Free Porn
xbporn

Autentické príbehy, nadčasové témy

Pre inštrumentárku Danu Kolesár je najlepším relaxom jazda na motorke

- Reklama -

O adrenalínové situácie nemá núdzu v práci ani na cestách. Prečítajte si zaujímavý rozhovor jednej sestry.

Sestra špecialistka Dana Kolesár v pracovnej dobe inštrumentuje na operačnej sále Kliniky popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice AGEL Košice-Šaca. Voľné chvíle si najradšej užíva pozorovaním krajiny zo sedla svojej motorky. Aj keď v kabelke okrem typicky ženských záležitostí niekedy nosieva aj skrutkovač a kombinačky, jej vášeň pre netradičné hobby inak nerozpoznáte. Láska k motorkám jej priniesla aj životnú lásku a silné priateľstvá v komunite motorkárov. V minulosti jazdila rýchlostné šprinty, teraz na dvoch kolesách spoznáva svet.

Aká bola vaša cesta k povolaniu zdravotníčky?

Chcela som sa stať automechaničkou, tento sen sa však nestretol s pochopením mojich rodičov. K zdravotníctvu ma akosi sám doviedol život.

Prečo práve klinika popálenín a rekonštrukčnej chirurgie?

Po návrate zo zahraničia som uplatnenie v zdravotníctve hľadala v rodných Košiciach, kde som už chcela zostať. Príležitosť sa naskytla v nemocnici v Šaci. Klinika popálenín a rekonštrukčnej chirurgie mi vyhovuje, pretože ide o akútne pracovisko, ktoré má blízko k traumatológii. Mám rada, keď sa niečo deje a pri tejto práci núdza o krušné chvíle veru nie je.

Čo bolo pre vás v súvislosti s prácou na klinike najťažšie?

Najťažšie pre mňa bolo zvyknúť si na popáleniny u malých detí. V minulosti sa mi stalo, že sa mi nepodarilo zachrániť ťažko zranené dieťa. Na niečo také človek nikdy nezabudne. Pri detských pacientoch smutná spomienka ožívala a nepríjemný pocit zo zážitku sa mi vracal. S prvými popálenými deťmi som si aj poplakala. Najťažšie sú prvé tri mesiace, potom si človek ako-tak zvykne. Ale ešte aj teraz, po pätnástich rokoch, ma vždy naštve, keď sa stretnem s rodičmi, ktorí svojou nedbanlivosťou privodia dieťaťu úraz a neraz situáciu dokonca ešte aj zľahčujú. Popáleninové úrazy pritom patria k najhorším a najbolestivejším poraneniam. Postupom času sa človek naučí pracovať bez veľkých emócií. Za každým prípadom sa skrýva individuálne nešťastie, ale pri sústredení sa na prácu nie je možné sa nad tým pozastavovať. 

Darí sa vám po pracovnej dobe vypínať hlavu alebo si niektoré situácie premietate ešte aj dlho potom?

Teraz už áno, ale trvalo mi niekoľko rokov než som sa to naučila. Vedieť vypnúť a neprenášať emócie do súkromia je pri tejto práci veľmi dôležité. S výnimkou mimoriadnych udalostí sa mi to už viac-menej úspešne darí.

Teraz poďme k vášmu hobby. Kto vás priviedol k vášni k motorizmu a kedy ste si vyskúšali motocykel po prvýkrát?

Prvýkrát som sa motorku posadila, keď som mala 13 rokov. Bola to „Pionierka“ a priviedol ma k tomu môj brat. V mladosti vlastnil motocykel aj otec a mama tiež občas jazdila. Ako malé dieťa som mala z motoriek strach, prvú jazdu s otcom som preplakala. Ale brat jazdil a ja som bola časom čoraz viac zvedavá, tak ma k tomu trochu postrčil. Vôňa benzínu a zvuk motora majú svoje čaro.

Akú značku motocykla ste si zaobstarali ako prvú?

