Hľadať

Odkrývanie pravdy

Odkrývanie pravdy

Leslie Carroll, ktorá napísala trilógiu o živote Marii Antoinetty pod pseudonymom Juliet Grey, splnila moju túžbu bližšie sa zoznámiť s kráľovnou módy a luxusu. Jej kniha Becoming Marie Antoinette spôsobila, že som podľahol jej čaru a začal dôkladnejšie hľadať pravdu. Pravdu o Marii Antoinette a jej skutočnom živote. Verím, že s pomocou takej skvelej sprievodkyne, akou bola Leslie Carroll, sa mi to podarilo.

Leslie, vďaka vám som spoznal úžasné skutočnosti týkajúce sa života a smrti Marie Antoinetty, ktoré veľa ľudí nepozná, alebo nich nechcú vedieť. Mnohí z nich stále veria nesprávnym informáciám a nezdá sa, že by ich to nejako obťažovalo. Môžem sa vás spýtať, prečo je to stále tak ? Je to kvôli zlému výkladu dejín, alebo skôr ľahostajnosti odhaliť skutočnú pravdu?
Každý vie, že dejiny píšu víťazi. Maria Antoinetta a jej manžel Ľudovít XVI mali tú smolu, že počas revolúcie vo Francúzsku stáli na opačnej strane a utrpeli tú najväčšiu porážku. No spŕška ohovárania a osočovania, najmä na adresu Marii Antoinetty, sa začala už pred rokmi. Na francúzsky dvor prišla v máji 1770 ako rakúska arcivojvodkyňa, ktorá sa mala vydať za dediča trónu. Mnohí ľudia na francúzskom dvore, vrátane niektorých Bourbonovcov, predstierali, že si Mariou Antoinettou budú rozumieť, no boli už od začiatku proti sobášu. Rakúsko a Francúzsko boli viac ako 950 rokov znepriatelené krajiny a nezdalo sa, že by ich svadba dvoch tínedžerov odrazu dokázala stmeliť. Takže, kritici si našli dôvod pohŕdať Mariou Antoinettou, bez ohľadu na to, čo urobila.
Navyše, v čase sobáša mala len štrnásť rokov, a aj keď sa pred príchodom na francúzsky dvor intenzívne vzdelávala, stále bola dospievajúcim a nezrelým dievčaťom. Nedokázala sa zdržať kritiky a výsmechu dvornej etikety. Nenávidela nezmyselné zvyky, najmä početný sprievod dvorných dám, ktoré ju za chrbtom ohovárali. Prečo by sa mali v jej prítomnosti pohybovať neprajníci? Nebolo by jednoduchšie obklopiť sa niekoľkými dôveryhodnými ľuďmi? Omietala prijímať protokol, ktorý diktovali neznámi ľudia. Jediné čo ju s nimi spájalo, boli ich staré šľachtické rody.
Dôsledky preto nenechali na seba dlho čakať – na dvore si pohnevala „starú gardu“, ktorú by určite bolo lepšie získať si na svoju stranu. Keď sa neskôr utiahla do Malého Trianonu a obklopila sa najbližšími priateľmi, dvorania zvyknutí na neobmedzený prístup do jej komnát sa urazili a začali šíriť o nej tie najhoršie klebety. Mnohí z nich mali k dispozícii tlačiarenské stroje a tak vyrábali hanlivé letáky, pričom útočili priamo na mladú Mariu Antoinettu. Opisovali ju ako pôžitkársku a promiskuitnú ženu. Nehľadeli na seba a svoj životný štýl, ktorý sa niesol v znamení prepychu.

