Rozhovor: Ján Krajč
Foto: Milota Havránková
Reflektovať vlastný život prechádzaním fotoalbumov potrebujeme z času na čas všetci. Milota Havránková sa však nedíva len do rodinného fotoalbumu. Siaha do rozsiahleho autorského archívu presahujúceho niekoľko desaťročí.
Po všetkých tých množstvách rokov už nereflektuje len samu seba, ale tiež obrazy a črty generácií, ktoré po celý ten čas tvorivo zachytávala, pedagogicky viedla a ľudsky spoznávala. Navzdory tomu, že terajšia situácia pozastavila kultúrny život, ona sama nepribrzdila. Aj v tomto období má potrebu realizovať nové nápady, venovať adekvátny priestor vlastným potrebám. Ako spomína, v živote mala to šťastie, že bola otvorená príležitostiam. Či už išlo o spolupráce, náhodné stretnutia, alebo akademické vzdelávanie. Dokonca aj v dobe, ktorú označuje ako šedivú a neprístupnú. Namiesto toho, aby odišla, prijala možnosti, ktoré sa pred ňou otvárali. Sama v sebe sa totižto cítila byť slobodnou. Vždy to tak cíti. Azda práve vďaka tomu rozširuje obzory ďalším a ďalším.
Hovorí sa, že každá činnosť dáva človeku iný pohľad na svet. Kedy ste si začali uvedomovať, že sa naň mienite dívať ako fotografka?
Môj postoj voči fotografii sa stále mení. Zo začiatku som sa na fotografiu pozerala inak. Nechápala som, o čo sa na umeleckej škole pokúšali. Chceli nás naučiť umeniu a ak mám byť úprimná, tak fotografii som sa vlastne ani nechcela venovať. Už vtedy som vedela, že chcem veci zachytávať odlišne a áno, aj preto som chcela ísť študovať maľbu. Považovala som to za rozumné. Lenže namiesto toho som sa ocitla vo filmových štúdiách na Kolibe…ako fotografka. Uvedomila som si, že mám možnosť zaznamenávať na film scény, výjavy z príbehov. V živote je všetko o nejakom príbehu. A ja smiem každý ten príbeh cez seba pretlmočiť tak, ako to cítim. Na druhý raz som si pre zmenu podala prihlášku na FAMU. Bola som presvedčená o tom, že ma nevezmú, veď to bola kamera. Vedela som však, čo chcem svojou tvorbou vyjadriť a mala som názor na zmysel toho, prečo niečo zachytávať. Takže na tú kameru ma napokon naozaj prijali medzi prvými.
„Uvedomila som si, že mám možnosť zaznamenávať na film scény, výjavy z príbehov. V živote je všetko o nejakom príbehu.“
Najprv filmové štúdiá, potom štúdium kamery. Fotografia nasledovala neskôr. Filmovej tvorbe ste sa však venovali len krátko. Čo zapríčinilo, že ste sa vrátili naspäť k fotografii a zostali ste pri nej?
Ktovie, možnože by som nakoniec zostala aj pri filmovej tvorbe, veď zopár scenárov naozaj vzniklo. Lenže až nadišla Pražská jar, mnohí z mojich priateľov sa rozpŕchli do sveta. Nevzalo mi to však motiváciu. Zhodou okolností vznikal nový odbor; odbor fotografie. A ja som si uvedomovala, že všetko, čo bolo potrebné pri produkcii filmu, som v podstate mohla nejako uplatňovať aj pri fotografii. A musím povedať, že som robila naozaj všetko, čo sa dalo, nehľadiac na to, aký to malo prínos. Jednoducho som vedela, že sa môžem učiť zo všetkého, čo budem robiť. Že každú skúsenosť skôr alebo neskôr ocením.
„Tým, že som vždy učila, tak som ani nikdy nestratila nadšenie pre nachádzanie nových možností.“
Čo nasledovalo ako ďalšie?
