Paríž, Birmingham, Španielsko, Faerské ostrovy, Bilbao, Istanbul, Neapol a mnohé ďalšie miesta, ktoré mu učarovali a ktoré zachytil na fotkách. Najradšej fotí tie, ktoré vidí prvýkrát. V jeho fotografiách nehľadajte fotomontáž. Netradičným spôsobom vyjadrujú autenticitu daného miesta, ale aj kus kreativity, ktorú vkladá do každej snímky. Miluje talianske výtvarné umenie, Leonarda da Vinciho či abstraktnú tvorbu Pollocka.
Gasidlov streetart odhaľuje aj čaro výkladov 
Prestrelená
Výrazný fotograf Miro Gasidlo hovorí, že každý umelec, ktorý má výstavu, ide s kožou na trh. A tak to musí aj brať. Niekomu sa diela budú páčiť a niekomu nie. Dôležité je však nepodľahnúť iným názorom a robiť to tak, ako to v danej chvíli cíti. Jeho diela sa ľuďom páčia, dôkazom je nie jedno medzinárodné ocenenie.
V Taliansku získal medzinárodné ocenia ako Premio Internazionale d“Art San Crispino – PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA, Perla Dell Adriatico Grottammare -PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA, Premio Citta Di Porto Santelpidio-PREMIO DI RAPRESENTANZA GIUNTA REGIONE MARCHE, Premio Internazionale d Arte San Crispino opäť PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA. V Českej republike na výstave československých fotografov to zas bola cena poroty – Najlepšia fotografia.
Okrem street artu však fotí aj šport, konkrétne futbal. Je dlhoročným dvorným fotografom futbalového Slovana a pôsobí aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení ODT. My sme ho navštívili v jeho ateliéri, ktorý je – rovnako ako on – originálny a výrazný.
Aká bola vaša cesta k fotografovaniu?
Viac-menej to bolo náhoda a som za ňu vďačný. Pôvodne som začínal s fotografovaním v 16 rokoch, vlastne z donútenia. Vždy som chcel kresliť a išiel som na školu, kde som mal tri roky kreslenie a litografiu. Potom vypadol môj spolužiak z fotografie, a tak ma tam preradili a už som tam zostal.
Začalo sa to teda reprodukčnou fotografiou, spracovaním obrazu. Prvýkrát som dostal do ruky fotoaparát Pentagon, na ktorom som hneď pohorel. Na každom zlom sa však človek naučí, keďže Pentagon má 6×6 a ja som bol zvyknutý fotiť na kinofilm. Ako začínajúci fotograf som pozabudol, že je tam 12 záberov a nie 36. Fotil som jednu politickú a spoločensky závažnú akciu a stihol som urobiť akurát tak príchod. Ako akcia prebiehala, tak som si medzitým prehadzoval film a kým som to urobil, tak už všetci odchádzali. (smiech)
Bol z toho mierny „poprask“. Na jednej strane je to ponaučenie a na druhej, že už som nechodil fotiť takéto akcie. Mohol som sa začať venovať tomu svojmu fotografovaniu a hlavne street artu, kde ma to vždy ťahalo.
Vyskúšali ste si po škole teda klasické fotografovanie a až potom ste sa začali venovať umeleckej sfére?
Vrátil som sa aj k maľbe, abstraktnej maľbe. Keď som bol na vojne, tak som popri svojom zaradení pracoval aj na aranžovni. Robil som plagáty, socialistickú tvorbu a práve tu som sa dostal k rôznym farbám a materiálom. Začal som skúšať vlastnú tvorbu.
Po návrate som znovu začal fotiť a tam sa to celé vlastne spustilo. Začal som fotiť deti, rôzne akcie v meste, ale tým mojím street artovým štýlom. Mal som chvíľu aj pauzu, keďže som robil v grafickom štúdiu. Skenoval a spracovával som obraz.
No a potom na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení Digitálnych technológii som si v počítači robil nejakú svoju fotku a zbadal to docent Vojtech Kolenčík. Práve on ma do toho vtiahol úplne. V roku 2014 sme už išli na súkromné služobné cesty, najskôr týždeň v Paríži, potom dva a takto sa začala úplne celá moja fotografická činnosť. Mali sme prvých päť spoločných výstav, uviedol ma, nasmeroval.
