Autentické príbehy, nadčasové témy

Úvod Blog

Symbol čistoty a krásy nevesty. To je PARTA

0

K slovenským tradíciám neodmysliteľne patrí ľudový odev. Každý región mal svoj typický kroj. Kroje sa od seba odlišovali napríklad výšivkou, farebnosťou, kompozíciou a vzormi. Rozdielne boli napríklad i tým, ako sa šnurovali či množstvom dekoratívnych prvkov. Folklórne bohatstvo je nepochybne dôkazom tvorivosti našich predkov. A preto si zaslúži, aby sme si ho pripomínali…

Dnes môžeme nájsť tieto prvky v niekoľkých projektoch. Jedným z nich je i projekt Party v 21. storočí, ktorý vznikol vďaka etnológom a umelcom. Prináša novodobý pohľad mladej generácie na takmer zaniknuté kultúrne poklady Slovenska. Práve parta je ústredným prvkom spomínaného projektu, pričom kedysi bola tradičnou súčasťou ľudového odevu mladých bezdetných dievčat v 17. a 20. storočí. Cieľom projektu je prinavrátiť slovenské skvosty, ktoré časom akoby začali upadať do zabudnutia a priblížiť ich dnešnej generácii.

Moderátorka a zároveň tvár projektu Simona Frantová sa priznáva, že projekt Party v 21. storočí obdivuje roky. Vzťah ku kultúrnym tradíciám a k umeniu má po svojej starej mame Darine Laščiakovej. „Svojej starej mame vďačím za to, že som odmalička silno spätá s ľudovou kultúrou a tradíciami. Ako dieťa ma prihlásila do folklórneho súboru Čečinka a ľudový kroj som si na vystúpenia obliekala osem rokov. Aj preto som projekt Party v 21. storočí vnímala od začiatku veľmi intenzívne, pričom naozaj úprimne obdivujem samotných tvorcov tohto krásneho projektu,“ približuje nám Simona Frantová.

Práve Simona nafotila v dobovom kroji a svadobnej parte z Važca krásne portréty. „Rozprávala som sa s tvorcami projektu počas výstavy Party Benka v ZOYA Museu v Modre a spomenuli mi vtedy, že realizujú etnologický výskum svadobnej party z Važca, ktorú chceli nafotiť koncom roka minulého roka. Navrhli mi, že by som mohla byť važeckou nevestou, keďže spĺňam ich kritériá – slobodná a bezdetná. Nielenže to bola pre mňa veľká česť, ale aj ma to veľmi potešilo, a tak som neváhala ani sekundu a s radosťou som súhlasila,“  opisuje pocity zo spolupráce Simona.

Važecká svadobná parta a kroj sú podľa Simony vzácnym kultúrnym dedičstvom obce, a preto sa fotenie realizovalo priamo na miestnom Obecnom úrade. „Najskôr sa urobilo dokumentačné fotenie v tradičnom svadobnom kroji. To mi pripomenulo časy, keď som spievala vo folklórnom súbore alebo vystupovala s mojou starou mamou. Obliekanie sa do kroja bolo pre mňa vždy zážitkom a tieto emócie sa mi naraz všetky vrátili. Aby sa však projekt priblížil viac k mladým ľuďom, nasledovalo maľovanie na tvár – face painting. Typický, geometrický, važecký vzor sa objavuje aj v pozadí diela, ktoré je rovnako namaľované ručne. Výsledkom je obraz, ktorý unikátnym spôsobom spája fotografiu, face painting a ručnú maľbu,“ uzatvára krásne spomienky na fotenie Simona.

Čo je parta?

„Parta – je ozdobná čelenka, symbol dospelého slobodného dievčaťa. Nosili ju najmä nevesty pri vydaji a bola súčasťou sviatočnej a obradovej úpravy vlasov. Keďže bola najdôležitejším a najkrajším prvkom svadobného kroja, vždy bola bohato zdobená a v každom regióne Slovenska odlišná tvarom, veľkosťou, použitými materiálmi, stužkami a doplnkami. Základ party tvoril pás lepenky stočený do kruhu, ktorý bol obšitý textilom, najčastejšie zamatom, ten bol doplnený našitými korálkami, bortňami (ozdobné stužky) či kovovými čipkami. Súčasťou party boli viaceré stuhy rôznych dĺžok, ktoré viseli okolo tváre alebo dolu chrbtom. Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia svadobnú partu postupne nahradil veniec mladuchy z umelých kvetov a so závojom. Party na Slovensku majú rozličné lokálne pomenovania, napríklad vinec, odkonka, pantlík, vjenec, stuški a pod.“ (Socháň, 1931, s. 65-79).

Text: redakcia, foto: archív Simony Frantovej

Článok bol zverejnený v časopise Milliard Sun (jar/leto 2022)

Ohňostroj farieb a inšpirácií. Dve sestry sa venujú úžitkovému umeniu

0

Dve sestry, ktorým učarovalo úžitkové umenie. Kto má rád prechádzky starou Bratislavou, určite narazil aspoň raz na ich predajňu. Veselé farby, figúrky, šperky a krásne darčekové predmety urobené s láskou. Pod rukami éterickej Gabi, jednej zo sestier, sa hlina mení na úžasný umelecký kúsok. Druhá sestra Lucia veselo rozpráva ich príbeh a očami hľadí každý jeden kút v predajni.

