Autentické príbehy, nadčasové témy

Úvod Blog

Žraloky, mytológia i vikingovia. V Carlton Savoy Art Gallery vystavuje Peter Žanony

0

Na začiatok jesennej sezóny Carlton Savoy Art Gallery predstavuje tvorbu ďalšieho „navrátilca“, maliara a sochára Petra Žanonyho, ktorý sa prednedávnom vrátil po rokoch prežitých v Nemecku na Slovensko. Názov výstavy Reminiscencie dokonale vystihuje charakter jeho najnovších diel, v ktorých objavujeme výrazové i významové spojitosti s tvorbou predchádzajúcich rokov, no zároveň ich výtvarná kvalita a presvedčivosť je dôkazom autorovej  kreativity, výtvarnej zdatnosti a schopnosti prekonávať vlastné limity.

Peter Žanony sa vo svojich obrazoch sústreďuje na ľudské a zvieracie postavy, zobrazuje aktuálne výjavy z ulíc, sporadicky i z prírody, témy symbolicky späté s jeho vlastným životom. Autor maľuje kŕdle žralokov, mytologické výjavy i vikingských hrdinov, lukostrelcov i vodákov, symbolicky prepojených v priestore i čase so situáciami, s ktorými sa vnútorne stotožňuje, a ktoré prípadne zažil.

Pozoruhodné sú najmä jeho portréty a autoportréty, netypické až kontroverzné, v niekoľkonásobných zväčšeninách približujúce mimiku i zdôraznené detaily tvárí a vo svojej monochrómnej monumentalite pripomínajúce experimentálnu prácu s objektívom.

Výstavu s názvom Reminiscencie si v bratislavskej Carlton Savoy Art Gallery môžete pozrieť do 9. októbra 2020.

Ruská dráma o bytí

0

Foto: Ľuboš Kotlár

Máme radi a podporujeme súčasné umenie, a preto vás pozývame na dramatické predstavenie Bytie 2 od ruského dramatika I. Vyrypajevova.

Text Bytie číslo 2 poslala ruskému dramatikovi Ivanovi Vyrypajevovi Antonina Velikánová, učiteľka matematiky, v tom čase pacientka psychiatrickej liečebne s akútnou schizofréniou. Dramatik sa rozhodol jej materiál doplniť niekoľkými scénami a uviesť v divadle. Možno aj preto, že v jeho textoch sa často hra na bohoborectvo mení na hľadanie Boha, že jeho, podobne ako Antoninu, hoci z iných dôvodov, zaujíma hľadanie pevného bodu a zmyslu. Antonina potrebuje pevný bod, aby sa vyliečila, aby pri lete do vesmíru, na ceste za slnkom, nezhorela, Ivan potrebuje pevný bod preto, aby napísal dobrý text, aby režisér vedel, kam sa má herec na javisku postaviť a čo má hovoriť. V texte Bytie číslo 2 sa uplatnia oba tieto prístupy, hľadajú sa oba tieto body, ktoré sú možno vlastne iba jedným a tým istým. Vďaka nejasnej hranici medzi pátosom a iróniou vo svojich textoch ľahko dokáže do takéhoto hľadania vtiahnuť publikum – podobne ako mnohí ruskí autori minulosti. Vďaka celkom originálnej práci s textom a komunikácie s publikom cítime v jeho textoch niečo veľmi tradičné a niečo veľmi súčasné zároveň.

Nebolo to vždy tak, že nič nebolo. Na začiatku bolo všetko, a všetko bolo vo vnútri hlavy, a potom Boh chytil mokrú handru a zotrel úplne všetko, všetky pojmy do jedného, do posledného predmetu. Slovami proroka Jána: Ak veríš v Boha, to ešte neznamená, že Boh verí v teba.

Najbližšie si predstavenie môžete vychutnať:

10.9. 2020 o 19:00 hod. v Štúdiu 12, Jakubovo námestie 12, Bratislava

2.10. 2020 o 19:00 hod. v KC Modra


Preklad: Eva Maliti Fraňová
Réžia: Petra Fornayová
Hrajú: Heidi Šinková, Vlado Zboroň
Scéna: Matej Gavula
Videoprojekcia: Boris Vitázek
Dramaturgia: Ján Šimko
Hlavný partner: Nadácia Tatra banky
Partneri: Divadelný ústav, Literárny fond

Špeciálne pre majiteľov offroad legendy: Prečo si zaobstarať nový Defender?