Čím si vás street art získal?
Vždy ma to priťahovalo. Chcel som spoznávať mestá, ľudí, kultúru. Keď idete niekam úplne prvýkrát, tak vnímate to miesto inak. Všímate si rôzne detaily. Za jeden deň som nafotil okolo 2 800 záberov. Všetko ma zaujímalo, všetko bolo pre mňa nové a netradičné. Keď sa človek z východného bloku dostane na západ, kde je to voľnejšie, vidí množstvo stavieb, farebnosť, iní ľudia. Vo Francúzsku sú ľudia tvrdší, v Taliansku vysmiati. Zrazu vidíte renesanciu, gotiku a všetko na vás vplýva až tak, že sa na to pozeráte s otvorenými ústami a fotíte. (smiech)
A čo bolo potom s tými fotkami? Za jeden deň urobiť 2 800, to nie je zrovna málo.
Začala sa postprodukcia. Musel som si nad to sadnúť a vybrať prvých 500, potom z toho 200 a takto som to znižoval, až mi nakoniec vyšlo päť fotiek, s ktorými som bol spokojný. Keď máte múzu a príde to na vás, tak to trvá povedzme päť-šesť hodín. Odporúčam si potom nechať pauzu, pokojne aj dva týždne. Získate tým odstup a môžete sa k tomu znovu vrátiť. Nikdy som však žiadnu fotku nevyhodil. Po čase – po dvoch rokoch napríklad – som sa k nej znovu vrátil, videl som v nej niečo iné, čo som predtým nevidel. S fotkou sa môžete stále hrať, s výrezmi. Nikdy však nerobím fotomontáž a ani ju nikdy nebudem robiť.
Prečo?
Pre mňa je to to vnútorné poníženie. Keď to raz nevidím, nebudem to dávať ani na fotku. Áno, niektorí to robia a potom tomu dávajú názov, že je to surrealistické. Lenže aj to má svoje pravidlá a výpovednú hodnotu.
Nech si každý robí, ako to cíti, voči tomu nemám výhrady. Výtvarníctvo je o výpovedi, ktorú človek dáva a ktorá je v ňom. Ako to vidí, ako to cíti a aj preto sa hovorí, že keď ma umelec výstavu, tak ide s kožou na trh a každému sa predsa nemusí páčiť. Ako mi jeden kolega s úsmevom povedal: „Veď ani Picasso sa nepáči každému“. Vždy sa nájde niekto, kto nebude s dielom stotožnený. Ale kvôli tomu nemôže umelec či tvorca podľahnúť inému názoru. Musí byť stále sám sebou. Je to skrátka jeho výbava. Ani skladateľ sa nepýta, či má dať do skladby C dur alebo D dur. Rovnako vtedy, keď spisovateľ píše svoje dielo. Je to duševná výpoveď umelca.
Nechceli ste nikdy takto nafotiť napríklad Bratislavu?
Veľakrát sa ma na to pýtali. Ale neviem sa do toho až tak ponoriť, poznám ju, chodím okolo každý deň. A aj keď ju mám nafotenú, viem, že by sa to dalo urobiť inak.
Niektoré časti sú pekné, ale veľa pamiatok tu zmizlo, duch sa začína vytrácať. Bratislavu mám ale rád, som silný patriot.
Napríklad v Paríži som za dva týždne fotil stále niečo iné, je to veľké mesto, množstvo zákutí a veľkú úlohu tu zohrávajú ľudia, ktorí robia atmosféru mesta. Kde sa však cítim najlepšie a môžem sa vyblázniť, tak je určite Taliansko. Je to moja srdcovka – mentalitou i kultúrou. Naozaj som sa do neho najviac zamiloval. Niekto by možno povedal, že to bude Rím, ale keď som prvýkrát prišiel do Neapolu, tak mi padla sánka. Mohol by som sa tam vrátiť hocikedy a stále tu človek vie nájsť niečo nové. V Neapole je cítiť ohromný optimizmus.
mám rád kontrastné veci, aj kombináciu čiernej a bielej.
Ktoré vaše dielo je podľa vás to naj, ktoré máte najradšej? Máte svoj najobľúbenejší street art?
