Frank Lloyd Wright
Frank Lloyd Wright sa narodil len dva roky po ukončení americkej občianskej vojny a bol svedkom výnimočných zmien, ktoré vytrhli svet z ležérne plynúceho tempa koňmi ťahaných kočov 19. storočia a raketovou rýchlosťou ho vohnali do doby revolučných vynálezov 20. storočia. Na rozdiel od mnohých jeho vtedajších súčasníkov, ktorí prijímali výdobytky tých čias len s ťažkým srdcom, Wright prijímal sociálne a technologické zmeny s nadšením a s tvorivým zápalom inicioval svoje vlastné drobné revolúcie v oblasti architektúry. Inšpirovaný demokratickým duchom vtedajšej Ameriky a možnosťami, ktoré mu tento systém vtedy poskytoval, rozhodol sa dizajnovať budovy hodné práve takej demokracie a slobody.
Odmietajúc frašku kopírovania historických európskych architektonických štýlov, ktorú preferovali mnohí jeho kolegovia architekti, dal si za cieľ vytvoriť architektúru, čo by vyjadrovala individuálne fyzické, sociálne a duchovné potreby moderných amerických občanov.
Jeho návrhy sa netýkali len budov, šlo o pozdvihnutie úrovne životného štýlu tých, ktorým budovy podľa jeho návrhov poskytovali strechu nad hlavou. Snažil sa vytvoriť prostredie, ktoré jeho „nájomníkov“ nielen inšpirovalo, ale ktoré im poskytovalo aj zázemie na oddych a na zábavu. Svoju architektúru nazýval „živou“ a opisoval ju ako „úžasný život kreatívneho ducha, čo z generácie na generáciu a z obdobia na obdobie prináša úžitok, pretrváva, tvorí, a to presne podľa potrieb človeka a podľa toho, ako sa človek a jeho prostredie menia v čase.“
Za svoj takmer jedno storočie trvajúci život Wright naplno využil všetky príležitosti, ktoré sa mu naskytli, využitím nebývalých vedeckých a technologických pokrokov 20. storočia, a to bez toho, aby sa samotnom procese tvorby vytratili duchovné a romantické hodnoty 19. Storočia, s ktorými vyrastal. Svojou tvorbou tak zmenil spôsob, akým dnes žijeme a bývame.
Wright vyrastal v spojení s prírodou, pôdou a s tvorivými procesmi, ktoré v prírode neustále prebiehajú. To mu prinášalo vždy ďalšiu a ďalšiu inšpiráciu v jeho tvorbe. Príroda bola jeho najväčšou múzou, s rešpektom ju vždy označoval veľkým začiatočným písmenom. Preňho nebola len jedným z vonkajších aspektov. Preňho bola všadeprítomnou duchovnou dimenziou, vnútornou harmóniou, ktorá preráža na povrch hmotnej vonkajšej formy a je tak zviditeľnená oku človeka. Veril, že akákoľvek budova musí stáť ako zjednotený celok, vyrastať zo zeme, všetky časti navzájom prepojené a dopĺňajúce sa, či už išlo o nábytok, okolitú flóru alebo o umelecké diela zdobiace interiér domu a budovu.
Frank L. Wright sa narodil vo Wisconsine 8. júna 1867 ako syn Williama Carey Wrighta, kňaza a hudobníka a Anny Lloyd Jones, učiteľky. Vďaka povolaniu otca bolo jeho rané detstvo kočovné, rodina sa presúvala z jedného miesta na druhé. V 1878 sa definitívne usadili v Madisone, vo Wisconsine a jeho rodičia sa v roku 1885 rozviedli. Ich už aj tak dosť napätá finančná situácia sa tým ešte viac skomplikovala a v tom čase osemnásťročný Frank začal popri štúdiu na univerzite pracovať ako asistent na Strojníckej fakulte Univerzity vo Wisconsine. Túžíl byť architektom, preto v roku 1887 opustil Madison a presťahoval sa do Chicaga, kde si ho najali Adler & Sullivan, a nasledujúcich šesť rokov pracoval priamo pod svojím veľkým mentorom Louisom Sullivanom.
