Free Porn
xbporn

buy twitter followers
uk escorts escort
liverpool escort
buy instagram followers

Autentické príbehy, nadčasové témy

Thomas W. Dowdeswell: Umelecké dielo môže podnietiť pozitívnu zmenu a urobiť svet lepším miestom

- Reklama -

Geometrické tvary, farebnosť, surrealistický štýl a intelektuálny hlas autora. V jeho tvorbe sa stretávajú dva svety – bohatstva a chudoby, zúfalstva, prenasledovania a vykorisťovania. Pomocou abstrakcie a symbolizmu svojim dielam dodáva originálnu podobu, ktorá v divákoch nezostáva nepovšimnutá. My sme si ho všimli tiež. Prešiel si ťažkým obdobím dospievania, keď mu zomrela sestra a neskôr si jeho otec siahol na život. On sám „bojoval s démonmi“, ale tento boj nevzdal. Priznáva, že umenie mu v podstate zachránilo život. Talentovaný Angličan žil a tvoril na mnohých miestach a dnes ho môžete stretnúť v Bratislave. Práve na Slovensku prvýkrát v živote použil vo svojich dielach ľan a tento materiál sa mu okamžite zapáčil. Rozprávali sme sa s Thomasom Dowdeswellom, ktorý odťahuje oponu aktuálnych kontroverzných problémov surreálnou politickou satirou a vyzýva diváka, aby konfrontoval, strávil a vcítil sa do viacerých perspektív. Pozval nás do svojho sveta umenia a presvedčenia.

Vaša cesta za umením má naozaj silný príbeh.

Vyrastal som v starej kamennej chate, postavenej okolo roku 1750, pričom pred mnohými rokmi to bola stará policajná stanica. Boli v nej cely a väzni. Viete, na chodbe a schodoch bolo cítiť akoby pustý a strašidelný vzduch a so sestrami nás to vždy trošku desilo. Pamätám si, že som sa raz ako šestnásťročný v noci zobudil a pozrel sa do zrkadla na stene. Akoby sa na mňa pozerala postava – tieň s červenými očami. Chcel som odísť, otočil som sa. Keď som sa vydesene pozrel späť, tak postava tam bola stále.

Nebáli ste sa?

Občas to mohlo byť znepokojujúce miesto na život, ale nebol to domov bez lásky. Moji rodičia boli kreatívni, mali vzťah k umeniu, no nikdy úplne nenasledovali svoje sny. Vyrastali sme obklopení hudobnými nástrojmi, gramofónmi, starožitnosťami, zberateľskými predmetmi a množstvom umenia. Steny boli zaplavené kópiami a výtlačkami najmä impresionistov a nemeckých expresionistov. Pamätám si na dielo ako Žltá krava od Franza Marca a najmä portrét Sylvie Von Harden od Otta Dixa, ktorý zdobil steny domu. Môj otec bol skvelý kopista a dokázal vytvoriť dokonalé prepracovania Vermeera. Moja matka zas bola skvelá akvarelistka so zvláštnou záľubou v Matissovi.

Ale tento dom poznačila tragédia. Moja najstaršia sestra zomrela na leukémiu, keď mala iba 16 rokov. Ja som mal vtedy osem. Ako rodina sme to neniesli vôbec dobre a prestali sme spolu komunikovať. Rodičia sa rozišli a moja druhá sestra odišla z domu. Svoje tínedžerské roky som strávil medzi dvoma domami – aj keď veľmi blízko – ale vo veľkej miere som vyrastal sám.

Keď som mal 20 rokov, presťahoval som sa do USA. Študoval som históriu, politiku, film a literatúru. Môjho otca som naposledy videl v spálni spomínaného domu. Žiaľ, bol tak sužovaný a depresívny, že nedokázal ani vstať z postele, aby sa rozlúčil. To bolo naposledy, čo som ho videl. O dva mesiace neskôr sa rozhodol ukončiť svoj život strelou do hlavy v záhrade nášho domu, ktorý som poznal ako chlapec. Nikdy som sa nevrátil domov. Ale aby som teda odpovedal na vašu prvú otázku – maľovať som začal až po tom všetkom.

Prešli ste si ťažkými chvíľami. Na druhej strane ste sa dnes vyformovali do silnej osobnosti a dokážete o tom otvorenej rozprávať. Rovnako ako váš príbeh aj vaše diela sú silné. Poďme sa na nich konkrétne pozrieť. Špecializujete sa na veľkorozmerné maľby. Bolo to vždy tak?

