Autentické príbehy, nadčasové témy

Milujem muzikál a rada si vychutnávam atmosféru vidieka / INTERVIEW

0

Katarína Hasprová je známa vďaka muzikálom, v ktorých úspešne predvádza svoje umenie a sólovej kariére. Žena s dobre rozdelenou dávkou zmyselnosti, humoru, otvorená a absolútne svojská. Bez zbytočných príkras domýšľavosti a nadnesenosti. Skvelá, prirodzená žena, s ktorou som mal stretnutie v horúcej Bratislave.

Katarína,vyrastali ste v hereckej rodine. Ako vnímate detské roky? Nemali ste pocit, že rodičia vám automaticky nalinkovali hereckú budúcnosť?
Je to asi prirodzené, predsa som vyrastala v hereckej rodine. No priznám sa, že som skôr  inklinovala k tancu. Už počas školských rokov som navštevovala baletné kurzy. Balet ma jednoducho priťahoval a vraj som mala aj dobré dispozície. Bola som rozhodnutá venovať sa baletu profesionálne. Po rozhovore s mamou som však pochopila, že profesionálna kariéra nebude tou najvhodnejšou a balet som preradila do sféry záujmov. A bola tu ešte jedna vášeň – hudba. Moja babička, ktorá s nami bývala, bola klavírna virtuózka. Kedysi študovala klavír, ale jej snom bola kariéra opernej speváčky. V tom období sa ale opera veľmi „nenosila”, takže musela svoj sne revidovať. Po nej som vraj zdedila aj farbu hlasu, lásku k hudbe. Takže k baletu pribudla aj ľudová škola umenia a hra na klavír. Bolo to teda detstvo ovplyvnené hlavne láskou k hudbe, pohybu a tancu.
No na druhej strane, moje dospievanie už nebolo také priamočiare. Pociťovala som v sebe akýsi vzdor. Hnevalo ma, že rodičov, najmä mamu, takmer každý poznal a s touto skutočnosťou som nechcela mať nič spoločné. Možno práve preto som sa rozhodla študovať strednú pedagogickú školu – učiteľstvo pre materské škôlky, hoci od začiatku som vedela, že nechcem byť učiteľkou.

Svet „showbizu” ste však nakoniec neopustili. Ako ste spomínali, svoj vzťah k hudbe a tancu ste napokon skĺbili a pretavili do muzikálu. Čo vás k nemu priviedlo?
Vo mne bol muzikál určitým spôsobom stále zakódovaný. Jeho čaru som podľahla hneď, ako som sa s ním zoznámila v televízii. V Bratislave sme už v minulosti mohli sledovať rakúsku stanicu ORF, ktorá často vysielala aj muzikály či zábavné programy. Fascinovali ma natoľko, že som vážne uvažovala nad možnosťou venovať sa muzikálu profesionálne. V tom období ale nebolo možné u nás nič podobné študovať, tak som sa prihlásila napokon na Filozofickú fakultu UK. Musím sa priznať, že som tam vydržala len tri mesiace. Môj život ovplyvnila informácia, ktorú mi poskytla priateľka Alenka Antalová(žije v Čechách, kde hrala jednu z hlavných postáv v seriáli Poisťovňa šťastia). Povedala mi, že sa dá muzikál študovať v Brne, čo ma nesmierne potešilo. Konečne som mohla študovať to, čo ma baví. Na Janáčkovu akadémiu múzických umení ma prijali, dokonca boli veľmi milí a láskaví, že mi umožnili absolvovať dodatočne talentové skúšky. Dokonca mi navrhli možnosť prestupu rovno do rozbehnutého ročníka. To som však odmietla, pretože som chcela začať pekne od začiatku.

Po ukončení akadémie ste začali účinkovať v muzikáloch, na ktorých sa aktívne podieľate dodnes. Ktorý vás najviac oslovil?
Definovať, ktorý muzikál ma najviac zaujal je náročné. Každý v sebe ukrýva niečo zaujímavé, príťažlivé. Môžem skôr spomenúť niektoré, ktoré ma ovplyvnili. Už počas štúdia na akadémii som mala šťastie, že som sa zúčastnila konkurzu do svetového muzikálu „Jozef a jeho zázračný farebný plášť“. V tom čase patril vo svete už k hitom. Hlavnú postavu tam stvárnil známy spevák Jason Donovan. Samozrejme, mňa zaujímala hlavná ženská postava narátorky. Na konkurze som mala obrovskú trému, ale pravdepodobne môj spev zaujal, pretože po konkurze stretol pán Bednárik moju mamu v divadelnom bufete a podedal jej:  „Soňa, ty si nám poslala novú hviezdu.”
Bol to akýsi symbolický začiatok môjho vzťahu s muzikálom a tiež úžasná škola, a samozrejme, prítomnosť pána Bednárika na režisérskej stoličke. Potom som skončila školu v Brne a hneď absolvovala ďalší konkurz v Prahe do muzikálu Dracula. Aj v tomto prípade som uspela, čo ma nesmierne tešilo. Dracula patril k najúspešnejším muzikálom s úžasnou hudbou. V Draculovi som dostala jednu z hlavných úloh a mohla stáť na javisku s Jirkom Kornom či Luckou Bílou. A vlastne odvtedy, čo už je pätnásť rokov, stále spievam. Vďakabohu(smiech).

