Nedávne stretnutie s Kulym (Máriom Kollárom), spevákom skupiny Desmod, ma presvedčilo o tom, že pokiaľ sa na našej hudobnej scéne budú pohybovať ľudia ako on, nebudeme trpieť nedostatkom dobrej nálady, ale i skvelých piesní, ktoré nás budú sprevádzať mnohými životnými situáciami. V rozhovore sme prešli hádam všetky témy – hudbu, pocity i jeho plány do budúcnosti.
Desmod sa pohybuje na hudobnej scéne už dlhé obdobie. Keď sa pozrieme na osudy mnohých iných kapiel, ktoré boli úspešné a dnes už o nich ani nevieme, Desmod stojí stále v popredí. Ako sa vám darí udržať si status tejto úspešnej pozície na slovenskej hudobnej scéne?
Robíme iba to, čo nás baví. Snažíme sa robiť hudbu tak, aby sme poukázali na to, čo cítime. Možno je to už klišé, lebo tento pohľad na svoju tvorbu prezentujú všetky kapely, ale podľa mňa sa snažíme o oveľa bližší kontakt s fanúšikom. Oni si veľmi dobre všímajú, ako sa k nim správate priamo na koncertoch, pred nimi alebo po vystúpeniach. Nie vždy je to, samozrejme, ideálne, veď každý z nás prežíva v živote rôzne situácie a niekedy sa stane, že na koncert prichádzate nervózny, alebo sa stretnete s nepochopením organizátorov. Takže, nie je vždy možné vystupovať ako vzorný, usmievavý muzikant. V každom prípade sa snažíme s ľuďmi vychádzať v pohode . Normálne komunikovať, nevyvyšovať sa a hlavne nezabudnúť na to, odkiaľ sme vyšli my. Pochádzame z obyčajných rodín a niektorí z nás už od 17-tich, chodili do práce. Preto nás veľmi teší výsledok, ktorý sme na slovenskej hudobnej scéne dosiahli.
Snažíte sa svojou hudbou prispôsobovať publiku, alebo idete svojím smerom a publikum sa tak prispôsobuje kapele?
Klamal by som, keby som povedal, že sme sa počas nášho vývoja neprispôsobili požiadavkám hudobného trhu. V minulosti sme hrávali síce melodickú, ale tvrdšiu hudbu, v súčasnosti preferujeme pop rock. Sledujeme čo v rámci tohto štýlu hýbe rádiami, aké piesne ľudia obľubujú, ale samozrejme, v našej tvorbe zotrváva stále kus toho nášho desmodovského textovania a melodických pompéznych refrénov. Niektorým ľudom táto skutočnosť nevyhovuje, iní zas našu hudbu milujú. Je to na ich individuálnom rozhodnutí. Určite sa však snažíme prispôsobiť požiadavkám doby. Pokiaľ sa v hudbe objavujú nové moderné prvky, snažíme sa ich do našich piesní zakomponovať. Neviem, či by bolo múdre zostávať v jednej línii. Mohli by sme síce tvrdiť, že si zachovávame svoju tvár, ale keď chceme na scéne zotrvať dlhšie, musíme byť podľa mňa elastický. Nie je to nič revolučné, ani novátorské. Veď v reálnom svete to robia všetky úspešné firmy, ktoré musia pružne reagovať na potreby trhu.
Okrem úspechov v rámci kapely ste dosiahli úspech aj ako sólový spevák, svedčia o tom aj rôzne ocenenia. Ako vnímate túto skutočnosť, uvažovali ste niekedy nad sólovým albumom alebo sólovou kariérou?
