Free Porn manotobet takbet betcart betboro megapari mahbet betforward 1xbet

Autentické príbehy, nadčasové témy

Michaela Rózsa Růžičková: Som naozajstná milovníčka rutiny, tých pevných rodinných zvykov

- Reklama -

Pýtali sme sa známych osobností, ako vnímajú tradície. Akú úlohu v ich živote zohrávajú a čo pre nich znamenajú? Veríme, že odpovede vás zaujmú.

Dirigentka. Schválne, koľko poznáte žien s dirigentskou paličkou? Na Slovensku sa môžeme pochváliť, že jednu takú máme. Michaela Rózsa Růžičková je dcérou speváčky Evy Biháryovej, práve ktorej otec bol  trombonista. Je tiež sestrou známeho hudobníka Oskara Rózsu nakoniec i manželkou klaviristu a hudobného skladateľa Juraja Růžičku. Vďaka jej koreńom niet divu, že zostala aj ona sama verná umeniu.

Keď som premýšľala o tom, čo k tejto téme napísať, vynárali sa mi v mysli samé milé a krásne drobné zvyky, ktoré u nás v rodine fungujú. Ktoré milujem a držím sa ich doslova ako kliešť. Keď som bola tínedžerka, myslela som si o sebe, že som veľmi nonkonformná duša a že ma rutina „ ubíja“, ale čas a vek ma skutočne presvedčili o tom, že opak je pravdou.

Dnes som naozajstná milovníčka rutiny, tých pevných rodinných zvykov, ktoré sa poctivo a spoľahlivo opakujú a mne dodávajú v živote rovnováhu. Moja práca je totiž veľmi kreatívna a rôznorodá a od železnej dennej rutiny je vzdialená asi ako krokodíl od cukrovej vaty. A ja to milujem! Užívam si, že mám obdobia intenzívnej aktivity a obdobia voľna a ticha. Že niekedy pracujem skoro ráno a niekedy idem z práce uprostred noci. Že niekedy stojím celý deň v nahrávacom štúdiu v teniskách a v tričku s nindža korytnačkami, niekedy strávim celý deň v pyžame písaním nôt na počítači. Niekedy si zas oblečiem večernú róbu a v maskérni ma vizážistky premenia na princeznú.

Ale aby som si to dokázala užívať, tak potrebujem mať doma to, čomu niektorí hovoria „nuda,nuda, šeď, šeď.“ Máme doma dve malé deti. Vstávame v rovnakom čase, chlapci tiež chodia spať v rovnakom čase. Doobeda uspím bábo a idem si zacvičiť a viem, že potom si dáme s manželom kávičku. V podvečer zasa chodievam na prechádzku po lese, volám si vtedy s otcom. Jediná vec, ktorú milujem na televízii, je, že viem, že skoro ráno, keď vstanem a varím si čaj, niekde určite pôjde môj milovaný M.A.S.H. A ak ho budú stále dávať aj o tridsať rokov, tak ja tam určite niekde budem šedivá sedieť so šálkou čaju s mliekom v rukách a nahlas „hláškovať“ spolu s majorom Charlesom Emersonom Winchestrom tretím.

Ale toto všetko – to v skutočnosti nie sú tradície. Tradícia, to je niečo iné. To slovo má váhu, vonia starými časmi a tajomstvom, ako tie zažltnuté fotografie prastarých rodičov, a mala by nás ako zlatá niť spájať s minulými generáciami. Ale pre mňa tieto tradície majú hodnotu dovtedy, kým nás s minulými generáciami spájajú v láske. Keď sa zo zlatej nite stanú putá a človek sa každoročnej tradície začne obávať namiesto toho, aby sa na ňu tešil, to podľa mňa „postráda“ zmysel. Nechcem robiť niečo, čo ma neteší a stresuje iba preto, že „sa to tak robí“. Na to nie je čas. Každá hodina, ktorá uplynie, nás posúva o krok bližšie ku koncu. Neviem, koľko hodín mi ešte v živote zostáva, ale viem určite, že je to hodnota konečná, maximálne dvojciferná, a že sa zmenšila už len napríklad kým píšem tieto riadky. Takže to, čím chcem tráviť čas, sú veci, ktoré mňa a mojich blízkych spájajú a tešia. A pri ktorých si hlavne spomenieme.

Veď všetky vianočné zvyky, veľkonočné zvyky, pálenie letných ohňov, to všetko zaváňa mágiou starých čias a človek pritom naozaj uvažuje, či v tento istý deň robila túto istú činnosť aj naša prastará, pra prastará, pra pra prastará mama. Vždy mi vtedy napadne, že aj tie vážne tváre našich predkov zo zažltnutých fotografií boli kedysi naozajstní živí ľudia, ktorí kýchali a smiali sa a oblizli si pri varení z prsta tortový krém. Túlili sa s mačkou a obliekali si posediačky na posteli ráno ponožky. Ako ja. Ako my. A že aj ja raz budem takou tvárou na fotke – bohvie, čo vtedy budú mať naši pra pra pravnuci za prístroje, na ktorom si budú pozerať fotku „cool“ prababky z roku 2022 – a že možno budú na mňa spomínať trebárs tak, že si 23. decembra k stavaniu vianočného stromčeka pustia Bryana Addamsa MTV Unplugged, tak, ako to každý rok s láskou robíme my.

Foto: Michal Zajaček

Článok bol zverejnený v časopise Milliard Sun (jar/leto 2022)

Čítajte aj

Robo Opatovský: Počas pandémie som sa snažil „urobiť si“ Vianoce každý deň.

- Reklama -

Súvisiace príspevky

- Reklama -