In Vivo a dve sestry Lucia Leutgöb a Gabriela Kosečková. História tejto rodinnej firmy siaha až do roku 1993. Išli po vzore svoja otca, ktorý bol umelec a doma stále niečo vyrábal, tvoril. Boli sebestační, sami si šili topánky, veľa vecí si v podstate vyrábali doma.

Počas vysokej školy začali v petržalskom byte u rodičov robiť prvé výrobky. V strede izby mali malú pec a tam sa všetko „pieklo“. V druhej izbe sa pripravovala hlina. Rodičia ich však v tomto podporovali a na neporiadok nešomrali. Potom sa Gabi vybrala s plným kufrom na Michalskú ulicu a tam predávala.Vtedy neexistovali také obchody ako teraz. Na Slovensku chýbal trh s úžitkovým umením, ktorý by bol dostupný obyčajným ľuďom. A my sme si uvedomili, že máme talent,“ hovorí Lucia.

„Inšpiráciou kreatívneho ateliéru, ako vyplýva z názvu  IN VIVO – zo života, je vytvárať v harmónii a originalite, kreativite predmety na denne použitie, ktoré pomáhajú dotvárať atmosféru neobyčajného prostredia, v ktorom každodenne žijeme. Každý výrobok je vytvorený ručne, zaručujúci svoju originalitu v štýle.“

Sestry sa, samozrejme, stretli s odhováraním, aby sa do takéhoto podnikania nepúšťali. V tom čase bolo totiž len také umenie u nás, ktorým sa živili umelci.  „Vtedy si ľudia akoby nevedeli predstaviť, že si kúpia takúto šálku a budú z nej piť každý deň čaj či kávu. Bolo to nepredstaviteľné, aby si niekto kúpil úžitkový dizajn, ktorý bude bežne používať,“ hovorí ďalej Gabi.

Sestry spolu podnikajú a rozumejú si. Vľavo Lucia a vpravo Gabi, foto: Martina Baumann

Prvú predajňu otvorili v roku 1997. Ich brat, ktorý študoval architektúru, im vymyslel logo a to majú až dodnes. Názov In Vivo si tiež vymysleli už v tom čase a znamená ,Zo života pre život‘. Myšlienka úžitkového umenia sa rozbehla a sestry sa nemohli sťažovať. Dlhé rady zvedavých zákazníkov až von, množstvo turistov. Domčeky, ktoré boli veľmi obľúbené, klauni, šálky, motýle a mnohé iné predmety dostali priestor na poličkách a lákali nových zákazníkov.  Predajňa fungovala a záujem rástol, a tak si museli zabezpečiť samostatný ateliér, kde všetky predmety začali vznikať a predajňu rozšírili.

„Na začiatku sme vyrábali prírodnú keramiku, ale ako rástol záujem, museli sme aj my pridať farby a aj sortiment. A tak sme začali vyrábať aj hodiny, vázy, závesné predmety, zrkadlá a ďalšie veci,“ vyratúva Gabi.

„Úžitkový dizajn na Slovensku v 90. rokoch vôbec neexistoval.“

Okrem toho, že rástol záujem o výrobky, pribudlo aj viac roboty. A tak museli do firmy prizvať ďalších ľudí, ktorí im pomáhali s administratívou, s predajom a ďalšími činnosťami. Pridali e-shop, začali viac riešiť marketing, manažment a mali aj externých zamestnancov. Tím tvoril 20 zamestnancov a kým Gabi stále viac a viac tvorila, Lucia riešila organizáciu firmy a marketing.

Potom prišla korona, ktorá na nejaký čas zastavila aj ich obchod a ktorý museli po 23 rokoch zatvoriť. Tento čas využili na optimalizáciu, spomalili a urobili nejaké zmeny vo firme. Priznávajú, že boli vyčerpané, aj fyzicky. Stále prichádzali nové nariadenia a k tomu prišli o lukratívny priestor v Starom meste, ktorý všetci dobre poznali. Dovtedy boli priam závislí na turistoch, keďže obrat tvorili najmä tržby z predaja suvenírov. Uvedomili si však, že práve pandémia im otvorila oči a začali sa orientovať viac na domácich zákazníkov.

V tom čase posilnili online obchod. Všimli si, že ľudia sú zatvorení viac doma a viac vnímajú aj to, z akého taniera napríklad jedia. Dajú si záležať na veciach okolo stolovania, na sociálnych sieťach pribúdalo viac fotiek z domáceho prostredia. Všetci akoby začali hromadne zverejňovať svoje fotky z kuchyne a obývačky. A sestry v tom videli potenciál. A tak sa firma postavila aj počas krízy opäť na nohy.

Neobyčajný a originálny koncept

Dnes je In Vivo opäť v centre Bratislavy, ale prišlo s novým konceptom. Spojili svoje sily, myšlienky a nápady s kaviarňou, čím vznikol príjemný priestor na zastavenie sa, vychutnanie si šálky horúceho čaju alebo voňavej kávy a k tomu si môžu zákazníci pochutiť na domácom koláčiku, ktorý im naservírujú na krásnom tanieriku. Sídlia v pamiatkovej budove a priestor má svoju atmosféru. „Túto myšlienku sme mali v hlave dlhšie. Chceli sme prepojiť príjemné s užitočným. Idem si nakúpiť a k tomu si dám kávičku. Nenakupovať hekticky a zažiť pôžitok zo šálky, ktorá je iná ako z komerčnej predajne. Každá je originálna a svojská,“ opisuje nový koncept Lucia a priznáva, že nápad prepojiť ich predajňu s kaviarňou vznikol už pred 15 rokmi. Otvorili na konci roka 2021.

