Rozhovor: Martina M.
Titulná foto: Andrej Balco
Prostredníctvom svojej tvorby sa snaží ľuďom pripomínať hodnoty a ponúkať im možnosť vnímať hĺbku myšlienok a činov. Svoje diela a tvorivé performance často vystavuje v galériách a sakrálnych priestoroch. Hoci má na konte viaceré ocenenia zo Slovenska i zahraničia, zostáva pokorný a svoj čas venuje aj dobrovoľníctvu. Výtvarný umelec Martin Dzurek hovorí nielen o tvorbe, ale predovšetkým o svojich názoroch, presvedčení a pohľade na svet.
Jedno zo svojich diel ste nazvali Myšlienky. Kam teraz smerujú tie vaše?
V poslednom období sa v mojich realizáciách venujem téme bdelosti. V roku 2018 som vytvoril objekt pre Martinu a pre Jána (M. Kušnírovú a J. Kuciaka, pozn. red.) s názvom Spojili nás. Bol súčasťou viacerých spomienkových podujatí a dvakrát bol aj na festivale Pohoda. Dostali sa ku mne aj názory, že si robím kariéru na úkor mŕtvych a som financovaný Sorosom. Ak by som však nemal dovolenie a súhlas od ich rodičov a vnútorné presvedčenie, určite by som sa do toho nepustil. Objekt má na jednej strane grafiky ich tvárí, ktoré vytvoril Ján Vajsábel, pričom nad hlavami majú preklad s nápisom „Spojili nás“. Z druhej strany je tvár muža a ženy, abstraktne zobrazená, a tam som tento rok pridal nápis „Bdelosť“. Nie „Bdejme“, lebo to už prikazujeme. Ale „Bdelosť“. Myslím, že je veľmi dôležité, aby sme boli bdelí, aby sme neboli ľahostajní voči veciam, ktoré sa nás dotýkajú a neboli ľahostajní voči samým sebe. Nebuďme ľahostajní voči tomu, keď niekto kričí na dieťa na ulici, alebo niekto niekoho bije. To isté sa týka politiky a celospoločenského diania – i keď sme sa v angažovanosti trochu rozhýbali, stále treba mať na pamäti, že nemôžeme poľaviť mysliac si, že niečo sa podarilo a „nejako bude“.
Zrejme politické a spoločenské udalosti na Slovensku sledujete veľmi pozorne.
Neviem, či pozorne. No určite sa ma tieto veci dotýkajú, snažím sa ich určitým spôsobom spracúvať, a potom aj vyjadriť. Pochopil som svoje bytie a poslanie, a chcem ho odovzdávať prostredníctvom mojej tvorby.
Často je vás vidieť aj na festivaloch. Vidieť sme vás mohli aj na podujatí Zvuk for Štiavnica.
Tam som prezentoval svoju umeleckú performance. Tiež na tému Bdelosť. Jej súčasťou je úplne iný objekt, ku ktorému vytvoril takmer hodinovú skladbu hudobník Stroon. Objekt bol osadený v Evanjelickom kostole pred oltár. Ľudia prišli do kostola, sadli si do lavíc, zhaslo sa svetlo. Minimalisticky bol nasvietený len objekt a celú performance dotvárala autorská elektronická hudba. Mojím zámerom bolo, aby sa ľudia stíšili, zamysleli, prípadne ponorili do meditácie.
Niekoľkokrát ste boli súčasťou festivalu súčasného umenia Biela noc, ktorý do ulíc slovenských miest láka kvantum ľudí. Potrebujeme takéto akcie, aby sme si začali všímať umenie?
Áno, určite aj takéto akcie. Myslím si ale, že vzťah k umeniu treba budovať predovšetkým v rodine a v škole. Rozprávať deťom o umení, brať ich do galérií, na koncerty, do divadla, učiť ich umenie vnímať a rozumieť mu, nadchnúť ich.
Je diskusia o umení na Slovensku dostatočná?
Nie. Absolútne nie. Debata o umení je u nás okrajová záležitosť. Začína sa to však už v školách. Umeniu, ale aj rozvíjaniu tvorivosti u detí sa u nás nevenuje dostatočná pozornosť a význam. Mnohé galérie a kultúrne inštitúcie aj majú vytvorené zaujímavé interaktívne programy pre deti, problém je však to, že ich tam pedagógovia, a často ani rodičia, nezoberú. Nie je to u nás podstatná časť výchovy a vzdelávania. Deti nedostanú to, čo by mali dostať. Sme v tomto smere ďaleko za vyspelými krajinami. To sa potom prenáša do nepochopenia umenia, do toho, že ľudia sami často majú pocit, že umeniu nerozumejú a považujú ho za zbytočné.