Keď mi ponúkli možnosť učiť druhých na vysokej škole v Bratislave, získala som zároveň šancu robiť veci tak, ako sa to počas mojich študentských rokov nedalo. A neváhala som to využiť! Mohla som predsa otočiť celý doterajší systém! Viedla som so študentmi debaty, veľa sme laborovali, ukazovala som im, čo všetko sa dá robiť cez fotografiu. Prakticky celý rok bol o vytváraní vlastnej metodiky. Sama som si spolu so študentmi overovala rôzne praktiky a pri mnohých veciach som si trúfala zachádzať až do krajností. Dokázala som uvoľniť atmosféru tak, aby sa o spôsobe zachytávania príbehov a života ako takého dalo uvažovať slobodne. Keď potom tí moji prví zverenci odišli študovať do Prahy, ďalej dozrievali – autorsky a opäť odlišným spôsobom. Na tom podloží sa pritom formovala nová vlna inscenovanej fotografie, i keď nikto vtedy nevedel, ako má také hnutie či tvorivý program vyzerať. Boli a sú to však práve tí mladí ľudia, ktorí prinášajú iný pohľad na fotografiu. Ako aj vtedy. Odrazu obsahovala fotografia niečo odlišné, než len postavy a objekty okolo nich. Predovšetkým reprezentovala ich chápanie.
Ako umelkyňa ste sa vždy uberali smerom do budúcnosti. Je takéto smerovanie intuitívne, alebo sa zakladá na sebareflexii, opakovanom návrate do predchádzajúcich období a objavovaní nepatrného potenciálu vo veciach?
Tým, že som vždy učila, tak som ani nikdy nestratila nadšenie pre nachádzanie nových možností. Ja som však samozrejme neprestala rozvíjať svoje vlastné technické a výtvarné vyjadrovanie ani potom, čo sa otvorili hranice. Takže keď sa náhle začalo hovoriť vo veľkom o konceptuálnej fotografii a umení ako takom, ja som si už osvojovala nový štýl, akým stvárniť obsahovú stránku obrazu. Musel dozrieť čas, aby som bola zrazu opäť schopná poňať obraz tak, ako sa mi to dovtedy nedarilo. Prijať to, čo je aktuálne, pochopiť to a aplikovať do fotografie. Kedysi som nebola až taká bezprostredná. Uzavierala som sa, nedovolila som svetu, aby ma len tak zasiahol. To všetko sa zmenilo až vtedy, keď som odišla študovať do Prahy. Viete, boli to roky strávené v bytoch. Tak sme ich zvykli označovať. Všetko bolo nesmierne šedivé, ubíjajúce. Snáď práve to nás nútilo…žiť spôsobom, ktorý sme túžili pretaviť do iných médií.
V priebehu rokov ste tak okúsili rozličné disciplíny. Interiérový dizajn, filmová tvorba, hudba. A aj módny odev. Nepatrne, no predsa. Aké miesto má móda v kontexte vašej tvorby?
Spomínam si na článok, ktorý sa ocitol v časopise pre profesionálnych fotografov. Bolo to krátko po tom, čo som skončila vysokú školu. Redaktor sa nás pýtal, čo budeme robiť teraz, po absolvovaní štúdia. Keď prišiel rad na mňa, tak som povedala, že neviem, že to prinesie život, ale že rada pracujem s rukami a tak možno budem šiť. Dnes som síce fotografka, no naďalej tu a tam šijem. Ešte aj to, čo si obliekam, prerábam na svoj obraz. Popri snahách zachádzať s fotografiou do krajností, som skúšala byť aj návrhárka. Tak som to jednoducho cítila! Bolo to úžasné obdobie, pretože ma to posunulo k tomu, aby som videla umenie v omnoho širších súvislostiach. Ostatne, ešte ako trojica troch výtvarníčok sme založili prvú súkromnú, predajnú, dizajnérsku galériu v Bratislave a realizovala som v nej množstvo nápadov, ktoré sa ocitli na látkach. Bol to pokus, hra a ostatne, tiež veľa módnych výstrelkov, čo viedlo aj k prehliadkam. Doma, v zahraničí. Roky potom plynuli a keď som už na toto všetko, paradoxne, takmer úplne zabudla, ozvali sa – prakticky v tom istom čase – Slovenská národná galéria aj Národné centrum dizajnu. Akurát kvôli tým mojim fotošatám. A bol to naozaj problém. Odložila som si totiž jediný exemplár! Nakoniec sa to už nejako vyriešilo. Na módny dizajn som nezanevrela nikdy. Len prednedávnom som sa stretla s Borisom Hanečkom a medzi rečou padol aj nápad vrátiť sa k tomu spoločne. Uvidíme však či sa to nakoniec zrealizuje; všetko závisí od vývoja terajšej situácie.
