Autentické príbehy, nadčasové témy

Každý príbeh má svoju príchuť

0

História je ako bludisko plné krivých a tajomných uličiek. Ak chcete prísť až na samý koniec, mali by ste si so sebou vziať dobrého sprievodcu, ktorý vám vyrozpráva už takmer zabudnuté príbehy. V minulom čísle ste mali možnosť prečítať si o jednom z najvplyvnejších rodov na Slovensku. Milliard Sun vám prináša unikátny pohľad do minulosti, takže sa pohodlne usaďte a vstúpte do sveta významných politických elít, pred ktorými mali rešpekt samotní ruskí cári.

Niektorí si pri pomyslení na našu krajinu spomenú akurát tak na bačov, pasienky alebo na bryndzu. Našťastie, nájdu sa osobnosti, ktoré si vo svete dokázali zdvihnúť renomé do nebotyčných výšok. Nasvedčuje tomu aj fakt, že Apponyiovci boli pre ruské kruhy akousi srdcovou záležitosťou. Lenže nebyť profesora Jozefa Gajdoša, svet by sa asi ani nedozvedel, aké silné zastúpenie mali v tom čase Apponyiovci v Rusku. A hoci sa mu na domácej pôde nedostalo žiadneho uznania, v Kanade a v USA za svoje diela zožal Jozef Gajdoš niekoľko prestížnych ocenení. Svedčí o tom aj jedna z jeho kníh s názvom Oponická knižnica, v ktorej sa dočítate o väzbách slovenskej rodiny s mocnou krajinou – Ruskom. Práve vďaka Jozefovi Gajdošovi sa zachoval dávno zabudnutý rozhovor medzi ruským cárom Mikulášom I. a Rudolfom Apponyim pri príležitosti veľkolepej Rudolfovej svadby v Sankt Peterburgu v prvej polovici devätnásteho storočia.

Rudolf prišiel do Sankt Peterburgu ako obchodný atašé. To, čo sa na prvý pohľad zdalo ako cesta za prácou, sa napokon skončilo sobášom. Vyvolenou sa stala Anna Benkerdorfová, pôvodom Nemka pochádzajúca z Pruska. Patrila do rodiny, ktorá si v kruhoch ruskej aristokracie získala veľmi silný vplyv. Následne z toho pramenili aj vysoké politické funkcie. Asi najďalej to dotiahol Alexander Benkerdorf. Získal post veliteľa cárskej polície, čo bola v tých časoch najobávanejšia funkcia vôbec. 

Benkerdorf neskrýval svoju nenávisť voči básnikom a iným bohémom, ktorí sa snažili modernizovať cársky režim. Na čiernu listinu patril aj samotný literárny velikán Alexander Puškin. Rudolf Apponyi vedel, že jeho nastávajúci svokor nemal Puškina veľmi v láske. Benkerdorf preto zosnoval súboj s vojenským dôstojníkom Georgesom d’Anthesom, ktorý následne výnimočného umelca pripravil o život. V tom istom roku, ktorý bol plný udalostí a zvratov, sa konala pompézna svadba Rudolfa a Anny. Medzi pozvanými boli aj cár s cárovnou, ktorí boli dokonca svedkami. A veľmi štedrými. Mladá nevesta dostala do daru nádherný perlový náhrdelník, ktorý tvoril časť cárskeho dedičstva.  „Odvádzate nám jednu šarmantnú a skvelú osobu. Poznám ju už od narodenia a môžem vám povedať, že ste urobili prvotriednu partiu,” hovorí za zatvorenými dverami cár Mikuláš Rudolfovi a uprene mu hľadí do očí. Svoje slová myslí vážne. Nato mu však mladý ženích s pokorou odpovie: „Výsosť, som si toho vedomý. Len ľutujem, že budem musieť opustiť Rusko a svoju rodinu.” „Ale máte jedno veľké šťastie,” pokračuje cár. „Anna sa dostane do rodiny, o ktorej sa hovorí len to najlepšie. Priznám sa, nepoznám vášho otca, ani vašu matku, no môžem vás ubezpečiť, že sa u mňa tešia výbornej povesti.” To boli slová z úst človeka, ktorý nato, že bol najmocnejší muž v krajine, dokázal prejaviť úctu a rešpekt tým, o ktorých nepochyboval, že si ho zaslúžia.

Krátko po sobáši mladomanželia odišli z chladného Ruska za novým poslaním do západnej Európy. Rudolfovi sa naskytla príležitosť pôsobiť ako rakúsky atašé v Paríži. Sympatický pár prežil v tomto oslňujúcom meste najkrajšie roky mladosti, ale tiež pokojnú starobu. Až do posledného výdychu. Rudolf Apponyi nebol jediný z rodu, kto mal silné väzby k Rusku. Jeho brat Július pôsobil v roku 1855 tiež ako obchodný atašé a bol oficiálnym vyslancom rakúskeho cisára. Počas krutej februárovej zimy cestoval do Sankt Peterburgu na korunováciu budúceho následníka trónu, cára Alexandra II. Bola to veľmi nešťastná misia. Július mal už beztak chatrné zdravie a táto náročná cesta mu nepridala. Ani nie po dvoch rokoch sily Júliusa nadobro opustili. Zomrel vo Viedni a následne ho previezli do rodinnej hrobky Apponyiovcov v Oponiciach, kde odpočíva dodnes.

Jeho manželkou bola Žofia Stárayová, pochádzajúca z východoslovenských Michaloviec. Bola to práve ona, kto po manželovej smrti viedol apponyiovské panstvo ďalších štyridsať rokov. Našťastie, podarilo sa zachovať niekoľko rodinných pamiatok. Medzi najväčšie unikáty nepopierateľne patrí samotná knižnica, ktorá vo svojich útrobách skrýva diela svetových literárnych velikánov.  Napokon sa dostávame k poslednému členovi, ktorému Rusko učarovalo. A nebol to nik iný ako nesmelý brat rebelanta Henricha, o ktorom už v minulom čísle tiež padla zmienka. Apponyiovci ako rodina diplomatov dbala na udržiavanie vynikajúcich vzťahov s významnými šľachtickými rodinami. Výnimkou nebol ani rod Razamovských. Doteraz si o nich môžete prečítať množstvo kníh v oponickej knižnici.

Škoda, že nie všetky príbehy majú šťastný koniec. Anton sa oženil s Annou Germanovovou Lindes. Jej zámožná rodina sa mohla pochváliť najmä ťažbou zlata na Ukrajine. Žili by si ako v rozprávke, nebyť boľševikov, ktorí im všetko podnikanie zakázali, majetok zhabali a rodina nemohla urobiť nič. Nijako sa brániť, len sedieť doma v žiali a so založenými rukami. V tom spočívala aj samotná tragédia Antonovho života. Potom, čo boli Lindesovcom odobrané majetky, sa Anna spolu s jej otcom liečili v sanatóriu. Nepomáhali ani terapie, ani utlmujúce lieky. Anna sa nemohla zmieriť s desivou skutočnosťou. Bolo pre ňu cudzie žiť z ruky do úst. Jediné riešenie, ktoré považovala za správne, bolo skočiť z okna. Asi vtedy nedbala, čo to urobí s jej milujúcim manželom. Aj takéto príbehy rozpráva úchvatná knižnica v Oponiciach.

Po tom všetko si kladiem otázku. Čo je lepšie? Byť šťastný chudák alebo bohatý čudák? Lebo zlomená ruka sa zahojí, ale na zlomenú dušu ešte stále nie je liek, ktorý by sme si mohli kúpiť.

Kristína Gáliková                                                   Photos: Peter Rak

www.chateauappony.sk