A tak jedinou neobľúbenou osobou na dvore bola samotná kráľovná. Bez akejkoľvek hanby ju hanili tí, čo žili možno ešte vo väčšom prepychu a nekontrolovateľne utrácali. Kritiku si vyslúžila jej garderóba či jej poburujúce účesy. Neskôr, v roku 1780, keď si uvedomila, že nie je vhodné stále čeliť nepríjemným rečiam, obmedzila svoje výdavky. Začala sa obliekať jednoducho, do bielych šiat, ktoré na dvore nazývali „spodničky á la Reine“, pripomínajúce šaty kreolských žien z karibských ostrovov. Nič nepomohlo. Ani v tomto prípade neprestali obviňovania z toho, že Francúzsko priviedla ku krachu. Mariu Antoinettu takisto s radosťou obviňovali, že zasahuje do politiky. V skutočnosti však nemala žiadny hlas v oblasti spravovania kráľovstva, za čo si zas vyslúžila kritiku vlastnej matky, cisárovnej Márie Terézie. Kritici však vždy prišli s novými klebetami, aby v ľuďoch vyvolávali odpor voči jej osobe. A v čase, kedy mnoho ľudí nevedelo čítať, v dobe kedy neexistoval žiadny internet, rádio, alebo televízia či „sociálne médiá“, sa každá klebeta šírila rýchlosťou blesku v kaviarňach a na chodbách. Lož sa rýchlo menila na pravdu. Veď to poznáte aj dnes – jedna pani povedala.
Ľudia, ktorí vniesli ako prví špinu na čistý štít Marie Antoinette nepochádzali z ľudu, ale z nespokojnej vrstvy aristokracie. Tá bola presvedčená, že ich kráľovná urazila a zosnovali svoju pomstu tak, že zničili jej reputáciu. Jedným z neprajníkov, ktorí financovali rôzne vulgárne letáky bol kráľov vlastný bratranec, vojvoda d’Orleans. Ten tajne túžil po tróne. Vojvoda sa

Aký je váš názor na luxus? Nemáte pocit, že luxusný životný štýl Marie Antoinette ešte stále veľa ľudí nemôže stráviť?
Mám rada luxus. A pravdepodobne nie som sama, pretože množstvo ľudí po ňom rovnako túži. Veď sa len pozrite sa na všetky tie reklamy, ktoré bežia každý deň v európskych a amerických médiách. Či už ide o prepychové automobily, dokonalé hodinky, krásne šperky alebo očarujúce oblečenie. Rada spomínam na obdobie svojho dospievania, keď mnohí Američania priam hltali televízne šou, ako „Životný štýl bohatých a slávnych“, „Dynasty“ alebo „Dallas“. Dnes sa na obrazovkách rovnako objavujú programy o luxusných realitách, vďaka ktorým môžete navštíviť honosné domy slávnych ľudí, či sa ponoriť do zákulisia realitných agentov v Los Angeles a New Yorku. Vysokou sledovanosťou sa môže pochváliť napríklad odovzdávanie filmových Oskarov, kde na červenom koberci dominujú hviezdy v luxusných šatách. Väčšina ľudí (aspoň ženy) buď preferuje, alebo sníva o luxusnom životnom štýle. Tvrdiť opak by bolo nanajvýš detinské.
Preto je zarážajúce, keď sa s počudovaním pozeráme na luxus kráľovských rodín. Výnimkou nebola ani Maria Antoinetta. Jej problémom však bolo, že si ho užívala v čase, keď ľudia vo Francúzsku hladovali. Ale obviňovať ju za jej životný štýl (keď si ho užíval každý na kráľovskom dvore) a spájať ho s krachom Francúzska, považujem za nesprávne. Je to nedôslednosť. Počet jej vyšívaných šiat, topánok a rukavíc nemohol ohroziť štátnu pokladnicu. Bol to len zlomok financií, ktoré napríklad Francúzsko minulo na podporu amerických kolonistov v období vojny za nezávislosť.
Je však pravdou, že ľud hladoval, no spôsobil to zlý ekonomický a sociálny systém krajiny. Veď jedinými triedami v krajine, ktoré disponovali financiami bolo duchovenstvo a šľachta. No namiesto toho, aby prispievali do štátnej pokladnice, skôr míňali. A nemali ani snahu tento stav zmeniť. Neplatili dane a toto bremeno prenechávali na strednú triedu a chudobu.
Hoci bol francúzsky kráľ absolútnym vládcom, v skutočnosti museli byť všetky jeho dekréty ratifikované parlamentom. Členovia parlamentu pochádzali z príslušníkov šľachty a duchovenstva, tak bolo samozrejmé, že neschválili žiadne dekréty, ktoré by im prikazovali platiť dane. Propagandisti však tvrdili, že práve kráľ je zodpovedný za ich strádanie, a tak z veľkej časti nevzdelaný ľud, ktorý nemal potuchy o tom, ako vláda pracovala, ochotne uveril klamstvám. Semená revolúcie začali klíčiť.

