Vangelis – pozoruhodný umelec a tvorca silnej hudby
Ak máte radi zaujímavú, no najmä kvalitnú inštrumentálnu hudbu, vo vašej zbierke istotne nebudú chýbať albumy skvelého Vangelisa. Tvorbu tohto výnimočného gréckeho umelca by však nebolo správne „zaškatuľkovať” do jediného žánru, pretože počas svojej bohatej kariéry flirtoval s rozličnými hudobnými smermi.
Pre Vangelisa, ktorý je vo svete hudby uznávaným pojmom sú ale najcharakteristickejšie práve „inštrumentálky” a skladby s bohatým využitím syntetizátorov. Jeho tvorba je vznešená, oslavná, má neskutočnú silu a osobité čaro.
Možno to bude znieť prekvapivo, ale Vangelis, vlastným menom Evanghelos Odysseas Papathanassiou hral už ako 4-ročný na klavíri a ako 6-ročný verejne vystupoval s vlastnými kompozíciami. Aj to skvele podčiarkuje genialitu jeho osobnosti, ktorá sa postupne rozvíjala.
Počas študentských rokov založil kapelu „Forminx”, inklinujúcu prevažne k progresívnemu rocku a v 60-rokoch žánrovo podobne ladenú formáciu Aphrodite‘s Child, v ktorej pôsobil spoločne s bubeníkom Loukasom Siderasom a úspešným spevákom a zároveň dobrým priateľom Demissom Roussosom. Hoci talentovaná trojica slávila veľké úspechy po celej Európe, začiatkom sedemdesiatych rokov spozorovala, že nastal čas pre sólové projekty.
V roku 1975 sa Vangelis presťahoval do Londýna, kde si založil vlastné, dnes už legendárne štúdio Nemo. To využil na nahrávanie viacerých úspešných albumov a soundtrackov. Pritom nadväzoval cenné kontakty s mnohými dôležitými ľuďmi a taktiež začal spolupracovať s Jonom Andersonom, osobitým frontmanom britskej formácie Yes, s ktorým vytvoril štvoricu komerčne úspešných albumov.
Výrazný zlom vo Vangelisovej kariére nastal v roku 1981, teda v čase, keď sa podieľal na tvorbe hudby k filmu „Chariots of Fire” (Ohnivé vozy). Singel rovnomenného názvu sa dokonca vyšplhal až na vrchol prestížnej americkej hitparády, pričom bonusom pre skladbu bolo ocenenie v podobe zlatej sošky Oscara..
Vangelis pokračoval v tvorbe filmovej hudby a nesmrteľným ostane aj vďaka snímkam Ridleyho Scotta „Blade Runner” a „1492″: Conquest of Paradise.” V poslednom období vytvoril hudbu k veľkofilmu Olivera Stonea Alexander (Alexander the Great), alebo k dokumentu Swiadectwo, kde sa autorsky podieľal na troch skladbách.
Skladba „Conquest of Paradise” (Dobytie Raja) sa paradoxne stala slávnou až tri roky po oficiálnom zverejnení. Nemecký Boxer Henry Maske ju v roku 1995 využil ako oslavnú pieseň svojho víťazstva. Je ale zaujímavé, že úspešný športovec sa s Vangelisom nikdy osobne nestretol.
„Častokrát som ho pozýval na návštevu, ale on nikdy neprišiel. Je to citlivý človek a box nepatrí medzi jeho obľúbené športy,” vyjadril sa o geniálnom umelcovi Maske.
Rodák z gréckeho Volosu sa však celkovo vyhýba verejným prezentáciám. Nerád poskytuje interview a dôkladne si stráži súkromie. Neholduje klebetám a nie je nadšený, keď musí byť stredobodom pozornosti. V prvom rade sa rád koncentruje na vlastnú hudobnú tvorbu.
Rozhovor s Vangelisom z roku 2005 zverejnený v britskom magazíne The Telegraph bol preto príjemným prekvapením. Skvelý hudobník sa otvorene rozhovoril o rôznych obdobiach svojho života, pričom prezradil, že nikdy príliš neinklinoval k dekadentnému štýlu. Zaujímavé je aj zistenie, že napriek tomu, že prežil vzťahy s minimálne tromi „osudovými ženami” nepodarilo sa mu splodiť potomka. Na otázku, prečo nikdy nemal žiadne deti, Vangelis odpovedal: „Bolo to hlavne preto, že som priveľa cestoval, ale aj kvôli celkovej nezmyselnosti hudobného priemyslu. Myslím, že by som sa nedokázal o dieťa postarať tak, ako by sa patrilo, ako by si to ono zaslúžilo.”
Je skutočne pravda, že Vangelis počas kariéry neuveriteľne veľa cestoval, veď okrem rodného Grécka prežil roky v Paríži, Londýne a niekoľko mesiacov pobudol aj v USA a v Ríme. Od roku 1993 menil bydlisko tak často, že ho médiá začali nazývať kočovníkom – nomádom.
Len nedávno, pred pár rokmi sa svet dozvedel o druhej najväčšej Vangelisovej vášni, ktorej sa pritom on sám venoval takmer celý život. Reč je o ďalšom, veľmi obľúbenom druhu umenia – maľovaniu. Hudobník dosiaľ predstavil svoje práce len na exkluzívnych prehliadkach, pričom vôbec prvá sa uskutočnila v Severnej Amerike v roku 2005.
Marcel Letko Photos: ISIFA