Pokiaľ ide o maľbu, vo všeobecnosti robím väčšie kusy, pretože je pre mňa oveľa jednoduchšie tvoriť zaujímavejšie príbehy vo väčšom meradle. Ako malé dieťa ma matka brávala do Londýna autobusom a vlakom. Chodili sme tam do veľkých verejných galérií ako RA (Royal Academy of Arts), Tate a National Portrait Gallery. Vždy ma priťahovali veľkorozmerné maľby. Myslím si, že ma na tom oslnilo najmä to, že sa niekto vôbec pustil do vytvárania takého veľkého obrazu. Hovoril som si, ako, preboha, mohli vedieť, že to, čo robia, bude vyzerať dobre a vyjde to tak, ako pôvodne chceli? Takže aj keď som ja začal maľovať, prirodzene ma to ťahalo k rozmerovo väčším dielam.

Práca vo väčšom meradle predstavuje väčšie možnosti či príležitosti. Pamätám si, že mi raz odmietli financovať istý projekt v Spojenom kráľovstve. Bol som taký nahnevaný, že som sa rozhodol vytvoriť najväčší obraz, aký som len vedel. Chcel som im ukázať, že ma nič nezastaví. Nakoniec mal rozmery 6 m x 1,5 m a trvalo mi osem mesiacov, kým som ho dokončil.

Aký je to obraz?

Pomenoval som ho „Bitka s chlapcami v modrom“ (orig. „The Battle with the Boys in Blue“) a ide o šialenstvo geometrických bojov, ktoré zobrazujú vzburu ľudí vyhodených do vzduchu, do toho údery, mávanie. Je to môj doteraz najväčší obraz. Väčšina mojich obrazov za posledných pár rokov malo okolo 1,5 m x 1 m. Ale rád robím aj menšie kusy pre konkrétne výstavy a zberateľov.

Prečo ste si vybrali do svojich diel sociálne a politické témy?

V sedemnástich som bol na dovolenke s priateľmi a práve vtedy som mal prvú skúsenosť s klinickou depresiou, psychózou. Pamätám si, že sme sedeli pri stole a pili koktaily, keď sa ku mne z dyhy stola prihnalo šialenstvo hrôzostrašných tvárí. Zaryli sa mi do hlavy, našepkávali mi a prenasledovali ma celé roky. Nevedel som, čo sa deje a ani ako sa s tým vyrovnať. Naozaj to bol hrozný zážitok, ale išiel som ďalej. Každý deň som vstal a povedal si, že týchto démonov porazím – minútu po minúte, deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom som sa bránil, až kým som jedného dňa nebol opäť voľný.

Počas tohto obdobia – od 17 až do 21 rokov –  som bol posadnutý históriou. Študoval som európsku a britskú históriu na vysokej škole, potom som šiel na univerzity vo Walese a USA, kde som študoval americkú históriu, zahraničnú politiku a medzinárodné vzťahy. Začal som trochu chápať dejiny, cykly a vzájomne prepojenie medzi politikou, globalizáciou, náboženstvom až v podstate po jednoduché každodenné činnosti normálnych ľudí. A začal som chápať svoje vlastné duševné zápasy ako celok tohto rozsiahleho, posúvajúceho sa oceánu skúseností –  slávu a tragédiu ľudskej rasy.

A tak vytváranie obrazov sa stalo jediným spôsobom, ako som všetko mohol stráviť a pokúsiť sa pochopiť ľudstvo v jeho najširších a najfarebnejších formách. Keď mi zomrel otec, smer môjho života sa okamžite zmenil. Veľmi brutálne a zároveň vnútorne som videl bezprostrednosť života a definitívnosť smrti. Začal som túžiť po tom, aby som hlbšie pochopil, čo znamená byť nažive. Nakoniec ma aj šokovalo, že som začal konať a že to všetko môže tak rýchlo odísť.  Premýšľal som, ako môžem všetko zdokumentovať – časy, minulosť, ktorú som prežil – a zároveň nejakým malým spôsobom vyjadriť životy iných a zanechať odkaz na obdobie, ktoré som tu strávil.

Between Reality. Olej na plátne. 150 cm x 120cm x 5cm

Vieme o vás, že žijete a tvoríte na Slovensku. Ako dlho?

S manželkou sme sa pred vyše rokom presťahovali do Bratislavy, a tak som si v našom byte zriadil provizórny ateliér. Máme skvelý výhľad na celé mesto a zároveň máme veľké šťastie, že máme peknú spoločnú záhradu, kde sú orechy, ovocné stromy a dokonca i veverička. (úsmev)

No a tiež to teraz znamená, že keď maľujem, nemôžem byť taký chaotický, pretože môžem pracovať len na jednom alebo dvoch plátnach naraz.

A Portrait of the Artist as a Young Madman. Olej na plátne. 100cm x 100cm x 5cm

A kde ste pôsobili predtým?