0

Za niekoľko dekád sa vzhľad, konštrukcia a výkon pôvodného Defendra veľmi nezmenili. Automobilka sa však rozhodla ikonickú offroad legendu vylepšiť. A hoci sa môže zdať, že najväčšie zmeny nastali v dizajne, auto s jemnými líniami vás prekvapí technologickými vychytávkami a výkonom mimo mesta.

Vynovený dizajn a interiér

Na otázku, prečo musel výrobca populárne auto vylepšiť, existuje jednoduchá odpoveď – pretože musel.  Požiadavky zákazníkov sa z roka na rok sprísňujú a nový Defender sa im chce svojou flexibilitou čo najviac prispôsobiť. Navyše, vyniká nielen v ťažkých terénnych podmienkach, ale aj na dlhých cestách, prípadne v mestskom prostredí.

Až na niekoľko špeciálnych edícií sa od celkom prvého Defendra dizajn takmer vôbec nezmenil. To isté platí o interiéri. Od riadenia cez spojku, prevodovú páku až po spínacie mechanizmy zostával vnútrajšok dlhodobo v tradičnom prevedení.

Najvýraznejším rozdielom medzi pôvodným a novým modelom sú zaoblené línie konštrukcie, ktoré pôsobia elegantným a sofistikovaným dojmom. To ale neznamená, že nový Defender nemá so svojím predchodcom nič spoločné. Práve naopak.

Stále je to robustné vozidlo s typicky skosenou kabínou, rovnou strechou a kruhovými svetlometmi.

Výrobca sa opäť rozhodol primontovať niektoré časti (napríklad výplne dverí) pomocou odhalených skrutiek.

No a aby bola údržba čo najjednoduchšia a interiér si zachoval dlhú životnosť, výrobca zvolil najmä pogumované materiály. Tie sa nachádzajú predovšetkým v prednej časti vozidla.

Ako pri pôvodných modeloch, aj tentoraz sa automobilka Land Rover rozhodla uviesť Defender v dvoch základných verziách.

Ide o trojdverovú verziu 90 s kratším rázvorom a možnou kapacitou 6 pasažierov a verziu 110, ktorá má päť dverí, je o čosi dlhšia a zmestí sa do nej až 7 pasažierov.

Pre milovníkov dlhého cestovania nesmieme zabudnúť na batožinový priestor. Ten sa oproti predchodcovi zväčšil. Pri modeli 110 s 5-člennou posádkou má zadný kufor objem 740 litrov. Menšia 3-dverová verzia unesie batožinu s objemom 590 litrov.

Najodolnejšia konštrukcia

Bez ohľadu na to, ktorú verziu si vyberiete, môžete si byť istí, že dostanete skutočne schopné auto do najťažších terénov.

Celohliníková karoséria so spevňujúcim horčíkovým rámom je maximálne pevná. Dokonca ide o najodolnejšiu konštrukciu, akú kedy Land Rover vyrobil.

V porovnaní s predchodcom je aj podvozok oveľa pevnejší, čo umožňuje ešte viac si užiť offroadovú jazdu. Hĺbka brodenia sa zvýšila na 90 cm, svetlá výška je po novom viac ako 29 cm a nájazdový uhol je približne rovnaký ako u pôvodného modelu.

Pokiaľ ide o nosnosť strechy, pokojne si na výlet vezmite viac batožiny. Za jazdy má totižto strešná časť nosnosť až 168 kg. V prípade statickej nosnosti, teda pri zaparkovanom vozidle, je to až 300 kg. Preto je možné na strechu umiestniť skladací stan, v ktorom sa pohodlne vyspia dve osoby.

Popri zdolávaní nerovného terénu sa nemusíte báť, že by to konštrukciou nejako otriaslo. Skôr naopak. Konštrukčné časti sú zmontované tak pevne, že auto dokonale zvládne akúkoľvek záťaž.

A vďaka dlhému odpruženiu dokážu kolesá jemne absorbovať akékoľvek nárazy bez toho, aby to pocítila posádka vo vnútri auta.

