahuje?
Pochádzam z Topoľčianok, kde je aj sídlo Národného žrebčína. Otec tam pracoval ako ošetrovateľ pri lipicanoch , bývali sme tristo metrov od žrebčína, čiže moje kroky smerovali ku koňom. Aj keď som sa venoval aj iným športom – futbalu a najmä stolnému tenisu, kde som to v drese Calexu Zlaté Moravce dotiahol až do národnej ligy. Dostihy ma však vždy priťahovali najviac. Počas dostihového mítingu v Topoľčiankach som rád sledoval, ako sa stavia dráha, alebo ako sa kone pripravujú na dostihy. Rýchlosť plnokrvníkov ma očarila. V gymnaziálnom veku som už navštevoval takmer všetky dráhy v bývalom Československu. Pán Mandelík, ktorý bol šéfom chovu koní takmer tri desaťročia, si mal obľúbil a rád ma brával do zákulisia. Keď prišli v sobotu dostihové programy z pražskej Chuchle, tak som ich vášnivo študoval. Pamätám si, že v tom čase mi povedal, že nemusím všetko vedieť, ale musím vedieť kde čo mám hľadať. Dnes ho absolútne chápem. Okrem toho do Topoľčianok chodieval na dovolenku pán Václav Čechura, bývalý vynikajúci prekážkový jazdec a tréner, ktorého som so záujmom počúval, rovnako aj akademického maliara z Prahy – Emila Kotrbu. Tak som zbieral informácie a skúsenosti z oblasti dostihov. Pán Mandelík, inak bývalý dôstojník jazdectva, ma nakoniec zoznámil s inžinierom Žikavským, ktorý bol riaditeľom Závodiska a tento moment sa navždy zapísal do kroniky môjho života. V roku 1979 som nastúpil na bratislavské Závodisko. Splnil sa mi tak veľký dostihový sen. Dostal som šancu ako veľmi mladý človek a snažil som sa ju využiť.
Dostihy sú „droga”a mňa si získali. Je to úžasný, fascinujúci svet a kto mu prepadne, tak je to väzba na celý život.
Peter Fritz Photos: Karel Němec