Autentické príbehy, nadčasové témy

Array

Milota Havránková: „Môj postoj voči fotografii sa stále mení“

- Reklama -

Rozhovor: Ján Krajč

Reflektovať vlastný život prechádzaním fotoalbumov potrebujeme z času na čas všetci. Milota Havránková sa však nedíva len do rodinného fotoalbumu. Siaha do rozsiahleho autorského archívu presahujúceho niekoľko desaťročí.

Po všetkých tých množstvách rokov už nereflektuje len samu seba, ale tiež obrazy a črty generácií, ktoré po celý ten čas tvorivo zachytávala, pedagogicky viedla a ľudsky spoznávala. Navzdory tomu, že terajšia situácia pozastavila kultúrny život, ona sama nepribrzdila. Aj v tomto období má potrebu realizovať nové nápady, venovať adekvátny priestor vlastným potrebám. Ako spomína, v živote mala to šťastie, že bola otvorená príležitostiam. Či už išlo o spolupráce, náhodné stretnutia, alebo akademické vzdelávanie. Dokonca aj v dobe, ktorú označuje ako šedivú a neprístupnú. Namiesto toho, aby odišla, prijala možnosti, ktoré sa pred ňou otvárali. Sama v sebe sa totižto cítila byť slobodnou. Vždy to tak cíti. Azda práve vďaka tomu rozširuje obzory ďalším a ďalším.

Hovorí sa, že každá činnosť dáva človeku iný pohľad na svet. Kedy ste si začali uvedomovať, že sa naň mienite dívať ako fotografka?

Môj postoj voči fotografii sa stále mení. Zo začiatku som sa na fotografiu pozerala inak. Nechápala som, o čo sa na umeleckej škole pokúšali. Chceli nás naučiť umeniu a ak mám byť úprimná, tak fotografii som sa vlastne ani nechcela venovať. Už vtedy som vedela, že chcem veci zachytávať odlišne a áno, aj preto som chcela ísť študovať maľbu. Považovala som to za rozumné. Lenže namiesto toho som sa ocitla vo filmových štúdiách na Kolibe…ako fotografka. Uvedomila som si, že mám možnosť zaznamenávať na film scény, výjavy z príbehov. V živote je všetko o nejakom príbehu. A ja smiem každý ten príbeh cez seba pretlmočiť tak, ako to cítim. Na druhý raz som si pre zmenu podala prihlášku na FAMU. Bola som presvedčená o tom, že ma nevezmú, veď to bola kamera. Vedela som však, čo chcem svojou tvorbou vyjadriť a mala som názor na zmysel toho, prečo niečo zachytávať. Takže na tú kameru ma napokon naozaj prijali medzi prvými.

Najprv filmové štúdiá, potom štúdium kamery. Fotografia nasledovala neskôr. Filmovej tvorbe ste sa však venovali len krátko. Čo zapríčinilo, že ste sa vrátili naspäť k fotografii a zostali ste pri nej?

Ktovie, možnože by som nakoniec zostala aj pri filmovej tvorbe, veď zopár scenárov naozaj vzniklo. Lenže až nadišla Pražská jar, mnohí z mojich priateľov sa rozpŕchli do sveta. Nevzalo mi to však motiváciu. Zhodou okolností vznikal nový odbor; odbor fotografie. A ja som si uvedomovala, že všetko, čo bolo potrebné pri produkcii filmu, som v podstate mohla nejako uplatňovať aj pri fotografii. A musím povedať, že som robila naozaj všetko, čo sa dalo, nehľadiac na to, aký to malo prínos. Jednoducho som vedela, že sa môžem učiť zo všetkého, čo budem robiť. Že každú skúsenosť skôr alebo neskôr ocením.

Čo nasledovalo ako ďalšie?

Keď mi ponúkli možnosť učiť druhých na vysokej škole v Bratislave, získala som zároveň šancu robiť veci tak, ako sa to počas mojich študentských rokov nedalo. A neváhala som to využiť! Mohla som predsa otočiť celý doterajší systém! Viedla som so študentmi debaty, veľa sme laborovali, ukazovala som im, čo všetko sa dá robiť cez fotografiu. Prakticky celý rok bol o vytváraní vlastnej metodiky. Sama som si spolu so študentmi overovala rôzne praktiky a pri mnohých veciach som si trúfala zachádzať až do krajností. Dokázala som uvoľniť atmosféru tak, aby sa o spôsobe zachytávania príbehov a života ako takého dalo uvažovať slobodne. Keď potom tí moji prví zverenci odišli študovať do Prahy, ďalej dozrievali – autorsky a opäť odlišným spôsobom. Na tom podloží sa pritom formovala nová vlna inscenovanej fotografie, i keď nikto vtedy nevedel, ako má také hnutie či tvorivý program vyzerať. Boli a sú to však práve tí mladí ľudia, ktorí prinášajú iný pohľad na fotografiu. Ako aj vtedy. Odrazu obsahovala fotografia niečo odlišné, než len postavy a objekty okolo nich. Predovšetkým reprezentovala ich chápanie.

Ako umelkyňa ste sa vždy uberali smerom do budúcnosti. Je takéto smerovanie intuitívne, alebo sa zakladá na sebareflexii, opakovanom návrate do predchádzajúcich období a objavovaní nepatrného potenciálu vo veciach?

Tým, že som vždy učila, tak som ani nikdy nestratila nadšenie pre nachádzanie nových možností. Ja som však samozrejme neprestala rozvíjať svoje vlastné technické a výtvarné vyjadrovanie ani potom, čo sa otvorili hranice. Takže keď sa náhle začalo hovoriť vo veľkom o konceptuálnej fotografii a umení ako takom, ja som si už osvojovala nový štýl, akým stvárniť obsahovú stránku obrazu. Musel dozrieť čas, aby som bola zrazu opäť schopná poňať obraz tak, ako sa mi to dovtedy nedarilo. Prijať to, čo je aktuálne, pochopiť to a aplikovať do fotografie. Kedysi som nebola až taká bezprostredná. Uzavierala som sa, nedovolila som svetu, aby ma len tak zasiahol. To všetko sa zmenilo až vtedy, keď som odišla študovať do Prahy. Viete, boli to roky strávené v bytoch. Tak sme ich zvykli označovať. Všetko bolo nesmierne šedivé, ubíjajúce. Snáď práve to nás nútilo…žiť spôsobom, ktorý sme túžili pretaviť do iných médií.

Milí čitatelia, zvyšnú časť rozhovoru s Milotou Havránkovou si už čoskoro budete môcť prečítať v najnovšom vydaní magazínu Milliard Sun.

- Reklama -

Súvisiace príspevky

- Reklama -