Predtým, ako sme sa presťahovali na Slovensko, bývali sme v Bristole, kde sme žili posledných 12 rokov. Mal som neuveriteľné štúdio v starej budove školy z červených tehál z roku 1900. Bol to úžasný priestor pre maliarov, klenotníkov, dizajnérov, bol tam tiež kostol a rehabilitačné centrum. Roky, ktoré ma formovali, som vlastne strávil tam – prácou na obrovskom množstve plátien a sôch. Pracoval som na piatich až desiatich projektoch naraz. Tento priestor bol totiž úžasným zdrojom nápadov, miestom hotových obrazov, kresieb, nápadov a neporiadku. Všade bola farba! (smiech)

Aj to viete spočítať, koľko ste za ten čas stihli toho vytvoriť?

Viete čo, keď sa nad tým zamyslím, tak teraz vlastne maľujem polovicu svojho života, ale umeniu som sa naplno začal venoval až  od svojich 30-tich rokov. Odvtedy každý deň neustále pracujem, takže za ten čas to môže byť okolo 230 veľkorozmerných obrazov. Okrem toho je to ešte niekoľko sôch a inštalácií, séria minigeometrických malieb a nespočetné množstvo skicárov a nápadov.

Modern Hell. Olej na plátne. 180cm x 125cm x 5cm

Vy sa dosť výrazne hráte s farbami. Máte dominantnú, prípadne obľúbenú a ako pracujete práve s farbami?

Vždy sa snažím rozširovať svoju škálu farieb, aby som svojej práci dodal inú hĺbku alebo perspektívu. Momentálne miešam krásnu sériu farby teal, ktorú miešam s použitím payne’s grey, pthalo blue, prussian blue, yellow ochre, raw umber, titanium white a chrome yellow. Tiež experimentujem s novým odtieňom ružovej zmiešaným s použitím coral red, crow yellow a titanium white. Obidve sú silné farby, ale dajú sa efektívne použiť na vyrovnanie a vyváženie iných farieb s veľkým efektom.

A čo objekty?

Čo sa týka obľúbeného predmetu, mám niekoľko vecí, od ktorých sa nikdy nechcem odlúčiť. Mám prsteň s tigrím okom, ktorý mi darovala moja žena, viktoriánsku skladaciu divadelnú stoličku, ktorú mi zas dala mama, a nádhernú svetločervenú menčestrovú bundu Raf Simons s diagonálnymi zipsami a viete čo? Jedna staršia dáma sa mi kvôli tej bunde smiala. Dokonca, raz, keď som ju mal na sebe, vyhrážali sa mi zabitím, takže to musí mať nejakú hlbokú, zmysluplnú silu.

Akú tvorbu si naopak rád pozriete vy?

Nikdy ma neomrzí pozerať sa na diela Francisa Bacona. V jeho práci je niečo brutálne, viscerálne a dynamické, čo vás udrie do tváre, keď to vidíte. Keď sa stretnete tvárou v tvár s jeho plátnami, získate násilný pohľad do neuveriteľne umeleckej mysle. Milujem spôsob, akým žil medzi extrémami chudoby a dekadencie, zažíval rozporuplné extrémy života.

Vychovali ma v obklopení tvorby impresionistov a nemeckého expresionizmu, takže som nimi a najmä dielom Otta Dixa a Georga Grosza stále fascinovaný. Máme tiež kópiu „Girls in Green“ od Augusta Mackeho, ktorý sme mali v kuchyni domu, kde som vyrastal. Je to neuveriteľne krásny obraz so zvláštnym temným spodným prúdom. Dokážem sa naň pozerať celé hodiny a dokonca po chvíli je možné vidieť, ako sa zo stromov na obraze vynárajú divné tváre. Pripomína to nevinnosť zahalenú okolitou temnotou, kde je svetlo dusené šerom.

Čo sa vám na umení páči najviac? Čo si na ňom najviac ceníte?

Možnosť vzniku veľkosti z ničoho. Sila odhaľovania myšlienok, a tým vytvárať pravdu. Nádej, že umelecké dielo môže podnietiť pozitívnu zmenu a urobiť svet lepším miestom. No a nakoniec aj skutočnosť, že mi umenie zachránilo život a bude to tak znovu a znovu.

A čo inšpirácia? Vy ste naozaj prešli kus sveta a žili na mnohých miestach. Poznačilo vás to?

Strávil som veľa rokov cestovaním, písaním a čmáraním. Dlhé roky som žil v Paríži, L.A., Melbourne a Londýne a celé dni som sa len tak prechádzal po uliciach, zastavoval som sa v kaviarňach, písal a premýšľal a pil karafy červeného vína.