Po náročnejších mesiacoch počas pandémie bolo potrebné rozšíriť opäť tím. Do výroby ku Gabi preto hľadali posilu. A našli šikovnú reštaurátorku Marcelu. „Práca s hlinou a keramikou nie ľahká. Musíte nakladať do tých pecí a povedali sme si, že musíme rozšíriť tím,“ hovorí Gabi. V predajni robí aj mladá filmárka, a tak firmu tvoria všetko ľudia s umeleckým cítením. Zmenili mnohé administratívne postupy, viac vecí zdigitalizovali, urobili tiež zmeny v systémoch, v skladovom hospodárstve a aj v samotnej výrobe.

„Nacieli sme výrobu na iný cieľ. Vidíme výsledok toho, že kombinujeme a máme nový koncept. Boli sme postavení na turizme. Dnes sa však chceme priblížiť domácim zákazníkom. Prinášame nové veci, nové kolekcie a predmety, ktoré môžete prekombinovať. Uvedomili sme, že je potrebné, aby si zákazníci mohli veci dokupovať do série,“ približuje Lucia.

Na Slovensku si podľa nej chcú ľudia sadnúť k jednému stolu, pochutnať si a udržiavať tradíciu stolovania. „Stretávame sa ako rodina a sú ľudia, ktorí potom ocenia pekné veci aj prostredníctvom úžitkového umenia.“

Sestry sa držia filozofie Ekonomiky spoločenstva. projektu, ktorý vytvára impulzy prekonávajúce sociálne a ekonomické nerovnosti. Jeden z cieľov je založený na dobrovoľnom poskytovaní čiastky zo svojho zisku na boj proti chudobe.

Inšpiráciou je príroda

Inšpirácie ani časom nechýbajú. „Mám stále veľa nápadov. Stačí, že sa pozriem na omietku a už tam vidím nejakú machuľu, niečo – okamžite prichádzajú nové nápady. A tie potom vždy konzultujem s Luciou, či tá vec môže spadať do nášho konceptu,“ smeje sa Gabi. Ich obľúbeným miestom je Podbanské, kde vždy vznikajú nové podnety. Okolitá príroda ju fascinuje a dokáže ju preniesť aj na svoje diela – listy, čučoriedky, rastliny, bylinky, Kriváň. „Je to naše detstvo, vyrastali sme tam a čerpáte odtiaľ mnohé inšpirácie,“ pokračuje Gabi.

Farby sú súčasťou tvorby a keď Gabi príde do ateliéru, prejavuje sa hneď jej kreativita. „Keď môžem tvoriť, vytiahnem si všetky farby a začnem to prepájať, kombinovať. Človek potrebuje dobrú múzu a vtedy to ide aj samo. Nestíham ani toľko vyrábať, ako mi to ide v hlave. Keď sa zažeriem do niečoho, tak potom neviem skončiť,“ vzdychne si Gabi.

Pri podnikaní treba inovovať a vymýšľať stále niečo nové. A aj keď nový koncept funguje len zopár mesiacov, nemusí znamenať, že s nápadmi sestry skončili. Na otázku, či sa plánujú zas niekam posunúť, sa len na seba pozrú a usmejú: „U nás sa to vyvíja a nedá sa to zastaviť. Možno, keď prídete urobiť ďalší rozhovor nabudúce, tak už budeme mať znovu niečo nové…“

Autor: Martina Baumann

Foto: Martina Baumann, In Vivo

Článok bol zverejnený v časopise Milliard Sun (jar/leto 2022)

Letná romantika ako pri mori? Naši českí susedia vedia, ako na to

0

Dovolenka pri mori a leto neodmysliteľne patria k sebe. Ale aj susedné Česko ponúka neskonalé zážitky a dokonca bez mora. Tieto tri tipy vás presvedčia o tom, že občas to môžete skúsiť aj bez morských vĺn, ale s prímorskou atmosférou. Inšpirujte sa…

Každý rok vyberáte exotickú destináciu a neviete sa rozhodnúť? Čo tak urobiť to inak? Vytipujte si lokalitu, ktorá je len na skok, ale kde sa môžete zrelaxovať podobne ako napríklad pri mori. Príjemné prostredie, vynikajúce služby a chutné jedlo k tomu budete mať ako bonus. Samozrejme, mysleli sme pri výbere aj na to, aby ste mali prístup k vode. Veď počas horúceho dňa sa treba niekde aj schladiť.

Chateau Mcely

Nádherný zámok obklopený obrovským anglickým parkom na vás určite zapôsobí. Relax vo voňavých kúpeľoch, štýlové izby a vynikajúce gastro zážitky. Každá z izieb má vlastný štýl aj meno. Prvé poschodie je prehliadkou svetadielov, v druhom nájdete izby pomenované po jednotlivých mesiacoch. Nájdete ho v malebnej dedinke Mcely, len necelú hodinku autom z Prahy. Či už hľadáte romantický pobyt, oddych v kúpeľoch, alebo si chcete vyraziť s rodinou, tak pri tomto mieste vsadíte na istotu.