„Fotografia je stále mojou výpoveďou. Zrejme pritom vždy niečo poruším a ľudí to neraz aj irituje. Lenže mňa to posúva a na tom skrátka záleží viac.“
Veciam dávate voľný priebeh. Tak nenútene si vás našiel aj povestný víkendový domček na samote, v ktorom sa cítite neopísateľne. Inšpiruje vás ten časopriestor do takej miery, že vstupuje aj do vašej tvorby?
To je priestor oplývajúci ozaj neuveriteľnou atmosférou prirodzenosti. Príroda sa nedá ani prekonať, ani lepšie vymyslieť. Všetci, ktorí sa tam so mnou ocitli, vyťahovali fotoaparáty a mobilmi chceli zachytiť to okolie. Ja nie. Váhala som s tým. Nedokázala som to. Aj keď som veľmi chcela, nešlo to. Akoby som čakala na čas, kedy budem toho schopná. Je to pritom nesmierne čarovné miesto, kde som našla slobodný priestor pre moje deti a kde som sa stretávala s tými, ktorých som milovala. Jednoducho, miesto, kde som neuveriteľným spôsobom prežívala čosi zásadné, čo nenájdete len tak. Všetko okolo mňa ma napĺňalo a súčasne odzbrojovalo. Až teraz, počas posledných mesiacov pandémie, som cítila, že presne tam musím odísť, aby som začala fotiť to, čo som tak dlho nevedela povedať. A spravila som to po prvý raz.
Tým nadviažem na ďalšiu otázku: pre väčšinu bol nútený pobyt v uzavretom priestore výzvou. Ako ste tie mesiace trávili v byte, ktorý zároveň plní funkciu ateliéru?
Musím povedať, že karanténa mi vlastne dala návod na nový spôsob zmýšľania. To, ako sa dívať na možnosti umenia a ako oceniť veci týkajúce sa slobodného života. Otvorila som si tak vlastný priestor sama pre seba. Taký, v ktorom som mohla rekapitulovať a súčasne sa vrátiť k rôznym iným veciam, ktoré snáď až doteraz zostávali v úzadí. Predsa len, stále musím zostať ostražitá, zvážiť pre a proti a dbať aj na to, aby som sa vo vlastnom úsudku nezmýlila.
„Karanténa mi vlastne dala návod na nový spôsob zmýšľania. To, ako sa dívať na možnosti umenia a ako oceniť veci týkajúce sa slobodného života.“
Keď spomínate úsudok – svojho času ste sa práve o fotografii vyjadrili ako forme komunikácie budúcnosti. O tom, že sa môže stať jedného dňa samostatným jazykom. Namiesto fyzického objektu je dnes čírym fenoménom, ktorý nemožno nijako uchopiť. Ako vnímate takýto zásadný prechod v chápaní média?
Fotografia bola odjakživa priam hranične rozporuplná. Pôsobila predsa ako niečo, čo umeniu, ale aj spoločnosti mohlo uškodiť. Už keď vznikala, tak mnohí boli nešťastní, pretože tušili, že reprodukcia bude len znehodnocovať hodnotu originálu. Toto je ďalšia etapa fotografie, ktorá tentoraz patrí prakticky všetkým ľuďom bez výnimky. Zakaždým nastane nejaká fáza, ktorá je bodom, v ktorom je treba začať prehodnocovať. Život pritom plynie vždy ďalej, nedá sa všetko zastaviť a počkať si na verdikt. Nikto predsa nemohol tušiť ani to, že nás zaskočí pandémia, alebo že skončíme v karanténe. No, stalo sa. A dnes sme následkom toho nútení nazerať na veci z každej strany. Doba nevyhnutne prináša zmeny. Môžeme ich tušiť a môžeme ich aj predpokladať, no nie je to presne podľa scenára.
„Vzniká veľmi veľa balastu a gýču. Nedá sa s tým robiť nič iné, len uvažovať a prehodnocovať. Treba prejsť celou tou cestou, aby ste videli, čo je dobré a čo nie je dobré.“
Ukazuje sa, že ste naozaj mali pravdu a fotografia už je samostatným jazykom. Veď vizuálna komunikácia je dnes snáď ešte zásadnejšia, než tá verbálna. Nezačína nás však ten všadeprítomný vizuálny tlak oberať o schopnosť komunikovať slovami, či dokonca plnohodnotne žiť?