Veľa kníh a historické informácií vykresľuje obraz Márie Antoinetty, ako hlúpej ženy s vášňou pre módu a zábavu. Ako by ste reagovali na tieto informácie?
Mária Antoinetta prišla do Francúzska ako mladé dievča a prvé roky manželstva neboli naplnené, keďže kráľ trpel fyzickým problémom, ktorý sa podarilo vyriešiť až neskôr. Aj táto situácia negatívne ovplyvnila jej osud. Svoje utrpenie tak dokonale ukrývala pod pláštikom zábavy, častých návštev opery, hazardných hier a hlavne módy. Počas obdobia jej vlády dosiahla móda obrovský rozmach, ktorý naposledy zaznamenali za čias Madame de Pompadour. Jej kratochvíle však neznamenali, že bola povrchná a hlúpa, ako ju mnohí ľudia na dvore očierňovali. Bola skôr osamelá, hlavne v období pred narodením svojich detí. Preto sa snažila vyplniť prázdnotu priateľmi (z ktorých všetci neboli veľmi bystrí) a možno tiež uviesť, že vo svojej zúfalej túžbe po blízkom priateľovi, niekedy až pochabo verila ľuďom, ktorým nemala. Tých jej problémy vôbec nezaujímali. Pokiaľ by do jej manželstva vstúpili hneď deti, možno by sa história Francúzska vyvíjala trochu odlišne. Bola by sa venovala výchove detí v súlade s Rousseauovými pravidlami, ktoré boli v tom čase medzi ženami veľmi moderné. Určite by si nenašla čas ponárať sa do víru zábavy, hazardných hier a módnych výstrelkov, za ktoré ju tak kritizovali jej neprajníci. Bola by vzornou kráľovskou manželkou.

Poďme rovno k slávnej vete – „Nech jedia koláče“. (Viem, že tieto slová napísal Jean Jacques Rousseau v knihe Confessions.). Prečo história túto vetu vložila do úst Márie Antoinetty?
Nikto zrejme nevie, ako sa do Rousseauových spisov dostala táto veta (nemožno ho považovať za jej tvorcu), a kto ju vložil do úst Marie Antoinetty. V skutočnosti neexistuje jasný dôkaz, kto vôbec známu vetu „Nech jedia koláče“ povedal. Vo francúzštine znie „qu´ils mangent de la brioche“. (Brioška, aj nám dobre známa, však nie je torta, lež sladké pečivo.) Francúzsky výraz pre slovo torta je „gâteau“, čiže o správnosti by sme mohli polemizovať. Na otázku, čo majú ľudia jesť, keď krajinu trápil nedostatok chleba, odpovedala iná kráľovná. Údajne sa tak vyjadrila  manželka slávneho kráľa Slnko – Ľudovíta XIV. – španielska infantka Marie Thérese. Maria Antoinetta bola vychovávaná v úcte k chudobným ľuďom a snažila sa venovať charite. Takže je nepravdepodobné, že by niečo podobné vypustila z úst. A pokiaľ ide o Rousseaua a jeho dielo Confessions, tak v čase keď bolo publikované, bola Maria Anoinetta malé dievčatko. Zložité situácie vždy prinášajú aj nezmyselné konanie. Možno k nemu pridať aj výmysly a urážky na adresu kráľovnej. Ekonomická situácia vo Francúzsku nebola jednoduchá ani za vlády Ľudovíta XIV. A počas vlády Ľudovíta sa XVI. sa život v krajine zhoršil natoľko, že vypukol hlad. A hladný žalúdok hľadá pôvod zla najbližšie a na tom najzraniteľnejšom mieste. Stačilo niekoľko urážlivých pamfletov na adresu Marie Antoinetty a nezmyselnú vetu jej bez okolkov prisúdili. Je však smutné, že aj dnes sú mnohí pedagógovia, historici, ale aj novinári ochotní veriť tomuto klamstvu. Maria Antoinetta túto vetu nikdy nepovedala.

