Za kariérou do Ameriky

Náš rozhovor sa odohral ešte na jeseň, ktorá stále dostatočne hriala a nenútila nás chúliť sa do zimných kabátov. Na hotelovej terase sme si pri šálke kávy pohovorili o radostiach a starostiach slovenského emigranta a uznávaného plastického chirurga v USA. George Novak však nie je len špičkový odborník, ale takisto skvelý človek.

Pán Novak, v súčasnosti pôsobíte v USA. Ale nebolo to vždy tak. Určitú časť života ste strávili na Slovensku. Čo vás priviedlo k rozhodnutiu vymeniť Slovensko za Ameriku?
Promoval som v Bratislave na Lekárskej fakulte. Následne som si urobil prvú atestáciu z traumatológie na Kramároch, neskôr som prešiel na plastickú chirurgiu – ešte v starej budove na Partizánskej ulici. A tam som sa dostal do kontaktu s Američanmi.

Tu na Slovensku?
Áno, bol tu na návšteve plastický chirurg z Floridy, Tom Baker. Neskôr som v Bratislave spoznal aj jeho kolegu Howarda Goldena, tiež z Floridy.

To bolo ešte za čias socializmu?
Áno, bolo to za totality. Tento stav im očividne neprekážal, pretože reputácia našej plastickej chirurgie bola v porovnaní s medzinárodnou veľmi dobre hodnotená. Aj preto, že tu pôsobil profesor Damien, Dillisov žiak. Študoval vo Veľkej Británii a táto „škola“, bola známa aj u Američanov. Damiena učil priamo Dillis v Anglicku, teda dobre sa poznali a komunikovali bez ohľadu na politickú situáciu v Československu. Damien prednášal v USA, odkiaľ priniesol množstvo zaujímavých vecí, ktoré boli z môjho pohľadu aj dnes ďaleko pred nemeckým alebo kontinentálnym štandardom plastickej chirurgie.

Potom ste prišli do USA, a to ešte za čias totality…
V roku 1981 som emigroval. Začal som u profesora Millarda a Toma Bakera na privátnej klinike. Musel som však ukázať, čo vo mne je. Ľudia si totiž neboli veľmi vedomí, odkiaľ som, dokonca nemali ani predstavu o Československu. Musel som si vybudovať reputáciu.

Ako ste si zvykali na nový životný štýl v USA? Musel to byť poriadny kultúrny šok v porovnaní so sivým svetom socializmu.
Naozaj, bolo to niečo neskutočné. Florida mi pripomínala rozprávkové prostredie, a to sa nesnažím prikrášľovať. Bol to iný, neznámy a vyspelý svet. Ich mentalita sa mi zdala trochu exotická, obzvlášť na Floride. Ale prispôsobil som sa novému trendu, a potom som sa už cítil veľmi komfortne. Bol to zvláštny pocit, ako pre každého Európana. Okrem toho – Florida je tropický raj a ten milujem. Cítil som sa výborne, mal som možnosť stretávať sa so zaujímavými plastickými chirurgmi, spoznal som nemocničné prostredie – dobré aj menej dobré. Myslím, že mi to prospelo, a takto som si mohol overiť, či sú moje predstavy pravdivé, alebo si len namýšľam.

Keďže hovoríme o plastickej chirurgii, zaujíma ma váš názor na pacientov. Ako by ste hodnotili slovenského pacienta a amerického? Sú Američania náročnejší?
Myslím, že je to individuálne. Ja by som to nekategorizoval. Očakávania, obzvlášť v estetike, sú niekedy správne, niekdy je to len odraz vnútorných problémov. Základnou požiadavkou pacienta je – chcem vyzerať lepšie.  No ja sa vždy pred zákrokom zvyknem spýtať, čo by presne chcel. Sú ľudia, ktorí prichádzajú s konkrétnymi predstavami, takže viem posúdiť, o čo konkrétnej osobe ide. Tak môžem pacientovi poskytnúť presne to, čo očakáva. Potom tu máme náročnejšie prípady, ktoré dokážu definovať len to, že chcú vyzerať lepšie. Vtedy je dôležité pohovoriť si s takým človekom, čo nás privedie ku konkrétnym uzáverom. Tak môžem adekvátne stanoviť, čo by potreboval. V estetike je veľmi dôležité diskutovať.