Zámok Mcely je podľa majiteľov miestom dávnej histórie, výnimočnej pozitívnej energie, rovnováhy a harmónie, zázrakov, hlbokého odpočinku, neuveriteľných príbehov, kde sa menia osudy, kde sa žije láskou naplno, kde sa zabudne na všedné starosti, miesto, ktoré sa ťažko opúšťa a miluje navždy.

Usedlost U lípy Blatiny

V srdci panenskej prírody Vysočiny leží toto nádherné miesto, kde sa chodí oddychovať a tráviť voľný čas s priateľmi. Tu zabudnete na ruch veľkomesta. Usadlosť má svoje čaro, keďže ide o pôvodný schátraný dom, ktorí architekti premenili na poklad. Minimalistický štýl, čistý dizajn ladí s okolitým prostredím a prírodou. Nájdete tu päť samostatných apartmánov. Môžete si tu dokonca objednať raňajky do postele.

O relax sa postará aj vonkajšia sauna či kúpacie jazierko. Nemusíte sa obávať, že vás tu bude niekto vyrušovať. Toto miesto je len adult friendly, takže romantika ako sa patrí.

Hotel Ostrov

Uprostred lesov, skál a rybníkov dobijete energiu v príjemnom prostredí hotela s bazénom a privátnym wellness. V nadštandardných izbách si vychutnáte nádherný výhľad na Ostrovské steny. Mnohí z vás určite ocenia absenciu mobilného signálu v hoteli. Takže tu využijete čas na oddych a zabudnete na chvíľu na starosti bežných dní.

Moderný hotel sa nachádza v samom srdci Českého Švajčiarska, iba päť minút autom od nemeckých hraníc. A náš tip? Krytý bazén, vírivka, fínska aj parná sauna. Relaxujte s výhľadom na skalnú panorámu aj za nevľúdneho počasia. Oddýchnite si pri masáži, zaplávajte v bazéne alebo si užite súkromný večer vo dvojici pri sviečkach.

Pripravila Martina Baumann

Zdroj fotografií: Amazing Places, titulná fotografia: Chateau Mcely

Taliansko je ako jeho druhý domov. Miro Gasidlo, fotograf, ktorý aj maľuje…

0

Paríž, Birmingham, Španielsko, Faerské ostrovy, Bilbao, Istanbul, Neapol a mnohé ďalšie miesta, ktoré mu učarovali a ktoré zachytil na fotkách. Najradšej fotí tie, ktoré vidí prvýkrát. V jeho fotografiách nehľadajte fotomontáž. Netradičným spôsobom vyjadrujú autenticitu daného miesta, ale aj kus kreativity, ktorú vkladá do každej snímky. Miluje talianske výtvarné umenie, Leonarda da Vinciho či abstraktnú tvorbu Pollocka.

Výrazný fotograf Miro Gasidlo hovorí, že každý umelec, ktorý má výstavu, ide s kožou na trh. A tak to musí aj brať. Niekomu sa diela budú páčiť a niekomu nie. Dôležité je však nepodľahnúť iným názorom a robiť to tak, ako to v danej chvíli cíti. Jeho diela sa ľuďom páčia, dôkazom je nie jedno medzinárodné ocenenie.

V Taliansku získal medzinárodné ocenia ako Premio Internazionale d“Art San Crispino – PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA, Perla Dell Adriatico Grottammare -PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA, Premio Citta Di Porto Santelpidio-PREMIO DI RAPRESENTANZA GIUNTA REGIONE MARCHE, Premio Internazionale d Arte San Crispino opäť PREMIO SPECIALE DELLA GIURIA. V Českej republike na výstave československých fotografov to zas bola cena poroty – Najlepšia fotografia.

Okrem street artu však fotí aj šport, konkrétne futbal. Je dlhoročným dvorným fotografom futbalového Slovana a pôsobí aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení ODT. My sme ho navštívili v jeho ateliéri, ktorý je – rovnako ako on – originálny a výrazný.

Aká bola vaša cesta k fotografovaniu?

Viac-menej to bolo náhoda a som za ňu vďačný. Pôvodne som začínal s fotografovaním v 16 rokoch, vlastne z donútenia. Vždy som chcel kresliť a išiel som na školu, kde som mal tri roky kreslenie a litografiu. Potom vypadol môj spolužiak z fotografie, a tak ma tam preradili a už som tam zostal.

Začalo sa to teda reprodukčnou fotografiou, spracovaním obrazu. Prvýkrát som dostal do ruky fotoaparát Pentagon, na ktorom som hneď pohorel. Na každom zlom sa však človek naučí, keďže Pentagon má 6×6 a ja som bol zvyknutý fotiť na kinofilm. Ako začínajúci fotograf som pozabudol, že je tam 12 záberov a nie 36. Fotil som jednu politickú a spoločensky závažnú akciu a stihol som urobiť akurát tak príchod. Ako akcia prebiehala, tak som si medzitým prehadzoval film a kým som to urobil, tak už všetci odchádzali. (smiech)

Bol z toho mierny „poprask“. Na jednej strane je to ponaučenie a na druhej, že už som nechodil fotiť takéto akcie. Mohol som sa začať venovať tomu svojmu fotografovaniu a hlavne street artu, kde ma to vždy ťahalo.