Môj prvý, ktorý zarezonoval aj u nás, ale aj v zahraničí, je Prestrelená. Prestrelená preto, lebo je to prestrelený výklad a keď som vtedy fotil odrazy vo výkladoch – fotil som technopostavu vo výklade, v ktorom sa odrážal nejaký starý barokový dom – a na mňa to veľmi vplývalo, lebo ten čas, dve obdobia boli zachytené v jednom obraze. A nebola to fotomontáž, vždy som musel nájsť uhol, aby som mal zachytenú figúru a aby v pozadí s ňou korešpondovali staré budovy, architektúra. V postprodukcii som potom budovy potlačil čiernobielou farbou a figúru som nechal farebnú, aby z obrazu vystupovala a aby bolo cítiť kontrast. Celkovo mám rád kontrastné veci, aj kombináciu čiernej a bielej.
A čiernobielu fotografiu?
Samozrejme. Čiernobiela fotografia je ale náročnejšia ako farebná. Pri farbe totiž oko nevníma niektoré defekty, ktoré fotografia môže mať. Pri tej čiernobielej už zbadáte všetko.
Ak sa vrátim k Prestrelenej, tak je to moja vlajková loď. Všade, kde ju umiestnim, má úspech. Takže chodí so mnou po výstavách hore-dole. (úsmev)
Ale moja obľúbená pre dušu je fotka z Neapola NAPOLI II. Je čistá a upokojujúca, má jemný náznak surrealizmu. Ide o jeden podvečerný záber, kde to má svoju atmosféru. No a je mi pri nej proste dobre.
Vysnívané mesto, kde ste neboli a chceli by ste fotiť
Celú Európu mám „prelozenú“, ale najviac vo mne stále rezonuje to Taliansko, veď majú tam prakticky všetko – more, Alpy, krásnu prírodu. A hlavne neskutočné kultúrne pamiatky. Nie nadarmo sa hovorí, že Taliansko je kolískou umenia.
A Amerika či Austrália?
Bol som v Amerike, prešiel som východne pobrežie, ale nemusím vysoké budovy. Nemám rád tieto miesta. Mám radšej také, kde sa môžete ponoriť a kde nie je zhon. Južanské krajiny ma fascinujú.
Čomu sa teraz venujete? Máte niečo nové?
Aktuálne ma chytila taká povedzme zvláštna chvíľka. Oslovili ma, či aj maľujem a či by som im neurobil nejaké obrazy do jedného podniku. Ide o abstraktnú tvorbu. Takže som po veľmi dlhej dobe začal maľovať a prvý akrylový obraz už visí u mňa doma, je nepredajný. Chvíľku musím počkať, naladiť sa a musí prísť tá správna chvíľa. Abstraktná tvorba nie je len tak. Musí to mať svoju kompozíciu, nejakú hodnotu, nie je to o tom, že len pofŕkate farbou plátno, ako si mnohí myslia. Abstraktný obraz musí byť vyvážený, aby sa človek do neho mohol ponoriť a nájsť si v ňom to svoje.
Keď vás tak počúvam, tak teraz neviem, čo vyhráva. Obraz alebo fotografia?
Fotografi, ktorí sú len fotografi, sa na moje fotky pozerajú z iného uhľa a že možno fotka má byť podľa nich trochu iná. Tí, čo zas maľujú, hovoria, že moje fotky sú preto silné, pretože je cítiť, že je vo mne maľba. A tak to aj vo svojej tvorbe kombinujem – to vnútorné videnie, ktoré mám pre maľbu a aj pre fotografiu.
A máte obľúbeného umelca?
Ako fotografa mám obľúbeného Helmuta Newtona, Vo výtvarnom umení som ako inak nadšenec talianskej tvorby, čiže Leonardo da Vinci.
Ale abstraktnou tvorbou ma oslovil aj Američan Jackson Pollock. Mojím obľúbeným je aj Salvador Dalí. A práve diela Helmuta Newtona a Salvadora Dalího som mal tú česť vidieť na vlastné oči v Prahe, bol som veľmi šťastný. Boli to skutočne silné osobnosti, pritom každý mal svojím spôsobom život divoko popísaný. (úsmev)
To sa mi páči. Výtvarník by mal byť predovšetkým slobodná duša, nič neskrývať a ísť si svojou cestou.
Autor: Martina Baumann
Fotografie: Miro Gasidlo