Každý spevák, tak ako aj každý gitarista, túži vydať svoj sólový album. Ivan Tásler tak urobil, Miko Hladký tiež, a tak som uvažoval nad tým, prečo niečo podobné nezrealizovať. Musí však na to dozrieť čas. Piesne by museli vznikať mimo Desmodu a keďže som v rámci našej kapely absolútne vyťažený, zostáva mi veľmi málo času na realizáciu sólového projektu. Takže si zatiaľ nedokážem predstaviť, že by som sa venoval svojmu albumu. Ľudia z môjho okolia mi vravia, nech to skúsim. Aj chalani z kapely by podľa mňa nemali nič proti tomu, dokonca by mi s realizáciou pomohli. Mám však obavy, že by moja aktivita nakoniec mohla viesť ku vzniku ďalšieho albumu Desmodu, ktorý by sa navonok tváril ako sólový. Čiže, keď sólový album, tak s inými hudobníkmi. Samozrejme, neznamenalo by to, že moje účinkovanie v Desmode by sa sólovými aktivitami nejako oslabilo, tak ako sa nič nezmenilo v prípade Ivana Táslera a IMT Smile. Prítomnosť iných muzikantov by skôr zaručila odlišný nádych albumu. A čo sa týka rôznych ocenení v kategórii spevák, tak určite mám z toho obrovskú radosť a takisto aj kapela.
Slovensko ponúka hudobníkom či kreatívnym ľuďom obmedzený potenciál, je možné sa na Slovensku živiť ako profesionálny muzikant, alebo si musí človek pôsobiaci v hudbe ešte privyrábať alebo sa venovať podnikateľským aktivitám?
To je zaujímavá otázka. Z mojej pozície môžem povedať, že áno. Ale určite v obmedzenom počte. Na Slovensku je len niekoľko skupín, ktoré sú momentálne v kurze a môžu si to dovoliť. Šťastie je však také vrtkavé, že človek nikdy nevie, dokedy takýto stav vydrží. Na našej hudobnej scéne pôsobí veľa kvalitných a šikovných muzikantov, ktorí sa venujú inému, nie masovému a populárnemu žánru, ktorí musia riešiť svoju existenciu aj inými aktivitami.
Preto nikdy nezabúdam na časy, keď sme aj my mali svoje zamestnanie a hudba bola pre nás viac menej koníčkom.
Slovensko má ďalšie špecifikum, a to je to, že sa tu každý s každým pozná, ovláda všetky zákulisné informácie, pasuje sa za odborníka „životných či politických vied”. Ako odolávate tomuto mediálnemu či bulvárnemu tlaku, bez toho aby to na vás zanechalo stopy?
Stopy to na človeku určite nechá, aj keď sa to snaží nepripúšťať si. Po rôznych životných skúsenostiach si začínate dávať väčší pozor na to, čo hovoríte, na svoje okolie, na ľudí, fotografov. Je to taká divotvorná sociofóbia. Ľudí, ktorí sa u nás pasujú za hudobných kritikov a znalcov zákulisia, je strašne veľa. Dokonca aj dnes som čítal jeden z článkov, kde nás kritizujú za to, že sme spievali s ruským súborom. Autor, ktorý o nás pripravoval článok, si nedal ani tú námahu zistiť, ako sa konkrétny súbor volal. Namiesto policajného súboru Kalinka nás spojil so známymi Alexandrovcami. Veď všetko ruské, čo má čapice a príde k nám na Slovensko spievať, sú Alexandrovci. Človeka to niekedy zamrzí, nahnevá, ale musia na svete musia existovať aj takýto ľudia. Stretnete sa s nimi v každom odvetví.
Kde nachádzate motiváciu a inšpiráciu, ktorá vás posúva ďalej?
Snažíme sa ju čerpať zo života. Aj keď mnohé naše texty sú vymyslené a pôsobia ako rozprávka, určite medzi nimi nájdete aj veľa textov, ktoré vznikli na základe našich pocitov, reálnych situácií. Veď každý z nás zažil svoje prvé lásky, rozchody a mnohé ďalšie situácie, ktoré ho priviedli k tomu, aby sa s nimi podelil. Viem, že nám veľa ľudí vyčítalo, že sme príliš melancholickí, ale pokiaľ by všetky kapely na Slovensku tvorili len veselé pesničky, bolo by to jednostranné, bez odlišných emócií. Myslím si, že smútok je dosť silná emócia, ktorá zanecháva v človeku hlbšiu jazvu. Lepšie povedané, smútok bolí dlhšie.