Ako 22-ročný sa po prvýkrát oženil a nedočkavý postaviť si svoj prvý vlastný dom, vyrokoval si 5-ročný kontrakt so Sullivanom ako výmenu za pôžičku potrebných finančných prostriedkov. Kúpil neobrobený kus zeme na predmestí Chicaga a postavil si skromnú rezidenciu pripomínajúcu štýl domov na východnom pobreží. Aby uživil svoju rozrastajúcu sa rodinu so šiestimi deťmi a neutíchajúcu túžbu po krásnych a drahých veciach, ktorými sa rád obklopoval, začal navrhovať aj domy na objednávku. Hoci na návrhoch robil vo svojom voľnom čase, keď sa to dozvedel Sullivan, považoval to za porušenie zmluvy a ich cesty sa takmer na dve desaťročia rozišli. Práve táto udalosť mu však poskytla možnosť ísť svojou vlastnou cestou. Otvoril si štúdio a počas nasledujúcich šestnástich rokov udal trend a štandardy niečoho, čo sa neskôr začalo označovať za „prérijný štýl“.
Kreatívne vyčerpaný a emocionálne nevyrovnaný v roku 1909 opustil svoju rodinu a vydal sa do Európy. Dúfal, že sa mu tak podarí uniknúť otrávenosti a nespokojnosti, ktoré sa prejavili v jeho profesionálnom aj súkromnom živote. Tam pracoval na knihe svojich návrhov a skíc a na knihe fotografií; obe publikované v roku 1911 mu priniesli nielen medzinárodné uznanie, ale neskôr ovplyvnili aj množstvo iných architektov. V ten istý rok sa vrátil do Štátov a nevítaný v chicagskych sociálnych kruhoch začal rekonštrukciu sídla Taliesin pri Spring Green ako svojho nového domova a útočiska. Tam ho v auguste 1914 postihla osobná tragédia, keď žena, s ktorou žil, a jej dve deti zahynuli v dome pri požiari, ktorý založil miestny šialenec. Emocionálne a duševne zdevastovaný touto udalosťou jedinú útechu nachádzal v práci. Hoci počas nasledujúcich rokov bolo skutočne zrealizovaných len niekoľko jeho projektov, považuje sa toto obdobie za jedno z najkreatívnejších v jeho kariére. V roku 1982 sa znovu oženil a nová žena mu vniesla do života opäť stabilitu, ktorú potreboval, aby sa dokázal plne sústrediť na svoju prácu. Začal písať a učiť a to mu prinieslo ešte väčšiu slávu. V Taliesine založil so ženou školu pre mladých architektov, kde im ponúkal nielen prostredie na vzdelávanie v oblasti architektúry a staviteľstva, ale podporoval aj ich záujem o farmárčenie, záhradníctvo či o varenie, hudbu, umenie a o tanec.
Unavený zo studených a dlhých zím typických pre Wisconsin sa rozhodol postaviť si zimné sídlo v Arizone, kam bude potom so svojimi učňami počas zimných mesiacov migrovať. Taliesin West – ako nazval svoj zimný kemp – bol ďalším jeho staviteľským laboratóriom, kde testoval nové dizajnové inovácie, konštrukčné nápady a drobné stavebné detaily, ktoré by dokonale zapadli do okolitého prostredia Arizonskej púšte. V roku 1940 Museum of Modern Art v New Yorku otvorilo obsiahlu retrospektívnu výstavu jeho výtvorov a tri roky nato Wright dostal list od barónky Hilly von Rebayovej; žiadala ho o navrhnutie budovy na vystavenie zbierky Solomona R. Guggenheima. S veľkým nadšením ponuku prijal, nepredvídajúc obrovské množstvo času a energie, ktoré si tento projekt bude vyžadovať predtým, než bude o šestnásť rokov neskôr dokončený.
V posledných rokoch svojho života ako osemdesiatročný stále vitálny muž veľmi veľa cestoval, vzdelával svojich nasledovníkov, hojne písal a neustále sa aktívne zapájal do všetkých aspektov práce svojho architektonického štúdia. Zomrel 9. apríla 1959, dva mesiace pred dovŕšením svojich deväťdesiatych druhých narodenín.
Michaela Fuleková Photos: ISIFA