Technológie 21. storočia

Odolná konštrukcia, väčší interiér a elegantné línie. To však nie je ani zďaleka všetko, s čím nový Defender prichádza. Teraz sa totižto pozrieme na jeho technologickú stránku.

A začneme hneď najväčšou zmenou, ktorou je informačno-zábavný systém Pivi Pro. Jeho základnou časťou je 10-palcová dotyková obrazovka s rozlíšením 4K.

Na takomto displeji bude veľmi jednoduché zadávať cieľ jazdy a sledovať jej priebeh. Obrazovku si totižto môžete približovať podobne ako na smartfóne.

Systém je dokonca taký inteligentný, že vám ponúka tie najvhodnejšie trasy, upozorní vás na neznáme cesty alebo na ceny pohonných hmôt vo vašej blízkosti. Samozrejme, nie je to len o praktických informáciách. Pivi Pro je určený aj na zábavu.

Súčasne, ako budete používať navigáciu, môžete mať pustenú obľúbenú hudbu od streamovacích služieb (Spotify, Deezer), skontrolovať si e-maily cez Outlook alebo zaplatiť parkovné pomocou aplikácie RingGo.

S technologickými vychytávkami ešte nekončíme. Ako iste viete, k Defendru sa dá pripojiť príves až do hmotnosti 3500 kg. A aby bolo parkovanie jednoduchšie, využite obrazovku aj na sledovanie okolia vozidla.

V prípade, že si nabalíte do zadnej časti príliš veľa vecí a zakryjete výhľad cez vnútorné spätné zrkadlo, spoľahnite sa na strešnú kameru, ktorá premieta obraz do displeja vo vnútornom spätnom zrkadle. Tá bude za vás sledovať situáciu za vami.

Skvelý výkon z 0 na 100

Nemusíte sa báť, na výkon sme nezabudli. Model Land Rover Defender vo verzii 110 je dostupný s preplňovaným benzínovým motorom, s Mild Hybridnou technológiou s objemom tri litre (motor označovaný ako P400), vďaka ktorému dosahuje výkon až 400 konských síl.

Z 0 na 100 km/h mu to zaberie len 6,1 sekundy. Samozrejme, k dispozícií sú aj dieselové motorizácie.

Menšia verzia 90, ktorá sa u nás objaví na jeseň tohto roka, takisto využíva rôzne druhy motorov, či už dieselové alebo benzínové

V tomto prípade však ide o trojlitrový objem a výkon umocňuje aj elektrické zosilnenie. Pomocou tejto kombinácie je výkon terénneho vozidla až 400 koní.

V porovnaní s predošlými modelmi sa zlepšilo aj zrýchlenie. Oproti 15,8 sekundy to nový Defender vytiahne na 100 km/h za 6 sekúnd.

Riadenie takéhoto offroadu je veľmi plynulé a inštinktívne. Nemusíte pri tom urobiť veľa pohybu. A ak aj šliapnete na plyn, vozidlo neucíti žiadnu záťaž a vy zas zvuk, ktorý pri rýchlej jazde vydáva.

Skúsiť si nový Land Rover Defender alebo si rovno zostaviť vlastný model môžete u autorizovaného predajcu T.O.P. AUTO PREMIUM.

Výtvarník Martin Dzurek: Dôležité je odpúšťať. Pochopiť a prijať samého seba, vedieť odpustiť sebe a vedieť odpúšťať aj iným

0

Rozhovor: Martina M.

Titulná foto: Andrej Balco

Prostredníctvom svojej tvorby sa snaží ľuďom pripomínať hodnoty a ponúkať im možnosť vnímať hĺbku myšlienok a činov. Svoje diela a tvorivé performance často vystavuje v galériách a sakrálnych priestoroch. Hoci má na konte viaceré ocenenia zo Slovenska i zahraničia, zostáva pokorný a svoj čas venuje aj dobrovoľníctvu. Výtvarný umelec Martin Dzurek hovorí nielen o tvorbe, ale predovšetkým o svojich názoroch, presvedčení a pohľade na svet.

Jedno zo svojich diel ste nazvali Myšlienky. Kam teraz smerujú tie vaše?