Mala som 19 rokov a už rok som pracovala na úrazovke, keď do vtedajšieho Prioru dostali Jawy 350-638, ktoré mi padli do oka. Motorka stála 11.340 korún československých a aby som si ju mohla kúpiť, vybavila som si pôžičku. Rodičia o ničom nevedeli. V obchode ma však najprv čakalo sklamanie. Keď som prišla s peniazmi, povedali mi, že sú motorky už vypredané. Napokon ale v sklade našli ešte tri kusy. Bolo to 15. decembra 1985. Moja prvá motorka bola striebornej farby s červeným sedadlom.

Čo na váš vianočný darček povedali rodičia?

Keď som im novinku oznámila, najprv si mysleli, že som si kúpila „Simsona“. Keď zistili, že je to Jawa s podstatne väčším výkonom, mali sme chvíľu tichú domácnosť. Potom si ju šiel otec pozrieť a iba zamrmlal, že som si kúpila truhlu.

Na motocykli ste začali jazdiť ešte v čase socializmu. Pravdepodobne ste boli jedinou ženou v Košiciach a okolí na tak silnom stroji…

Áno, ženy na motorkách boli v tej dobe skutočne raritou. Neskôr sa ku mne pridali asi tri ďalšie. Pútali sme pozornosť. Všetci pozerali, pozastavovali sa nad tým. Bol to skrátka nezvyk, ale v partii motorkárov ma od začiatku brali ako seberovnú. Najprv som začínala ako spolujazdkyňa, to ma však neuspokojovalo a tak som začala jazdiť sama.

Koľko motoriek ste už mali a na akej jazdíte teraz?

Počínajúc prvou Pionierkou som ich dohromady vystriedala už asi jedenásť. Ženy si motocykle vyberajú skôr podľa dizajnu, takže aj mne učarovali tie, ktoré sa mi vizuálne páčili. V súčasnosti jazdím na BMW R1200 GS, s tou sa najlepšie cestuje, pretože je pohodlná na dlhšie trasy a vhodná na cesty aj do terénu. Okrem toho mám ešte motocykel Vespa 300 HPE.

Čo vás na motorizme baví a ako často jazdíte?

Na motorku vysadám tak často, ako mi to dovoľuje čas. Je to môj najväčší koníček, takže prejazdím takmer všetok svoj voľný čas. Najviac ma na tom baví pozorovanie krajiny a prírody, preto si nevyberáme hlavné cesty, ale vedľajšie a poľné, kde je možné niečo vidieť. Úžasné sú horské prechody. Najčastejšie jazdíme vo dvojici s manželom. Je náročné časovo sa zladiť s ostatnými kamarátmi motorkármi, preto počas voľných víkendov vyrážame na celodenné výlety v skupine 6 – 8 jazdcov. Jazdíme po Slovensku a okolitých krajinách, objavujeme neznáme miesta a pamiatky. Mnohokrát je cesta prekvapením, lebo novú, zaujímavú trasu pre nás pripraví kamarát.

Čo váš viedlo alebo inšpirovalo k tomu, že vyrážate na dlhšie motocyklové cesty?

Je to spojenie dvoch záujmov – radosti z jazdy a chuti spoznávať nové miesta. Cesty si plánujeme tak, aby boli zaujímavé a rozmanité. Raz sú to hory, inokedy more. Dovolenku volíme väčšinou na miestach, kde sme už boli a páčilo sa nám tam. Vyberieme sa tam inou trasou, preskúmame okolie a niekoľko dní strávime pri mori.

Koľko krajín ste doteraz precestovali?