Od toho muzikálu je blízko k populárnej hudbe. Svoju spevácku kariéru ste začali víťazstvom na Bratislavskej lýre v roku 1997. Ako sa vám to podarilo?
Na začiatku speváckej kariéry mi pomohol Vlado Valovič, dirigent Big bandu Gustáva Broma. V tej dobe bežala v televízii hudobná relácia, kde som tiež účinkovala. Mala som možnosť zviditeľniť sa. Následne som opäť dostala od Vladka ponuku zapojiť sa do súťaže o Bratislavskú lýru. Tak sme spoločne oslovili Janka Lehockého, Kamila Peteraja, ktorí mi napísali pesničku. Volala sa „Jedno zbohom” a výsledok už poznáte. Rada spomínam na samotné vyhlasovanie, pretože najskôr porota vyhlasovala vedľajšie ceny a ceny novinárov. Najskôr som získala cenu slovenských novinárov a tak som si myslela, že tak fajn, týmto to skončí, uspokojilo ma to. No a potom vyhlásili ešte prvé tri ceny, a na moje veľké prekvapenie som zvíťazila.

Zaujímavé je to, že z Lýry ste sa dostali rovno do Eurosongu. Bola to náhoda, alebo cielené rozhodnutie?
Účasť v Eurovízii bola akousi odmenou za víťazstvo na Bratislavskej lýre. To však znamenalo aj novú pieseň, pretože táto súťaž má svoje pravidlá a predpísanú minutáž skladby, ktorá musela mať tri minúty. Na druhej strane bola pieseň „Jedno zbohom” pomalá, dramatická a dlhšia. Museli sa sústrediť na novú pesničku. Tak som spoznala Gaba Dušíka, ktorý mi napísal „Modlitbu”. S touto piesňou som súťažila v Eurosongu, a aj keď sme sa neumiestnili v prvej polovici , „Modlitba” pozitívne zarezonovala. Od tohto okamihu som s Gabom Dušíkom spolupracovala, čoho výsledkom sú dve CD.

Nezdá sa vám, že Eurovízia je trocha aj o politike, že sa tam viac lobuje v zákulisí, ako spieva? Aj tento rok niektoré indície nasvedčovali tomu, že Nemecko vyhrá.
Je v tom veľká politika, ale aj veľké peniaze. Víťazstvo v Eurosongu znamená veľkú prestíž pre konkrétnu krajinu, kde sa to potom nasledujúca súťaž koná. Aj preto som sa už nesnažila prihlásiť do ďalších ročníkov súťaže, lebo som vedela v čom spočíva jej podstata.

V čom podľa vás tkvie neúspech Slovenska? Tento rok sa veľa očakávalo od Kristíny, dokonca sme všetci verili v jej jasný postup medzi elitu. Je to vo výbere piesní, alebo nepretextovanie do angličtiny?
Netrúfam si to posúdiť ani ako odborník, ani ako laik.

Bolo tam však oveľa horších vecí. Nemyslíte?
Ja som si tiež myslela, že Kristína má šancu postúpiť do finále. No na druhej strane stojí skutočnosť, že na Eurovízii sa zúčastňuje veľa dobrých speváčok so zaujímavým hlasom a silným vyžarovaním, ktoré dokážu zvládnuť tlak, obrovskú scénu a množstvo divákov. Musíte sa vedieť s týmto faktom vysporiadať a svojím vystúpením strhnúť ľudí na svoju stranu. Ale, ako som už spomenula, za scénou prebieha neustály boj, lobovanie je bežné, takže by bolo naivné očakávať nejakú mimoriadnu objektivitu.

