Nedávno sme sa vybrali pozrieť si okolie najvyššej hory Rakúska. V tomto období TOP destinácia pre milovníkov zimných športov, ktorá má čo ponúknuť svojim návštevníkom aj v lete.
Grossglockner so svojou majestátnou výškou 3 798 m.n.m. patrí medzi najvyšší vrch v Rakúsku a zároveň i Álp, východne od Brennerského priesmyku. Je obľúbenou destináciou horolezcov a skúsených turistov, ale viete sa tu poprechádzať aj po menej náročných trasách.
My sme si na začiatku dali v Lienzi rýchlu prechádzku centrom, sadli si na kávu a koláč v typickej kaviarni, kde domáci akurát mali svoju poobednú zastávku a obdivovali sme lokálnu atmosféru malého mestečka. Nad hlavami sa nám črtali obrysy hôr a tešili sme sa už na to, keď dorazíme na miesto.
Príjemné ubytovanie a kvalitná gastronómia
Kľukatá cesta, ktorá sa miestami zdala rovnaká a nekonečná. Napojili sme sa na platenú horskú cestu Kalser Glocknerstrasse a po nej sme nakoniec dorazili do útulného rodinného penziónu, ktorý je východiskovým bodom pre rôzne nádherné túry a lyžiarske túry do Národného parku Vysoké Taury.
V horskej chate The Lucknerhaus nájdete rustikálne zariadené izby s moderným komfortom. Ponúkajú známu tirolskú pohostinnosť v kultivovanej, rodinnej atmosfére. A navyše je k dispozícii aj sauna a parný kúpeľ.
Toto miesto má svoju históriu. Od roku 1983 Hans Oberlohr riadi Lucknerhaus so svojou manželkou Marianne a všetky ich deti sú súčasťou rodinnej firmy: Isabella, Kathrin a Christina s rodinami. A aká je história mena Oberlohr? „Pochádza z roku 1685 a je spojené s Andreasom Oberlohrom, ktorý sa narodil 9. februára 1685. Založil farmu a pomenoval ju „Luckner“. Miestny názov „Luckner“ pochádza zo skutočnosti, že táto farma sa nachádzala v blízkosti „Lucken“ (úzky priechod pre vozíky). Farma sa po mnohých generáciách dedila z otca na syna, a tak získala vytúženú bronzovú plaketu s označením „Erbhof“. Dnes farmu – vrátane Lucknerhütte – spravuje Florian Oberlohr a jeho rodina. Lucknerhof bol tiež základom dnešného majetku Lucknerhaus.“
Toto miesto sa však spája aj s historickým prvovýstupom a to práve „z Grossglockneru z Kalsu v roku 1855 pod miestnym vedením alpských vodcov Georga Rangetinera a Johanna Hutera, mliekareň z Luckneralmu vo výške 2 205 m v Ködnitztal, poskytovali mlieko, maslo a chlieb. Bol to začiatok turizmu v pomerne skromnom meradle, ktorý sa potom pomaly rozvíjal a rozširoval.“ A tak sa v roku 1950 začala výstavba Lucknerhausu, ktorá trvala tri roky. Zaujímavosťou je aj to, že na začiatku prístupný len po konskej dráhe. Tú vybudovali lopatami a rýľmi. Neskôr v roku 1980 otvorili novú cestu Kalser Glocknerstrasse. S novou cestou a ďalším rozvojom turizmu prišli aj prístavby Lucknerhausu.
The Lucknerhaus však nie je len penzión, ale ponúka i reštauráciu s kapacitou až 200 hostí. A my sme večer začali s dobrým jedlom, porozprávali sme sa a už sme sa tešili po dlhej ceste do pohodlnej postele.
Dlhoročná tradícia je našou povinnosťou, no zároveň aj každodennou výzvou, najmä pokiaľ ide o pohodu našich hostí, ktorí sú vždy vítaní.
Kuchyňa je naozaj chutná a na výber je toho viac než dosť. Dokonca na svoje si prídu aj tí, ktorí zrovna neholdujú mäsu. My sme si dali vynikajúce rizoto a zemiaky s opečenou cibuľkou.
Po dobrom spánku sa môžete vydať objavovať
Na druhý deň sme si pozreli okolie a vybehli sme aj na lanovku do Kals am Grossglockner, ktorá nás vyviezla na nádherné miesto s panoramatickou vyhliadkou či reštauráciou. Adler Lounge (2421 m.n.m.) ponúkol naozaj dych berúce výhľady a my sme tu strávili príjemné dve hodinky.
Vedeli ste, že…
…spojením lyžiarskych stredísk Matrei a Kals vznikol Großglockner Resort, ktorý je jedným z najväčších lyžiarskych regiónov Východného Tirolska?
Dozvedeli sme sa, že je možnosť okrem lyžovania či snowboardovania vyskúšať zážitok v podobe túry so sprievodcom na snežniciach s pozorovaním divej zveri v Národnom parku Vysoké Taury. A tí, ktorí si netrúfnu na klasický svah, môžu zvážiť sánkovanie (napríklad na prírodnej osvetlenej sánkarskej dráhe s dĺžkou 2,1 km). Na svoje si prídu aj bežkári.
Vrátili sme sa lanovkou do Kalsu a dali sme si ešte prechádzku cez spevnenú ochrannú konštrukciu, ktorá má ochrániť pred prírodnou katastrofou. Presnejšie sme išli cez kovový most a bol to celkom zážitok nechať sa unášať vo výške vetrom. Tieto mosty, resp. konštrukcie začali stavať v 50 rokoch minulého storočia práve ako snahu urobiť čo najviac bezpečnostných opatrení aj pri rôznych lavínach a iných prírodných živloch spojených s týmto prostredím.
Nasledovala cesta naspäť na chatu a tam sme sa už tešili opäť na super jedlo. Večer sme strávili triedením fotiek a rozprávaním, čo všetko sme videli. Na ďalší deň sme viac objavovali okolie – vybrali sme sa na prechádzky a celé popoludnie strávili na čerstvom vzduchu. Stretli sme domácich na prechádzke so psami, ale aj turistov na lyžiach. Vrátime sa sem ešte určite v lete…pretože nás čaká veľa turistiky.
Pripravila Martina Baumann