Súčasná doba je ekonomicky veľmi náročná, ako nestratiť nádej na slovenskej hudobnej scéne, alebo celkovo v šoubiznise? Akým spôsobom sa dokážete v tomto smere pozitívne naladiť?
Bolo by hlúpe myslieť si, že kríza sa nedotkla aj umeleckej brandže. Odzrkadľuje sa to aj v umení, kde muzikant zisťuje, že odohrá čoraz menej koncertov, maliar sa zas márne snaží predať obraz za prijateľnú cenu. Musíme však stále dúfať, že sa situácia časom zlepší. Každý umelec, ktorý do svojej tvorby vkladá časť svojej duše, má v sebe ukrytý večný optimizmus a dúfa, že raz sa jeho negatívna skúsenosť skončí. Každá pochvala za umelcovo dielo predstavuje obrovskú nádielku pozitívnej energie. Som presvedčený, že pokiaľ sa naše piesne páčia, tak máme nádej. Pochvala a spätná väzba na koncertoch, predaj nosičov, sú hnacím motorom našej kapely. Uvidíme, ako to všetko dopadne, ale máme dve nohy, dve ruky a pokiaľ to bude nutné, budeme sa živiť aj takýmto spôsobom. (smiech).
Dokáže si nájsť profesionálny hudobník čas na relax?
Ako každý človek, ktorý chodí do práce a teší sa na víkend alebo dovolenku, tak aj muzikant prežíva podobné radosti. Aj keď v hudobnom biznise je to trošku prehodené. My od štvrtka do nedele väčšinou hráme, cestujeme na koncerty, takže v tomto prípade je naším víkendom pondelok, utorok, streda. Počas týchto dni sa snažíme vybaviť všetko, čo potrebujeme a ak nám zvýši čas, tak relaxujeme vo väčšine prípadov v pohodlí svojich domovov. Človek sa teší, keď môže stráviť voľný čas doma. Na druhej strane si niekedy vyrazíme do spa centra, kde relaxujeme vo vírivke či v saune.
Čo plánujete do budúcnosti? Sú ešte méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Samozrejme, že áno, ale nebudem ich prezrádzať, lebo sa nesplnia(smiech). Určite by sme chceli ďalej hrať, robiť lepšie, súčasnejšie albumy a nájsť témy, ktoré neboli ešte vypovedané a ktoré ešte nikto nevložil do textov. Teraz je našou métou presadiť sa v Čechách. Keď sme začínali u prvého vydavateľa, mali sme rôzne veľké plány. A on si nás vypočul a povedal, aby sme sa prestali vznášať v oblakoch. Najskôr si získajme domáce publikum a potom nech vyskúšame ísť za hranice. A keďže si myslíme, že na Slovensku sa nám podarilo uspieť, tak by sme to chceli skúsiť aj u našich českých susedov. A to bude vlastne akýsi test toho, či melodickosť a nápadité texty dokážu zaujať aj v inom prostredí, než na Slovensku. A potom sa budeme možno radovať ešte viac. O tom, že stále experimentujeme svedčí aj náš najnovší album, kde nájdete okrem slovenských aj tri anglické piesne. Chceli sme sa tým vymaniť z nášho či českého prostredia, ale tieto skladby ukázali, že tadiaľto cesta nevedie, pretože moja angličtina nie je najlepšia(smiech). Takže, s týmto snom sme sa rýchlo rozlúčili, no stále si kladieme nové ciele. Napríklad, Elán bol deväť kráť za sebou Zlatým slávikom, takže keby sa niečo podobné podarilo aj nám, tak by sme boli na seba veľmi pyšní a hrdí. Dôležité je udržať si rozumný pohľad a presvedčiť ľudí, že stále na to máme.
Peter Fritz Photos: Desmod Press Archive