Precestovali sme už veľkú časť Európy – Českú republiku, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Slovinsko, Taliansko, Chorvátsko, Rumunsko, Poľsko, Maďarsko… Zo susedných krajín patrí k najobľúbenejším Česko, kde mám aj rodinu. Je to preto vždy aj príležitosť navštíviť sa. Zjavne obľubujeme nebezpečné koníčky, na českej strane rodiny sú totiž horolezci, ktorí naopak často navštevujú naše Tatry. Tam sa stretávame najčastejšie. Do Čiech jazdím rada aj z dôvodu, že sú tam iní ľudia, ako u nás na Slovensku. Nielen, že sú ústretoví a ochotní poradiť, kam vyraziť a čo vidieť, ale na cestách sú tiež ohľaduplnejší k motorkárom. Motoristi na Slovensku sú častokrát nepríjemní. Niektorí motorkárov akceptujú, dokonca sa stiahnu na okraj cesty, ale iní vyslovene provokujú. Úmyselne brzdia a potom pridávajú, nenechajú sa obehnúť. Doma sa s tým stretávame jednoznačne častejšie, než v Čechách, kde sme navštívili napríklad Adršpach a České Švajčiarsko.

Ktorá cesta bola doposiaľ pre vás najzaujímavejšia?

Najkrajšie bolo asi talianske Passo dello Stelvio, druhý najvyššie položený horský priesmyk  východných Álp. Vďaka serpentínam vo vysokej výške, úzkym cestám, na ktorých sa stretávajú autá, autobusy aj cyklisti, to bola asi zároveň aj najviac adrenalínová cesta. Stres aj úžasný zážitok v jedom. Okrem toho patrí medzi moje obľúbené destinácie Rumunsko. Je to rýchlo sa rozvíjajúca krajina, ktorá ma vždy prekvapí svojimi krásami, zákutiami a všetkým možným. Je tam pre nás najbližšie všetko, čo potrebujeme – kopce, cesty, ústretoví a pohostinní ľudia a finančne to vychádza lacnejšie ako u nás.

Ako prebiehajú prípravy na cesty?

Príprava prebieha predovšetkým študovaním mapy. Určíme si body a miesta, ktoré chceme navštíviť a tomu prispôsobíme cestu. Trasu máme vopred pripravenú v navigácii, ale samozrejme trochu aj improvizujeme, keď nás nejaké miesto zaujme. Ubytovanie väčšinou riešime až cestou. S manželom máme na motorke každý po tri kufre, čo predstavuje úložný priestor, ako keď sa balíte do kufra pri ceste lietadlom. Kedysi sme na cesty preventívne nosievali aj stany, pre prípad, že by sme si nenašli ubytovanie, ale to sa nám ešte nestalo. S heslom „káva musí byť“ vždy pribalím aj pol litrovú rýchlo varnú kanvicu, ktorú som, ak si dobre pamätám, však ešte ani raz za tých 30 rokov na cestách nepoužila… (smiech). Do batožiny pridávame aj základné náradie na menšie opravy a údržbu, v prípade defektu.

Máte na motorke aj nejaké špeciálne vybavenie alebo doplnky?

Nemáme žiadne špeciálne vybavenie, iba interkom – dorozumievacie zariadenie zabudované v prilbe, v rámci ktorého sa vedia prepojiť aj štyria jazdci. Už k menej typickej výbave patria naše detské pískajúce trúbky, ktorými zdravíme malé deti, keď nám mávajú.

Koľko hodín denne trávite na motorke a koľko kilometrov dokážete zvládnuť počas jednej cesty?

V závislosti od cesty jazdíme denne 8 – 10 hodín. Prestávky si robíme cca po 100 kilometroch. Vzhľadom na fyzickú náročnosť denne zvládneme okolo 1000 km. V rámci jedného výjazdu prejazdíme približne 3000 km.

Kedy ste sa na motorke alebo v priebehu cesty skutočne báli?

Bolo to na už spomínanom Passo dello Stelvio. So svojou výškou dosiahnem na zem špičkami nôh iba na rovnom teréne. Tu vedú úzke cesty a ostré zákruty do strmého kopca, preto som vo chvíľach, keď sme míňali cyklistov a oproti šiel autobus, pri predstave, že by som musela v tom strmom kopci zastaviť cítila poriadnu úzkosť.

Kedy vám bolo na cestách najhoršie? Došlo aj k nejakej nehode?