Oltár a kríž, Adam a Eva, Raj, Pokušenie – to sú názvy niektorých z vašich diel. Tie navyše často umiestňujete do sakrálnych objektov a kostolov. Máte k viere blízko?
Áno, verím v Boha.
Jedno z vašich diel sa volá Odpusti si.
V prvom rade treba odpustiť sebe samému. Celý rok som sa zaoberal touto konkrétnou témou, riešil som ju aj s psychológmi, aj s kňazom – Danielom Pastirčákom – a až potom som sa pustil do tvorby. Výsledkom bol objekt, obrys ľudskej postavy, ktorá je vyrezaná z niekoľkomilimetrového nerezu a vytvára akési zrkadlo. Vo výške srdca som umiestnil vodovodný kohútik s nápis „Odpusti si“. Tento objekt som v rámci Bielej noci nainštaloval v bratislavskej kaplnke svätého Jána. Ľudia po príchode do kostola dostali do ruky malý papierový pohárik, pričom počuli hudbu od Sisy Michalidesovej, takú veľmi minimalistickú. Všetci sa automaticky stíšili, no nechápali náš zámer s pohárikom. K objektu sme ich následne púšťali len v malých skupinkách, asi po piatich. Okrem nasvieteného objektu bola všade tma. Ľudia, keď prišli k objektu, zrazu zbadali v odraze samých seba. Uvideli nápis a, samozrejme, lákalo ich „odpustiť si“ z vodovodného kohútika. Lenže z neho nevytieklo nič. Nebolo to ani nutné, išlo tam o silu myšlienky, o uvedomenie si samých seba. Keď vychádzali von, náš pomocník sa ich pýtal, či chcú dostať pečiatku. Samozrejme, že chceli. Bol na nej nápis „Odpusti si – Prijmi to – Potrebuješ to“. A bol tam aj odkaz na webovú stránku, ktorá ešte stále funguje.
(www.odpustisi.sk, pozn. red.)
Naozaj potrebujeme odpúšťanie? Je úplne nevyhnutné k tomu, aby sme mohli dobre žiť?
Áno.
Ako ste sa dostali k spolupráci s kňazom a psychológmi? Bola to vaša myšlienka?
Ctil som potrebu, začal som si viac všímať ľudí a zrazu som videl, že mnohí sú zatrpknutí, bez života, bez naplnenia. Pýtal som sa, prečo sa to deje. Zistil som, že nosíme v sebe veľmi veľa nedoriešených vecí a nevieme odpúšťať. Nepríjemné, zraňujúce veci odkladáme vedome i nevedome. Prostredníctvom svojej tvorby som sa snažil nájsť riešenie.
Máte spätnú väzbu? Darí sa vám inšpirovať ľudí v tom, aby si odpúšťali?
Áno. Ale teraz už viem, že keď sa počas výstavy nájde len jeden človek,ktorý pochopil myšlienku stvárnenú v mojej v soche alebo v mojom objekte, tak to má význam.
V roku 2007 ste založili výtvarnú skupinu Svetlo.
Áno, od roku 2004 pôsobím ako dobrovoľník v Únii nevidiacich a slabozrakých v Bratislave. A v roku 2007 sme založili výtvarnú skupinu Svetlo. Na začiatku som si myslel, že idem pomáhať aj napriek tomu, že s takouto prácou som nemal žiadne skúsenosti. Veľmi rýchlo som pochopil, že nepomáham ja, ale práve oni sú tí, ktorí mi otvárajú oči. Maľujeme, modelujeme, tvoríme. Zrazu som si uvedomil, akí sú títo ľudia úžasní, ako napriek svojmu hendikepu – alebo možno práve vďaka nemu – dokážu tvorbu precítiť, vnímať farby a tvary. Vychádzali z toho nádherné abstraktné diela. A ja som sa pýtal sám seba – čo riešiš? Veď tí ľudia ti ukazujú cestu.
Kedysi som čítala zaujímajú teóriu. Pomerne zaujímavú až kontroverznú. Hovorí o tom, že ľudia pomáhajú iným v prvom rade preto, aby uspokojili svoje ego. Čiže im nejde o pomoc ako takú, ale primárne o to, aby sa cítili dôležití, potrební. Pomáhanie je podľa tohto názoru prejav egoizmu.
Áno, sú aj takí. Niektorí ľudia to robia ešte aj tak, že z pomoci iným finančne ťažia. Mne sa to nepáči, až hnusí. Som šťastný, že som tieto veci pochopil.
Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať umeniu?