Napísali ste knihy o tejto francúzskej kráľovnej, ktorá odhaľuje veľa zaujímavých informácií. Môžete našim čitateľom prezradiť aká skutočne MariaAntoinette bola?
Skutočná Maria Antoinetta začala svoj život ako najmladšia dcéra (15. zo 16. detí) rakúskej cisárovnej Márie Terézie. Stala sa figúrkou vo veľkej politickej hre, v ktorej hrala hlavnú úlohu, ako nevesta francúzskeho následníka trónu. Manželstvo malo zabezpečiť mier pre obe krajiny a posilniť pozíciu Rakúska pred Pruskom a Ruskom. Počas svojich detských rokov bola neposedná, milovala hry. V čase, keď sa stala kráľovnou, bola stále očarujúca mladá žena. No osud ju nešetril a uštedril jej množstvo bolestivých rán (smrť matky, s ktorou mala zvláštny vzťah plný lásky a nenávisti, smrť dvoch detí, či aféra s náhrdelníkom).

Keďže nebola v styku s ľuďmi, ktorí žili mimo kráľovského paláca, nevedela presne o stave, v akom sa nachádza krajina. Za to, že sa nestarala o osud obyčajných ľudí ju mnohí kritizovali, no mýlili sa. Nebolo to spôsobené jej necitlivosťou k ich osudu. Ani ona a ani jej manžel Luďovít XVI. nikdy nepomysleli na nebezpečenstvo revolúcie. Boli totiž do špiku kostí zástancami monarchie a nepredpokladali, že niekedy môže dôjsť k takej vyhrotenej situácii. Do politických rozhodnutí sa manželovi nechcela miešať, no spochybnila opodstatnenosť rozhodnutia finančne podporovať americké kolónie v boji na nezávislosť. Prijala však vysvetlenie, že Anglicko, ako najväčší nepriateľ Francúzska, sa vojnou v Amerike oslabí natoľko, že bude musieť venovať všetko úsilie práve tomuto konfliktu, a nemyslieť na prípadnú inváziu do Francúzska.
Počas revolúcie sa zachovala veľmi statočne. Kráľovská rodina bola nútená opustiť Versailles, dve z jej detí zomreli na choroby (dcéra Sophie v júni 1787 a prvý následník trónu Louis Joseph, v júni 1789). V tom čase venovala už všetok čas rodine a zábavu, módu i operu úplne zavrhla. Naučila sa písať šifrované listy svojmu bratovi a grófovi de Mercy, s ktorými korešpondovala pričom hľadala nádej v podobe vyslobodenia z pazúrov revolucionárov. Aj keď jej manželstvo s kráľom Ľudovítom XVI. nemožno nazvať idylickým (trvalo 22 rokov), ťažko znášala jeho smrť na popravisku v januári 1793. Keď ju neskôr odviedli do väzenia v Concergerie, ktoré bolo v tej dobe prezývané ako brána na popravisko, neprejavila záchvev strachu. Rovnako dôstojne zomrela (16. októbra 1793).
Čo by som na Marii Antoinette najviac ocenila? Asi to, ako sa zhostila úlohy matky. Je smutné, že sa detí dočkala tak neskoro. Možno by sa história vyvíjala inak a jej neprajníci by boli umlčaní.

Dollpem Media                                                               Photos: Leslie Carroll Archive, Press

http://lesliecarroll.com

Mohlo by sa Vám páčiť