Minulý rok ste vydali tretí album „ Priznám sa”. Splnil vaše očakávania?
Za týmto albumom si stojím. Som však sklamaná z mnohých vecí, ktoré sa u nás dejú v rámci médií – najmä v rádiách – ale to nehovorím len ja, ale aj mnohí iní interpreti. Zbytočne to budem rozoberať a sťažovať sa, pretože to jednoducho nezmeníme. Je to škoda, niekedy by som to dokonca prirovnala k diskriminácii niektorých umelcov. Často sa nedostanete na playlist len preto, že nie ste niektorému mladému dramaturgovi po chuti, ktorý vám nedá  šancu, lebo vašu pieseň ani nenasadí a nesnaží sa zistiť či sa chytí, alebo nie. Tento stav sa mi nepáči. Samozrejme, potom tu máme interpretov, ktorí môžu naspievať hocičo, a automaticky sú nasadení do vysielania. To je trochu nespravodlivé. V rámci môjho nového albumu sme mali vytipovaný jeden singel. Keď som ho spievala v televízii, alebo ho umiestnila na web, zaznamenal veľmi dobré reakcie. Dokonca aj od mladí ľudia pozitívne hodnotili túto pieseň. Bola som presvedčená, že by skutočne mohla zaujať: No do éteru slovenských rozhlasových staníc je cesta zarúbaná. Spomeniem jednej prípad, ktorý hovorí za všetko. Spolu s realizačným tímom sme robili šnúru po slovenských rádiách a v jednom nemenovanom sme sa stretli so zaujímavou reakciou. Dostali sme info, že bez problémov môžeme prísť na rozhovor odprezentovať nové CD, ale pieseň z neho nezahrajú. A to som nebola zďaleka jediná, ktorej oznámili podobný nezmysel. Takto podporujeme domácich umelcov.

Čo plánujete v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti? Chcete sa viac zamerať na muzikál?
Rada by som zotrvala na javisku čo najdlhšie. Muzikál, ako forma divadelného umenia, má svoje čaro, lebo kto raz mal možnosť postaviť sa na javisko a prežívať príbeh niekoho iného, ťažko sa mu odchádza. Preto aj starší herci radi hrajú aj drobné úlohy. Milujú atmosféru divadla a túžia pri ňom zotrvať čo najdlhšie. Uvedomujem si však, že vo svete muzikálu je to náročnejšie. Nie je to ako pri činohre. Predsa herečka činohry môže stvárňovať staršie postavy, čo v muzikáli nie je samozrejmosťou. Podobných úloh je menej, na čo sa mi bude asi ťažko zvykať(smiech). Mám ešte nesplnené priania, ktoré by som si rada naplnila. Neviem či sa mi to niekedy podarí, ale som veľmi šťastná, že som doposiaľ mala možnosť hrať v skvelých muzikáloch. Bolo to okolo štrnásť- pätnásť veľkých muzikálových úloh. A popritom si viem predstaviť aj sólovú spevácku kariéru – tej sa dá venovať aj dlhšie. Pani Hegerová je to dôkazom a zároveň je mojím vzorom. Veď šansóny môžem spievať aj v šesťdesiatke.

Keby ste mali šancu splniť si ten najväčší sen, čo by ste si vybrali?
Určite by to bolo v oblasti muzikálu, hlavne v predstaveniach, kde sa veľa tancuje. Účinkovanie v Chorus Line a Chicago by sa mi páčilo. A ešte v Bedároch, aj keď sa tam netancuje, ale je sprevádza ho úžasná hudba. V júni som mala možnosť vidieť anglickú verziu Bedárov v Paríži a bola som unesená. Po prvej časti, v ktorej je silné finále, som tlieskala a dokonca mi tiekli slzy od dojatia. Tak také niečo by som chcela ešte zažiť. Mojím ďalším snom je zahrať si vo filme nejakú peknú úlohu a potom, samozrejme, aj pokračovanie v sólovej kariére speváčky. Sú to sny, z ktorých mnohé určite nemusia naplniť. Ale snívať môžem(smiech).

Ako najradšej relaxujete?
Pre mňa je relaxom práca a určite hudba. Keby som nepracovala, zbláznila by som sa. Veľmi ma baví nacvičovať nové veci, nahrávať cd, aj keď je to niekedy náročné. Ale ten proces, pri ktorom niečo vzniká, ma veľmi baví. Mám rada aj more, chcela by som častejšie navštevovať krajiny, ktoré sa môžu pochváliť krásnymi morskými scenériami. Ale mám problém s lietaním, čiže skôr len v rámci Európy.

Dokážete si predstaviť pobyt na vidieku, alebo patríte k typickým mestským ľudom?
Keďže môj ocko bol z Topoľčianok, ktoré ležia v nádhernom kraji, tak sme sem od detstva chodili. Počas tohto leta som tam strávila pekné chvíle, aj keď už to pre mňa teraz bez ocka nie je ono. No milujem všetko, čo tvorí kolorit vidieckeho života. Mám rada kone, ktoré sa pasú voľne na lúkach, neďalekú zrúcaninu hradu Hrušov či pokoj a pomalší rytmus života. Ale keďže mám rada svoju prácu, nevydržala by som žiť neustále na vidieku. Musím to nejako prestriedať. Ale nepatrím zas k typu mestského človeka, ktorý nedokáže vidiek vystáť. Mám rada vidiek, ale len na chvíľu.

Peter Fritz                                                Photos: Archív Kataríny Hasprovej

www.hasprova.sk