Vyskúšali ste si po škole teda klasické fotografovanie a až potom ste sa začali venovať umeleckej sfére?

Vrátil som sa aj k maľbe, abstraktnej maľbe. Keď som bol na vojne, tak som popri svojom zaradení pracoval aj na aranžovni. Robil som plagáty, socialistickú tvorbu a práve tu som sa dostal k rôznym farbám a materiálom. Začal som skúšať vlastnú tvorbu.

Po návrate som znovu začal fotiť a tam sa to celé vlastne spustilo. Začal som fotiť deti, rôzne akcie v meste, ale tým mojím street artovým štýlom. Mal som chvíľu aj pauzu, keďže som robil v grafickom štúdiu. Skenoval a spracovával som obraz.

No a potom na Vysokej škole výtvarných umení na oddelení Digitálnych technológii som si v počítači robil nejakú svoju fotku a zbadal to docent Vojtech Kolenčík. Práve on ma do toho vtiahol úplne. V roku 2014 sme už išli na súkromné služobné cesty, najskôr týždeň v Paríži, potom dva a takto sa začala úplne celá moja fotografická činnosť. Mali sme prvých päť spoločných výstav, uviedol ma, nasmeroval.

Čím si vás street art získal?

Vždy ma to priťahovalo. Chcel som spoznávať mestá, ľudí, kultúru. Keď idete niekam úplne prvýkrát, tak vnímate to miesto inak. Všímate si rôzne detaily. Za jeden deň som nafotil okolo 2 800 záberov. Všetko ma zaujímalo, všetko bolo pre mňa nové a netradičné. Keď sa človek z východného bloku dostane na západ, kde je to voľnejšie, vidí množstvo stavieb, farebnosť, iní ľudia. Vo Francúzsku sú ľudia tvrdší, v Taliansku vysmiati. Zrazu vidíte renesanciu, gotiku a všetko na vás vplýva až tak, že sa na to pozeráte s otvorenými ústami a fotíte. (smiech)

A čo bolo potom s tými fotkami? Za jeden deň urobiť 2 800, to nie je zrovna málo.

Začala sa postprodukcia. Musel som si nad to sadnúť a vybrať prvých 500, potom z toho 200 a takto som to znižoval, až mi nakoniec vyšlo päť fotiek, s ktorými som bol spokojný. Keď máte múzu a príde to na vás, tak to trvá povedzme päť-šesť hodín. Odporúčam si potom nechať pauzu, pokojne aj dva týždne. Získate tým odstup a môžete sa k tomu znovu vrátiť. Nikdy som však žiadnu fotku nevyhodil. Po čase – po dvoch rokoch napríklad – som sa k nej znovu vrátil, videl som v nej niečo iné, čo som predtým nevidel. S fotkou sa môžete stále hrať, s výrezmi.  Nikdy však nerobím fotomontáž a ani ju nikdy nebudem robiť.

Obľúbená fotografia Mira Gasidla

Prečo?

Pre mňa je to to vnútorné poníženie. Keď to raz nevidím, nebudem to dávať ani na fotku. Áno, niektorí to robia a potom tomu dávajú názov, že je to surrealistické. Lenže aj to má svoje pravidlá a výpovednú hodnotu.

Nech si každý robí, ako to cíti, voči tomu nemám výhrady. Výtvarníctvo je o výpovedi, ktorú človek dáva a ktorá je v ňom. Ako to vidí, ako to cíti a aj preto sa hovorí, že keď ma umelec výstavu, tak ide s kožou na trh a každému sa predsa nemusí páčiť. Ako mi jeden kolega s úsmevom povedal: „Veď ani Picasso sa nepáči každému“. Vždy sa nájde niekto, kto nebude s dielom stotožnený. Ale kvôli tomu nemôže umelec či tvorca podľahnúť inému názoru. Musí byť stále sám sebou. Je to skrátka jeho výbava. Ani skladateľ sa nepýta, či má dať do skladby C dur alebo D dur. Rovnako vtedy, keď spisovateľ píše svoje dielo. Je to duševná výpoveď umelca.

V pozadí M. Gasidlova tvorba

Nechceli ste nikdy takto nafotiť napríklad Bratislavu?

Veľakrát sa ma na to pýtali. Ale neviem sa do toho až tak ponoriť, poznám ju, chodím okolo každý deň. A aj keď ju mám nafotenú, viem, že by sa to dalo urobiť inak.

Niektoré časti sú pekné, ale veľa pamiatok tu zmizlo, duch sa začína vytrácať. Bratislavu mám ale rád, som silný patriot.

Napríklad v Paríži som za dva týždne fotil stále niečo iné, je to veľké mesto, množstvo zákutí a veľkú úlohu tu zohrávajú ľudia, ktorí robia atmosféru mesta. Kde sa však cítim najlepšie a môžem sa vyblázniť, tak je určite Taliansko. Je to moja srdcovka – mentalitou i kultúrou. Naozaj som sa do neho najviac zamiloval. Niekto by možno povedal, že to bude Rím, ale keď som prvýkrát prišiel do Neapolu, tak mi padla sánka. Mohol by som sa tam vrátiť hocikedy a stále tu človek vie nájsť niečo nové. V Neapole je cítiť ohromný optimizmus.

mám rád kontrastné veci, aj kombináciu čiernej a bielej.

