Autentické príbehy, nadčasové témy

Maliar Lukáš Pažitka: Každý má v sebe svoju vlastnú krajinu

- Reklama -

Rozhovor: Martina M.

Jeho obrazy otvárajú doteraz nepoznané obzory. Krajiny sa v jeho ponímaní menia na priestorovo i časovo neohraničené priestory, kde každý môže objaviť to, po čom túži. Výtvarník Lukáš Pažitka však v prvom rade tvorí pre svoje potešenie a svojím umením nechce nikomu nič diktovať.

Decembrové číslo nášho magazínu je venované téme „Zmysly“. Čo má pre teba v živote najväčší zmysel?

To je na úvod ťažká filozofická otázka (úsmev). V tvorbe je to jednoznačne naplnenie zo samotného procesu maľby.

Ide ti v umení predovšetkým o seba samého? Alebo je pre teba dôležitý aj ten, kto umenie prijíma?

Dôležité je v prvom rade moje vnútorné uspokojenie z maľby, chcem robiť to, čo sa páči mne.

Nemyslím to však sebecky, samozrejme, že sú pre mňa dôležití aj ľudia, ktorí moju tvorbu prijímajú. Keby som však nemaľoval pre svoje vlastné potešenie, bolo by to cítiť. Myslím, že umelec by mal byť úprimný a autentický, vtedy sa s jeho dielami „divák“ lepšie stotožní, nájde sa v nich. 

Kedy si sa maľovaniu začal venovať?

Ako dieťa som chodil na základnú umeleckú školu. Teda, skôr som tam nechodil (úsmev). Do maľovania ma totiž trochu tlačili rodičia, a preto som sa spočiatku zdráhal. Myslím si, že keď niekoho do niečoho nútiš, nie je to dobré a nemá to účinok, človek musí sám chcieť. Nakoniec ma však umenie naozaj chytilo a našiel som v ňom spôsob komunikácie s okolitým svetom. Zistil som, že prostredníctvom tvorby môžem zhmotniť svoje predstavy, vyjadriť sa. Vyvinulo sa to až tak, že na strednú som išiel do Ružomberka na ŠUVku a následne na Akadémiu umení v Banskej Bystrici.

Z vlastného presvedčenia?

Áno, z vlastného presvedčenia. Ak mám však určiť najväčší zlom v rámci môjho vzťahu k umeniu, tak ten nastal, keď som sa vrátil zo študijnej stáže na Malorke v rámci programu Erasmus. Mám pocit, že som vtedy dozrel nielen vnútorne, ale aj výtvarne, technicky. Našiel som si svoj štýl a cestu, po ktorej som sa v umení rozhodol kráčať. Skrátka, človek musí v tvorbe vyzrieť, aby pochopil, že sa jej chce naplno venovať.

Talent si podedil po niekom z rodiny?

To neviem. Otec maľuje insitne vo voľnom čase, taktiež pracuje s drevom. Profesionálne sa však umeniu nikto z rodiny nevenuje.

Počas štúdií si začal maľovať krajiny a tomuto námetu si zostal verný doteraz. V čom ťa krajina inšpiruje?

Ide skôr o to, že som sa snažil vyhnúť napĺňaniu striktných poučiek a definícií, zatvorený pri štúdiách v ateliéri. A práve krajina je v tomto smere slobodná. Neustále ma inšpiruje, doteraz v nej nachádzam nevyčerpateľné množstvo inšpirácie.

Na tvojich obrazoch vidíme reálne krajiny? Alebo vychádzajú z tvojej fantázie?

Väčšina z nich stojí na reálnom základe, no je dotvorená mojím aktuálnym vnútorným rozpoložením. Miera reality a môjho vnútra sa však postupne mení.  Povedal by som, že čím ďalej, tým viac tvorím expresívne, teda skutočnosť je na ústupe, a prevládajú moje súčasné pocity. Taktiež sa mení aj spôsob mojej tvorby. Spočiatku som chodil maľovať priamo do prírody, do plenéru.  Vzal som si deku, nejaké jedlo, a celý deň som strávil v lese alebo na lúke za maliarskym stojanom. Po rokoch som hranice reálnej krajiny však už posunul, a prepojil s mojimi predstavami natoľko, že tvorím priamo z ateliéru, a vychádzam z mojich predstáv, z pamäte…

Ako dlho ti trvá vytvoriť jedno dielo? Pristupuješ k tvorbe striktne a keď začneš, chceš mať obraz čo najskôr dokončený, alebo to skôr nechávaš plynúť a vraciaš sa k nemu dlhšie?

Keďže je moja tvorba priamym zrkladlom môjho vnútra, musím ju zachytiť ihneď, autenticky. Práve preto musím obraz namaľovať na jeden dych, alla primma.

Aké techniky pri maľbe najradšej využívaš?