Čím ďalej, tým viac sme ovplyvňovaní fotografiami. O prirodzené zážitky prichádzame rýchlo. Mnohí ich skôr spätne preberajú z toho obrazu a vnímajú ho ako pravdivý odraz toho, čo sa dialo. Umenie tú prirodzenosť v podstate začína nahrádzať. Preto sa snažím klásť dôraz na to, že je dôležité to, ako žijeme, čo robíme a ako konáme. Toto všetko sa, žiaľ, postupne vytráca. Ideálne by bolo, keby sa fotografii venovali morálne správni ľudia, tým jej však nechcem dávať akési privilégiá. Skôr verím tomu, že každý môže byť morálne čistý a múdry. Závisí to od daného spôsobu života a tiež toho, čo chceme naším životom povedať. Vizuálny svet nás dnes doslova prepadáva a fotografia je prostriedkom, ktorý vážne atakuje zmysly. Zvlášť vtedy, ak sa s ňou zaobchádza povrchne a bez zodpovednosti, hrozí, že jej vplyv môže mať nevídané následky. Taká možnosť tu skrátka je.
Videli ste tú perspektívu omnoho skôr, než iní. Nebolo to pritom prvý raz. Ako prijímajú ľudia takéto odvážne futuristické počiny a postoje?
Neviem, ako sa mi to podarilo, nevdojak mám pocit, že som vždy akýmsi spôsobom predznamenávala to, čo môže priniesť budúcnosť. Možno preto, že som vnímala dianie naokolo citlivejšie a síce ma ani tak nezaujímalo, čo sa môže stať, vedela som to nejako prebrať. Tým, čo som nakoniec vytvorila, som akoby v predstihu zachytila štýl, ktorý sa neskôr objavil, no vo väčšom a na viacerých miestach. Keď ste vizionárom, alebo sa snažíte vidieť do budúcnosti, vzbudzuje to zmiešané emócie a ľudia od vás často bočia. Druhí vás možno vnímajú, no aj tak to berú rozpačito. Nevedia, čo to môže priniesť a potrebujú mať od čohosi takého zo začiatku odstup.
Zrejme kvôli tomu prehodnocovaniu, ako ste spomínali. Ak by to mala byť len jedna lekcia, ktorú by mohol uplatniť vo svojom živote ktokoľvek z nás – ako by znela?
Možno ľudia, ktorí pre vás na prvý pohľad nemusia nič znamenať, môžu byť napokon tým najväčším prínosom. Treba byť otvorený. K tej neustálej zmene pohľadu na možnosti média ma dostal prakticky ktokoľvek, s kým som sa stretávala. Svoje som si odniesla aj zo stretnutí s výtvarníkmi, aj z návštev tlačiarní. Takým spôsobom som napríklad začala s farebnou fotografiou, ktorá sa dovtedy prakticky ani nerobila. Vtedy sa to odmietalo a dokonca aj keď som uviedla prvý farebný cyklus, mnohí boli sprvu mierne vykoľajení. (smiech)
Kvalitu obrazu a obhajobu štýlu posudzujete takmer celý život u generácií začínajúcich umelcov. Mnohých zaujíma, ako viete tak rýchlo posudzovať kvalitu fotografií. Čo by ste takým ľuďom odkázali?
Že je to životom. Sú to roky a roky práce. Štúdium techniky, histórie umenia. Uplatňovanie princípov do praxe. Dnes prevláda presvedčenie, že je pekné čokoľvek. Vzniká veľmi veľa balastu a gýču. Nedá sa s tým robiť nič iné, len uvažovať a prehodnocovať. Treba prejsť celou tou cestou, aby ste videli, čo je dobré a čo nie je dobré. Učiť sa, zbierať skúsenosti, prežívať chvíle v danom okamihu. Už len rozhovorom s druhými sa dá veľa zistiť. Záleží na schopností počúvať sa navzájom, sústrediť sa na vnímanie toho, čo je v slovách tých druhých. Dokázať komunikovať. A to by malo byť viditeľné aj na zábere.