Vyrastal som v umeleckej rodine akademického sochára. Odmalička som sa motal okolo umenia, skúšal, kreslil, modeloval, mohol som si otestovať aj materiály. Bolo mi to všetko veľmi blízke. Môj otec hovoril, že talent mám, ale on je príkladom toho, že živiť sa umením je veľmi ťažké. Rodičia ma viedli k tomu, aby som od detstva umenie spoznával a uvedomoval si jeho dôležitosť v živote. A to mi ostalo dodnes. Aj ja sa snažím o to, aby si tieto hodnoty uvedomovali moje deti.
Ako sa vám ako umelcovi na Slovensku žije?
Zatiaľ sa už viac ako dvadsať rokov umením živím. Sú obdobia lepšie, ale aj tie horšie, a preto musím na to myslieť.
Je podpora umenia zo strany štátu dostatočná?
Určite nie. Kedysi, v časoch socializmu, sa pri výstavbe muselo zo zákona myslieť aj na to, aby časťfinancií bola určená na dotvorenie výtvarným dielom. Toto dnes veľmi chýba. Mimochodom, nedávno som porovnával, koľko peňazí dáva do umenia také Francúzsko, ako dotujú výtvarníkov, ako udeľujú štipendiá… V tomto smere sme za nimi veľmi ďaleko. Podpora kultúry a umenia a možné vyššie dotácie by sa mali riešiť v parlamente.
Verejný priestor je ďalšia z tém, ktorá je vám veľmi blízka. Dostali ste hneď niekoľko ocenení zarealizácie vo verejnom priestore. Nechýba nám vo verejnom priestore krása? Je podľa vásnarastajúca agresia a odcudzenie aj dôsledkom zanedbávania verejného priestoru?
Áno, chýba . Myslím si, že vnímanie krásy v ľuďoch absentuje.
Ako sa však dopracovať ku kráse? Ak sa len zhodneme, že nám chýba, zrejme to nebude stačiť. Je problém vo výchove? Je to zapríčinené kultúrnou identitou, našou históriou?
Je to dané pochopením vlastného bytia (úsmev).
Nerozumiem.
Ako pochopíme svoje bytie? Tým, že otvoríme svoje srdce (úsmev). My máme zavreté srdcia. To je ďalší objekt, ktorý som vytvoril. Prichádza tam ku konkrétnemu momentu otvárania srdca. Mozog je pozlátený 24-karátovým zlatom, srdce tiež. Mozog, ten máme otvorený, myslíme si, že všetkému rozumieme, všetko napreduje, všetko ide. Ale to srdce, to sme si nechali zavreté. Otvoriť ho? Máme z toho strach.
Keď ale poviete hociktorému okoloidúcemu na ulici, aby si otvoril srdce, zrejme sa na vás bude pozerať s nepochopením. Je to niečo tak abstraktné, že nebude vedieť, čo má spraviť ako prvé. Ako sa otvára srdce?
To je presne to, nad čím sa zamýšľam a snažím sa to ľuďom ukázať prostredníctvom svojej tvorby. Ale nielen im, aj sám sebe. Som šťastný a som vďačný za to, že mi bol dopriaty čas na to, aby som sa mohol zaoberať otázkami svojho bytia.
Našli ste na ne odpoveď?
Jasné. Je to o pochopení samého seba, o odpustení a o vďačnosti. A existuje svet? Nie je to len ilúzia? (úsmev)
Vráťme sa naspäť k umeniu. Medzi kvalitou je automaticky aj veľa nekvality. Aký je váš odkaz, vaša rada ako rozoznať hodnotné umenie od nekvalitného?
Ja nechcem hovoriť, čo je v umení zlé alebo dobré. Všetko je o vnímaní, pochopení, o uhle pohľadu a precítení. Aktuálne sa zaoberám aj otázkou bdelosti a prichádzam na to, že bdelosť je v našom živote veľmi dôležitá.
Istou formou nekvality je gýč. Ak zoberieme do úvahy úsilie, ktoré umelci či filozofi vynaložili v boji proti gýču, prečo gýč stále existuje?
Je to jednoduché. Lebo proti nemu bojujeme. Keď proti niečomu bojujete, dávate tomu význam. Netreba bojovať, ale netreba byť ani ľahostajný, treba byť bdelý. Aj zlo sa šíri tým, že sa o ňom stále rozpráva.
Tvorbe sa venujete dlho. Ak porovnáte záujem ľudí o umenie napríklad pred desiatimi-pätnástimi rokmi a teraz, vidíte rozdiel? Posun?
Áno, vidím posun hlavne v spájaní rôznych umeleckých médií. Myslím, že týmto spájaním dostáva umenie ďalší význam a rozmer.
Bojujete niekedy s pocitom nedocenenia
Bojoval som, ale už nebojujem (úsmev). Snažím sa veci prijímať tak, ako prichádzajú. A prichádzajú tak, ako majú prichádzať a ja si vyberám, akú váhu im dám. Za úspech pokladám nežiť v strachu, ale v pokoji a láske.