V Amerike, najmä v Kalifornii a na Floride, sa kult tela nachádza na prvom mieste. V bulvári sa často dočítame, že niektorej hviezde nevyšla operácia. V čom to spočíva? Že človek nevedel, čo chcel? Alebo je to problém pri zákroku?
Problémy, ktoré sa vyskytnú počas zákroku, sú v estetickej chirurgii dosť časté. Paradoxne, videl som veľa prípadov, keď chirurg nebol nadšený, ako operácia dopadla, ale pacient áno. A opačne. Hlavný kameň úrazu je, že chýba čas na komunikáciu vizuálnych predstáv. Opakujem, komunikácia je všetkým.

Ako vy vnímate pozdvihovanie tela na piedestál? Už vládne aj u nás, na Slovensku…
Možno to bude znieť kontraproduktívne, ale čím viac dozrievam, tým, viac mám pocit, že je to forma emocionálneho teroru. Je to subjektívny módny trend, veď ideály krásy sa menili aj počas histórie. Znepokojuje ma, že mladé ženy aj muži sú pod enormným tlakom, ktorého výsledkom sú vážne emocionálne a psychické problémy. Matky privádzajú svoje 14-ročné deti do mojej ambulancie a ja sa ich snažím presvedčiť, že korekcia je v tomto veku predčasná.

Dostali sa vám do rúk aj filmové hviezdy a celebrity?
Áno, niekoľko zaujímavých hercov či modelov. Ale neprichádzajú s jednoduchými požiadavkami. Často ide aj o korekcie zákrokov, ktoré niekto pred nami spackal. Viete, keď sa niekto rozhoduje o možnosti estetickej korekcie, vyhľadáva mladých, dravých lekárov, no ak treba niečo opraviť, už prídu za starším, šedivým plastickým chirurgom (smiech).
S celebritami sa však robí veľmi dobre. Ich motív je zjavný, ide o pracovný záujem.

Mimochodom, máte lekársku prax aj na Slovensku?
Príležitostne, väčšinou sa venujem svojim priateľom. Jedna moja priateľka dostala pred časom nápad – videla, že pacienti majú záujem – tak sa moja lekárska činnosť dostala na štandardnú formu. Ale stále to nie sú nejaké kvantá ľudí. Momentálne pracujem na novom projekte na Daxnerovom námestí v Bratislave. Tam budeme robiť ortopédiu, športovú medicínu a plastickú chirurgiu.

Odbočme od lekárskych otázok. Ako sa vám páči v USA?
Pochodil som veľké mestá na oboch pobrežiach USA a zamiloval som sa do exotickej oblasti severozápadnej Floridy. Pláže sú pokryté jemným bielym pieskom a zároveň si môžem užívať štyri ročné obdobia. Miami sa tiež úžasne zmenilo, stalo sa z neho veľkomesto. Ale po živote v ňom netúžim. Ja som radšej na pláži, potrebujem mať svoje súkromie a byť pri vode. Tropický spôsob života mi vyhovuje. A ak ho mám už dosť, rád sa vraciam domov. V Bratislave si užívam spoločenský život, priateľov a veci, ktorým rozumiem – viem tu čítať medzi riadkami. V Amerike ešte stále nie.

Na záver by som sa rád spýtal na vaše záľuby. Čo vám prináša radosť?
V Amerike som si zaobstaral všetky „hračky“, o ktorých som si myslel, že človeku dokážu priniesť šťastie. Hodne som lietal, chodil som na „tipsy fishing“, na jachty, rád jazdím na rýchlych autách – ale už som sa spomalil. A veľa čítam.

Peter Fritz                                                                   Photos: George Novak Archive