Ktoré vaše dielo je podľa vás to naj, ktoré máte najradšej? Máte svoj najobľúbenejší street art?

Môj prvý, ktorý zarezonoval aj u nás, ale aj v zahraničí, je Prestrelená. Prestrelená preto, lebo je to prestrelený výklad a keď som vtedy fotil odrazy vo výkladoch – fotil som technopostavu vo výklade, v ktorom sa odrážal nejaký starý barokový dom – a na mňa to veľmi vplývalo, lebo ten čas, dve obdobia boli zachytené v jednom obraze. A nebola to fotomontáž, vždy som musel nájsť uhol, aby som mal zachytenú figúru a aby v pozadí s ňou korešpondovali staré budovy, architektúra. V postprodukcii som potom budovy potlačil čiernobielou farbou a figúru som nechal farebnú, aby z obrazu vystupovala a aby bolo cítiť kontrast. Celkovo mám rád kontrastné veci, aj kombináciu čiernej a bielej.

Vo svojej obľúbenej čierno-bielej kombinácii.

A čiernobielu fotografiu?

Samozrejme. Čiernobiela fotografia je ale náročnejšia ako farebná. Pri farbe totiž oko nevníma niektoré defekty, ktoré fotografia môže mať. Pri tej čiernobielej už zbadáte všetko.

Ak sa vrátim k Prestrelenej, tak je to moja vlajková loď. Všade, kde ju umiestnim, má úspech. Takže chodí so mnou po výstavách hore-dole. (úsmev)

Ale moja obľúbená pre dušu je fotka z Neapola NAPOLI II. Je čistá a upokojujúca, má jemný náznak surrealizmu. Ide o jeden podvečerný záber, kde to má svoju atmosféru. No a je mi pri nej proste dobre.

Vysnívané mesto, kde ste neboli a chceli by ste fotiť

Celú Európu mám „prelozenú“, ale najviac vo mne stále rezonuje to Taliansko, veď majú tam prakticky všetko – more, Alpy, krásnu prírodu. A hlavne neskutočné kultúrne pamiatky. Nie nadarmo sa hovorí, že Taliansko je kolískou umenia.

A Amerika či Austrália?

Bol som v Amerike, prešiel som východne pobrežie, ale nemusím vysoké budovy. Nemám rád tieto miesta. Mám radšej také, kde sa môžete ponoriť a kde nie je zhon. Južanské krajiny ma fascinujú.

Miro Gasidlo vo svojom ateliéri

Čomu sa teraz venujete? Máte niečo nové?

Aktuálne ma chytila taká povedzme zvláštna chvíľka. Oslovili ma, či aj maľujem a či by som im neurobil nejaké obrazy do jedného podniku. Ide o abstraktnú tvorbu. Takže som po veľmi dlhej dobe začal maľovať a prvý akrylový obraz už visí u mňa doma, je nepredajný. Chvíľku musím počkať, naladiť sa a musí prísť tá správna chvíľa. Abstraktná tvorba nie je len tak. Musí to mať svoju kompozíciu, nejakú hodnotu, nie je to o tom, že len pofŕkate farbou plátno, ako si mnohí myslia. Abstraktný obraz musí byť vyvážený, aby sa človek do neho mohol ponoriť a nájsť si v ňom to svoje.

Keď vás tak počúvam, tak teraz neviem, čo vyhráva. Obraz alebo fotografia?

Fotografi, ktorí sú len fotografi, sa na moje fotky pozerajú z iného uhľa a že možno fotka má byť podľa nich trochu iná. Tí, čo zas maľujú, hovoria, že moje fotky sú preto silné, pretože je cítiť, že je vo mne maľba. A tak to aj vo svojej tvorbe kombinujem – to vnútorné videnie, ktoré mám pre maľbu a aj pre fotografiu.

A máte obľúbeného umelca?

Ako fotografa mám obľúbeného Helmuta Newtona, Vo výtvarnom umení som ako inak nadšenec talianskej tvorby, čiže Leonardo da Vinci.

Ale abstraktnou tvorbou ma oslovil aj Američan Jackson Pollock. Mojím obľúbeným je aj Salvador Dalí. A práve diela Helmuta Newtona a Salvadora Dalího som mal tú česť vidieť na vlastné oči v Prahe, bol som veľmi šťastný. Boli to skutočne silné osobnosti, pritom každý mal svojím spôsobom život divoko popísaný. (úsmev)

To sa mi páči. Výtvarník by mal byť predovšetkým slobodná duša, nič neskrývať a ísť si svojou cestou.