Najviac pri práci vyúžívam olej. Z technického hľadiska je obstojný a trvácny, čo je u mňa v kontexte kvality prvoradé. Aj konceptuálne mi „sedí“  viac, keďže má prírodnejšiu farebnosť. Taktiež som pri vrstvení v minulosti využíval  vosk, alebo vlepovanie rôznych materiálov a prírodnín či kovových predmetov. Aj pri výbere podkladu rád experimentujem. Okrem klasiceho plátna občas využívam ako podklad aj drevo či staré drevené dvere a okná, historické rámy…

A čo farby a odtiene?

Tie sa líšia v závislosti od období, cyklov. Pri tvorbe posledných dvoch som využíval aj akryl a jeho žiarivé, pastelové až reflexné farby. Tieto cykly totiž už nevychádzajú z reálnej krajiny, ale skôr z mojej fantázie. Preto sa na ne akryl hodí viac, ako prírodné olejové odtiene.

Tvoje krajiny boli v začiatkoch temnejšie, tlmenejšie…

…tak som to vtedy cítil, určite som však tmavými farbami nechcel vyjadriť nič negatívne. Nočná krajina nie je temná ani zlá. Krása je, jednoducho, aj v týchto farbách.

Čiže tvoje tmavšie obrazy nemáme vnímať ako odraz pesimistickej a smutnej duše?

Určite nie. Moja tvorba je rozdelená na cykly farieb a techník, nie je však odrazom mojich pocitov. Rád sa stále posúvam, a súčasťou mojej tvorby je moja cesta.  Ako som spomínal, môj najnovší cyklus obrazov bol úplne žiarivý. Taktiež som prešiel do tenších, lazúrnejších vrstiev. Krajiny už na obrazoch toľko „nezahaľujem“, nevrstvím.

Chceš prostredníctvom svojich obrazov divákom niečo tlmočiť? Chceš v nich vyvolať nejaký pocit?

Kedysi som mal túto ambíciu, no dnes prostredníctvom tvorby riešim najmä seba. Či sa ľuďom moje obrazy páčia, alebo nie – rozhodnutie nechávam na nich. Nesnažím sa zapáčiť za každú cenu, chcem byť úprimný a autentický. Chcieť vyvolať konkrétny pocit je zbytočné. Každý totiž vníma umenie inak, čo je pre niekoho krásne, môže byť pre iného desivé.

Si so svojimi obrazmi niekedy nespokojný?

Samozrejme. Niekedy, keď vidím, že obraz nespĺňa moju predstavu, ho premaľujem, vrstvím. Niekedy ho úplne zničím.

Až tak radikálne?

Niektoré plátna sú ako zakliate. Vtedy je lepšie nepokračovať. Z dvadsiatich plátien dokončím možno polovicu. Chcem si byť istý výsledkom a s tým, čo vytvorím, musím byť v danej chvíli spokojný. Niekedy však zničím obraz aj po piatich rokoch, keď už nespĺňa moje predstavy (úsmev).

Koľko obrazov už postihol takýto nešťastný osud?

Ťažko povedať, orientačne zhruba dvadsať.

Pred pár dňami si sa vrátil z Holandska. Čomu si sa tam venoval?

Pred rokom som mal veľkú samostatnú výstavu v Tatranskej galérii v Poprade, kde som vystavoval takmer sto diel. Potreboval som od toho získať odstup, lebo som vtedy naozaj intenzívne a veľa maľoval. Potreboval som si vyčistiť hlavu. V Holandsku som reštauroval drevené časti fasád budov, konkrétne v meste Groningen.  

Potrpíš si pri tvorbe na nejaké rituály?

Potrebujem hlavne čas. Neskoro večer už ani nezačínam, lebo viem, že by som obraz nedokončil. Nemám rád ani úplné ticho, vždy potrebujem nejaký ruch na pozadí, či už hudbu, alebo hovorené slovo. Jednoducho, zvukovú kulisu.

Koho umenie obdivuješ? Je niekto, koho tvorbu dokážeš oceniť?

Vždy sa mi veľmi páčili obrazy Williama Turnera či Jacksona Pollocka. Pre niekoho sú jeho diela možno až príliš abstraktné, no ide z nich veľká sila. V kontexte doby je jeho tvorba veľmi odvážna.

Aké sú tvoje najbližšie umelecké plány? Na čo sa môžeme tešiť?

Na jar budúceho roka (2020, pozn. red.) plánujem vystavovať v bratislavskej Carlton Savoy Art Gallery a rád by som predstavil aj niekoľko nových vecí. Už som začal tvoriť, ešte mi to však musí celé v dozrieť v hlave. To som ja – nikdy dopredu neviem, či konkrétny obraz prežije (úsmev).

Foto: Lukáš Pažitka

- Reklama -

Súvisiace príspevky

- Reklama -