V Taliansku som zažila aj ďalšiu stresujúcu situáciu, kedy mi nedala prednosť pani v protismere na kruhovom objazde. Našťastie sa nič nestalo, vďaka duchaprítomnosti som situáciu zvládla a k stretu nedošlo. Veľmi hustá doprava je v Rumunsku. Jazdec musí dávať pozor na všetkých ostatných účastníkov premávky a predvídať. Na motorkárov, ktorí bežne predbiehajú autá v protismere sú tam síce zvyknutí, ale pre mňa to bol adrenalín.

Kde na vašej ceste bolo najhoršie počasie a aké?

Najväčšie výkyvy počasia sme zažili na ľadovci Grossglockner, najvyššej hore v Rakúsku. Dolu bolo slnečno a horúco, v priebehu cesty sa zamračilo a spustil sa dážď, ktorý sa vyššie zmenil na sneženie. Celkom na vrchole bola na ceste už poľadovica.

Kde boli najhoršie cesty?

Na prvý pohľad by človek povedal, že v Rumunsku, ale nie je to celkom tak, pretože hlavné cesty sú dobré a aj tie vedľajšie tam veľmi rýchlo opravujú. Keď sme si vymieňali informácie s kamarátmi, ktorí tam cestovali o mesiac neskôr než my, vraveli, že mnohé úseky cesty už mali nový asfalt. Najhoršie cesty sú, žiaľ, u nás doma, na Slovensku.

Aký je váš cestovateľský sen?

Tento rok máme v pláne vycestovať do Čiernej Hory, Maroka a Albánska, ktoré zatiaľ navštívil iba manžel. Mojim najväčším a zatiaľ nerealizovaným snom, je Gruzínsko. Tam je však, vzhľadom na vzdialenosť, potrebné rátať s 3-týždňovou cestou, čo je pri mojej práci nereálne. Verím však, že aj tento sen sa mi jedného dňa podarí splniť.

Ste zdravotníčka, stretávate sa pri svojej práci alebo na cestách s úrazmi motorkárov? Ako to vnímate? 

Nehody motorkárov som našťastie nezažila, ale prvú pomoc som poskytovala už pri viacerých dopravných nehodách, aj ťažších. Vo väčšine prípadov vodičom a cyklistom na Slovensku. Ako zdravotníčka so sebou na cesty nosím v lekárničke o niečo viac materiálu, ako je bežné – rukavice aj pomôcku na spriechodnenie dýchacích ciest. Kamaráti vedia, že mám vždy so sebou tabletky takmer na všetko a je pre nich fajn mať medzi sebou zdravotníka. Pri samotnej jazde mám, vzhľadom na moje povolanie a skúsenosti, samozrejme, iný pohľad a väčší rešpekt, ale strach musí ísť bokom. Nie je možné jazdiť na motorke s negatívnymi myšlienkami či prehnanými obavami.

Máte okrem jazdenia aj iné záľuby?

V rámci psychohygieny sa rada venujem joge, vyrábam mydlá a sviečky, ktoré potom darujem priateľom. Mojim najväčším koníčkom je fena Rita, ktorú na kratšie cesty aj zvykneme brať so sebou. Prepravujeme ju v tankvaku, ktorý sme si svojpomocne vyrobili. Je v ňom bezpečne krytá, no zároveň má vďaka priehľadnému krytu výhľad a cestu si vyslovene užíva.

Dana Kolesár

Košičanka vyštudovala strednú zdravotnícku školu vo svojom rodnom meste. Po ukončení štúdia v roku 1984 nastúpila na Kliniku úrazovej chirurgie v Košiciach. Od roku 1991 pôsobila tri roky na klinike v Líbyi. V období od roku 1996 do roku 2007 sa v rámci domácej opatrovateľskej starostlivosti starala o starých ľudí v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku. Do Nemocnice AGEL Košice-Šaca, kde pracuje ako sestra inštrumentárka na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie nastúpila v roku 2008. 

Foto: súkromný archív D.K.

- Reklama -

Súvisiace príspevky

- Reklama -