Autor: Martina Baumann

Fotografie: Miro Gasidlo

Aký je trend? Pandémia mení kancelárie. Na hybridnú prácu plánuje prejsť 72 % firiem

0
  • 68 % firiem plánuje aktívny návrat svojich zamestnancov do kancelárií ešte v prvej polke tohto roka, zatiaľ je ich návrat dobrovoľný
  • Svoje workplace stratégie plánuje zmeniť až 92 % firiem v EMEA regióne. Až 72 % hľadá flexibilné a otvorené pracovné priestory, ktoré je možné v budúcnosti meniť podľa potrieb
  • Z nútenej zmeny počas pandémie sa stal pozitívny trend: 72 % firiem plánuje prejsť na hybridný model práce, pričom viac ako polovica už pracuje na formálnych pravidlách
  • Celkom 51 % firiem preferuje optimálny mix práce na diaľku vs. z kancelárie, 38 % firiem chce svojich zamestnancov v práci 3 alebo viac dní týždenne
  • Až 80 % firiem chce znížiť počet vyhradených miest na sedenie zamestnancov

V priebehu posledných dvoch rokov boli firmy pracujúce v kanceláriách nútené reagovať na veľké zmeny a rýchlo sa prispôsobiť práci na diaľku. Globálna realitno-poradenská spoločnosť CBRE zisťovala, ako sa firmy s touto výzvou popasovali a ako pracujú dnes. Odpovede našla vo svojom najnovšom prieskume „EMEA Office Occupier Sentiment Survey“.

Ukázalo sa, že firmám sa nepodarilo dostať svojich zamestnancov späť do kancelárií tak rýchlo, ako si  mysleli. Rovnaký prieskum, ktorý CBRE realizovala minulý rok totiž ukázal, že firmy dúfali v plnohodnotný návrat do kancelárií ešte v druhej polovici minulého roka. Vzhľadom na príchod Omicronu však museli plány odložiť. Tohtoročné výsledky prieskumu však ukazujú, že od nich neupustili. Až 68 % firiem plánovalo aktívny návrat zamestnancov do kancelárií ešte v prvej polke roka. Zaujímavé je aj zistenie, že aj keď majú firmy stanovené časové harmonogramy na návrat zamestnancov do kancelárií, napriek tomu im stále dávajú možnosť voľby. Len 6 % firiem totiž od zamestnancov vyžaduje návrat do kancelárie na plný úväzok. Až 70 % im, naopak, dáva na výber a ich návrat je dobrovoľný, prípadne majú možnosť flexibilnej práce.

  • LEN 6 % FIRIEM VYŽADUJE OD ZAMESTNANCOV POTVRDENIE O ÚPLNOM ZAOČKOVANÍ

Aj keď je načasovanie návratu zamestnancov do kancelárií vo firmách rôzne, zhodujú sa na tom, že by malo byť dôsledne plánované a koordinované. Uvedomujú si, že kvôli skúsenostiam s koronakrízou ich zamestnanci začali viac prehodnocovať svoje pracovné priority. Podľa firiem sú zásadnými predpokladmi na úspešné zavedenie nových pracovných princípov do praxe práve zrozumiteľné a konzistentné vedenie firmy (63 %), ale aj jej jasná komunikácia a stratégia (55 %). Výsledky ukázali aj to, že firmy si v tomto prípade uvedomujú aj dôležitosť technológií. Celkom 48 % uviedlo, že podstatné je aj efektívne zosúladenie a technické zabezpečenie práce z domu a z kancelárie (48 %). Len 6 % spoločností pritom od svojich zamestnancov vyžaduje, aby sa pred návratom preukázali potvrdením o úplnom zaočkovaní, pričom 43 % tento aspekt nerieši. Tretina firiem tiež ponúka testovanie priamo v práci a štvrtina tvrdí, že ich zamestnanci majú aj možnosť očkovania priamo v ich priestoroch.

  • AŽ 92 % FIRIEM PLÁNUJE ZMENIŤ SVOJE WORKPLACE STRATÉGIE

Kvôli nástupu koronakrízy museli firmy svoje stratégie v mnohom zmeniť. Podľa CBRE však so sebou pandémia priniesla aj pozitíva. „Až 92 % firiem potvrdilo, že plánuje zmeny vo svojich workplace stratégiách. Zároveň, 63 %  tiež zdôraznilo, že v budúcnosti bude čoraz viac akceptovať flexibilnú prácu. Z nútenej zmeny, s ktorou sme sa pasovali počas pandémie, sa tak stal nový a pozitívny trend,“ uvádza Tomáš Pecek, riaditeľ oddelenia architektúry a projektového manažmentu, CBRE Slovensko. Priamo s tým súvisia aj ďalšie zistenia. Celkom 45 % firiem totiž uviedlo aj to, že budú klásť väčší dôraz na tzv. workplace stratégie a 41 % tvrdí, že budú v rámci nich viac dbať na zdravie a pohodu zamestnancov. Rovnaké percento tiež uvádza, že plánuje renováciu kancelárií a 26 % sa už nechce viazať dlhodobými prenájmami. „Inými slovami, agilita a možnosť rýchlych zmien v pracovnom prostredí, sa pre firmy stávajú čoraz cennejším aspektom,“ dodáva Tomáš Pecek.