Mnohé skice a kresby neboli výnimočné, ale poslúžili mi ako „príprava“ mimo konformných múrov umeleckých inštitúcií. Verím, že tieto cesty a osamelé putovanie mi vydláždili cestu k veľmi blízkemu, dynamickému vzťahu k umeniu a mojej práci. A aj keď stále skicujem, nepoužívam ich ako základ pre moje obrazy – je to akoby úsek pred samotným behom.

Máte teda nejakú prípravu predtým, ako začnete tvoriť?

Ku každému dielu, ktoré vytvorím, mám veľmi osobný vzťah. Plátno natiahnem a natriem základným náterom, potom ho prebrúsim a potom ho prelakujem základným náterom farieb raw umber, prussian blue a payne’s grey. Trvá to niekoľko dní a práve počas týchto dní vždy premýšľam a interagujem s prázdnym priestorom. Proces sa potom vyvinie do symbiotického vzťahu medzi mojou mysľou, plátnom a materiálom, ktorý mám pred sebou. Plátno prenesie obrazy z mojej hlavy na povrch. Preto nikdy nemám vopred stanovený plán maľby, ale skôr sa emocionálne a fyzicky otváram možnosti umeleckého diela. Čerpám zo svojho podvedomia a konfrontujem sa so všetkým, čo je skvelé a čo je hrozné – či už na sebe, ale aj na svete okolo mňa.

INVISIBLE MAN. Olej na plátne.

Ktoré dielo z vašej produkcie je vám najmilšie, respektíve vo vás zanechalo najsilnejšiu emóciu a prečo?

Je ním „Moderné Peklo“ (orig. „Modern Hell“ z r.2015/16) a stáva sa z roka na rok zvučnejším. Je to divoký príbeh o globálnej politike, siedmich smrteľných hriechoch, náboženskom konflikte, Big Brother (Veľkom bratovi), vojne, smrti a ničení, no s modrou oblohou na obzore a niekoľkými superhrdinami, ktoré naznačujú, že ešte nie je všetko stratené. Namaľoval som to počas 12 mesiacov, keď som sa snažil spracovať obrazy pochádzajúce zo sýrskej vojny –  úbohí nevinní ľudia sú masakrovaní a ich životy sú roztrhané na kusy, mestá sa rúcajú a horia, utečenci sa topia, keď zúfalo hľadajú útočisko a šancu na iný život. S ľudským sklonom k ​​vojne a deštrukcii zostáva „Moderné peklo“ stále aktuálne, aj keď by som si prial, aby sa obmedzilo na minulosť.

Môj najnovší obraz „Medzi realitami“ (orig. „Between Realities“) je najvzrušujúcejším dielom, ktoré som namaľoval, odkedy som prišiel na Slovensko. Je to prvýkrát, čo som použil ľan a absolútne milujem tento materiál a rôznu kvalitu, ktorú dáva farbe. Ponoril som sa hlboko do svojho podvedomia, aby som vytvoril tento obraz, ponoril som sa hlboko do svojho podvedomia – a má skutočnú silu, aj keď si nie som 100-percente istý, čo tou silou je.

The Battle with the Boys in Blue, Part 1

Ako sa pozeráte do budúcnosti? Predpokladám, že to bude tvorba, výstavy, nové projekty?

Budúci rok mám svoju prvú samostatnú výstavu v Bratislave, čo je vzrušujúce. Bude to zmes skíc, veľkorozmerných obrazov z môjho „morálneho expresionizmu“ a „americkej série“ spolu s inštalačným dielom.

Tiež som uprostred vývoja svojej inštalácie „Pop Gun“, ktorá je čiastočne poctou západným filmom a zároveň odkazuje na hrôzy zločinu so zbraňami a tiež na samovraždu môjho otca. Bolo to vlastne výstrelom, že som začal tvoriť umenie.

A ak nájdem ten správny priestor, chcem takisto vystaviť svoj projekt „Naša závislosť nás zabíja“ (orig. „Our Addiction is Killing Us“), ktorý využíva obrovské množstvo vyradeného materiálu na diskusiu o klimatických zmenách, našej devastácii planéty a našej zúfalej potrebe rozšíriť využívanie zelenej energie.

A potom je tu maľba – palivo, ktoré mi dáva život!

Another Star Ascends then Falls Down the Stairs. Olej a akryl na plátne.

Pripravila Martina Baumann, fotografie: archív T. W. Dowdeswella

Rozhovor bol publikovaný v printovom vydaní magazínu Milliard Sun (jeseň/zima 2022)

- Reklama -

Súvisiace príspevky

- Reklama -