  • PLÁNY FIRIEM SÚ PREVENTÍVNE, ALE AJ EXPANZÍVNE

CBRE prieskum zisťoval aj to, aké sú priority firiem v ich ďalších strategických rozhodnutiach. Podľa výsledkov budú klásť apel hlavne na preventívne a expanzívne plány. Takmer polovica sa bližšie pozrie na svoje nájmy, nadbytočné firemné priestory či krátkodobé náklady na obnovu priestorov. Zároveň, 27 % spoločností uviedlo, že zvažuje sťahovanie do lokalít v iných mestách, prípadne do kancelárií s nižšími nákladmi. „Pre firmy nie je dôležitá iba cena priestorov či prevádzkové náklady, ale aj štruktúra firmy a oblasť  podnikania. Jedna z piatych firiem sa plánuje presťahovať práve do priestorov vyššej kvality. Je to aj následkom toho, že sa im osvedčili formy hybridnej práce. Preto, cielia na iné pracovné priestory, napríklad z hľadiska rozlohy, s potrebou funkčnej reorganizácie, čo v prieskume potvrdila veľká časť firiem,“ dopĺňa Pecek.

  • AŽ 72 % FIRIEM FĽADÁ FLEXIBILNÉ A OTVORENÉ PRACOVNÉ PRIESTORY

Toto tvrdenie potvrdzujú odborníci, ale aj zistenia tohtoročného prieskumu v porovnaní s výsledkami spred dvoch rokov. Počet firiem s flexibilnými kanceláriami viditeľne stúpa. Tieto zmeny podľa CBRE vychádzajú z viacerých motívov, napríklad možnosti vstupu na nové trhy, neistého dopytu či zníženia výdavkov. Tieto aspekty, vrátane výhody agility, pritom spĺňajú práve flexibilné kancelárie. „V prieskume sme zisťovali aj to, aké sú hlavné kritéria firiem pri výbere kancelárskych budov. Až 72 % sa vyjadrilo, že hľadá flexibilné a otvorené pracovné priestory, ktoré môžu v budúcnosti podľa potrieb jednoducho prekonfigurovať. Celkom 61 % tiež tvrdí, že sú pre nich dôležité aj priestory vhodné na súkromné rozhovory či stretnutia a polovica udáva, že dôležitá je pre nich aj kvalita vzduchu v interiéri. Na čoraz väčšej dôležitosti naberajú aj technológie,“ hovorí.   

  • HYBRIDNÁ PRÁCA NIE JE LEN KRÁTKODOBOU ZÁLEŽITOSŤOU

Výsledky hovoria jasnou rečou. Až 72 % firiem plánuje prejsť na model hybridného pracoviska (minulý rok to zvažovalo 55 %). Zároveň, 64 % potvrdzuje, že hybridná práca počas pandémie nabrala na sile. Otázkou ostáva, či tento trend firmy riešia aj formálne. Ukázalo sa, že 56 % firiem už má pripravené, prípadne už pracuje, na formálnych pravidlách. Zvyšných 44 % sa spolieha na rozhodnutia zamestnancov či komunikáciu manažérov. Tak či onak, najväčšie percento firiem (43 %) preferuje cestu, v rámci ktorej budú zamestnanci povinní prísť do kancelárie presne určený počet dní v týždni.

Ako však nastoliť rovnováhu medzi pravidlami firmy a osobnými preferenciami zamestnancov? Odpoveď ešte nie je úplne jasná, keďže efektívne nastavenie hybridnej práce je v mnohých firmách ešte len v začiatkoch a fáze testovania. Zdá sa, že väčšina firiem sa bude snažiť nastaviť optimálny mix práce z domu vs. z kancelárie (51 %). Celkom 38 % zase tvrdí, že ich zamestnanci budú pracovať z kancelárie 3, alebo viac dní týždenne. Len 12 % uvádza, že budú pracovať primárne na diaľku. „Tieto zistenia naznačujú, že firmy budú svoje kancelárie využívať v budúcnosti menej intenzívne. Jednoznačne sa však potvrdzuje aj to, že kancelárie budú aj naďalej zohrávať veľmi dôležitú úlohu a pravidlom nemusí byť ani to, že sa budú len zmenšovať,“ vysvetľuje ďalej Tomáš Pecek.

  • WORKPLACE STRATÉGIE FIRIEM PRECHÁDZAJÚ ZMENAMI

Ukazuje sa, že firmy si uvedomujú dôležitosť potreby zmien vo svojich workplace stratégiách. Spoločnosť CBRE sa ich v prieskume pýtala, aké sú najzásadnejšie elementy ich aktuálnej stratégie. Medzi najčastejšie patria aspekty ako zväčšenie či zlepšenie priestorov na spoluprácu (navýšenie na 63 % z pôvodných 36 %), ale aj zmena dizajnu (nárast z 22 % na 50 %). Nárast bol zaznamenaný aj v oblastiach ako zlepšenie vybavenia kancelárií (z 9 % na 36 %) či zmena rozloženia pracoviska tak, aby ponúkalo viac otvoreného priestoru (31 %). Samozrejmosťou sú aj zmeny v rozložení či forme pracovných miest na sedenie zamestnancov. Podľa CBRE bude nosná väčšia rozmanitosť či možnosť výberu miesta. Väčšina firiem sa v prieskume zhodla na tom, že svojim zamestnancom plánuje poskytnúť viac možností a miesta, napríklad formou tzv. activity-based workingu, hotdeskingu či cielenej mobility. Navyše, takmer 80 % firiem uviedlo, že zníži počet vyhradených miest pre zamestnancov.

Titulná fotografia: Ilustračná snímka, zdroj: Unsplash/ian dooley