V poslednom období sa v mojich realizáciách venujem téme bdelosti. V roku 2018 som vytvoril objekt pre Martinu a pre Jána (M. Kušnírovú a J. Kuciaka, pozn. red.) s názvom Spojili nás. Bol súčasťou viacerých spomienkových podujatí a dvakrát bol aj na festivale Pohoda. Dostali sa ku mne aj názory, že si robím kariéru na úkor mŕtvych a som financovaný Sorosom. Ak by som však nemal dovolenie a súhlas od ich rodičov a vnútorné presvedčenie, určite by som sa do toho nepustil. Objekt má na jednej strane grafiky ich tvárí, ktoré vytvoril Ján Vajsábel, pričom nad hlavami majú preklad s nápisom „Spojili nás“. Z druhej strany je tvár muža a ženy, abstraktne zobrazená, a tam som tento rok pridal nápis „Bdelosť“. Nie „Bdejme“, lebo to už prikazujeme. Ale „Bdelosť“. Myslím, že je veľmi dôležité, aby sme boli bdelí, aby sme neboli ľahostajní voči veciam, ktoré sa nás dotýkajú a neboli ľahostajní voči samým sebe. Nebuďme ľahostajní voči tomu, keď niekto kričí na dieťa na ulici, alebo niekto niekoho bije. To isté sa týka politiky a celospoločenského diania – i keď sme sa v angažovanosti trochu rozhýbali, stále treba mať na pamäti, že nemôžeme poľaviť mysliac si, že niečo sa podarilo a „nejako bude“.

Foto: Martina Mlčúchová

Zrejme politické a spoločenské udalosti na Slovensku sledujete veľmi pozorne.

Neviem, či pozorne. No určite sa ma tieto veci dotýkajú, snažím sa ich určitým spôsobom spracúvať, a potom aj vyjadriť. Pochopil som svoje bytie a poslanie, a chcem ho odovzdávať prostredníctvom mojej tvorby.

Často je vás vidieť aj na festivaloch. Vidieť sme vás mohli aj na podujatí Zvuk for Štiavnica.

Tam som prezentoval svoju umeleckú performance. Tiež na tému Bdelosť. Jej súčasťou je úplne iný objekt, ku ktorému vytvoril takmer hodinovú skladbu hudobník Stroon. Objekt bol osadený v Evanjelickom kostole pred oltár. Ľudia prišli do kostola, sadli si do lavíc, zhaslo sa svetlo. Minimalisticky bol nasvietený len objekt a celú performance dotvárala autorská elektronická hudba. Mojím zámerom bolo, aby sa ľudia stíšili, zamysleli, prípadne ponorili do meditácie.

Niekoľkokrát ste boli súčasťou festivalu súčasného umenia Biela noc, ktorý do ulíc slovenských miest láka kvantum ľudí. Potrebujeme takéto akcie, aby sme si začali všímať umenie?

Áno, určite aj takéto akcie. Myslím si ale, že vzťah k umeniu treba budovať predovšetkým v rodine a v škole. Rozprávať deťom o umení, brať ich do galérií, na koncerty, do divadla, učiť ich umenie vnímať a rozumieť mu, nadchnúť ich.

Je diskusia o umení na Slovensku dostatočná?

Nie. Absolútne nie. Debata o umení je u nás okrajová záležitosť. Začína sa to však už v školách. Umeniu, ale aj rozvíjaniu tvorivosti u detí sa u nás nevenuje dostatočná pozornosť a význam. Mnohé galérie a kultúrne inštitúcie aj majú vytvorené zaujímavé interaktívne programy pre deti, problém je však to, že ich tam pedagógovia, a často ani rodičia, nezoberú. Nie je to u nás podstatná časť výchovy a vzdelávania. Deti nedostanú to, čo by mali dostať. Sme v tomto smere ďaleko za vyspelými krajinami. To sa potom prenáša do nepochopenia umenia, do toho, že ľudia sami často majú pocit, že umeniu nerozumejú a považujú ho za zbytočné.

Oltár a kríž, Adam a Eva, Raj, Pokušenie – to sú názvy niektorých z vašich diel. Tie navyše často umiestňujete do sakrálnych objektov a kostolov. Máte k viere blízko?

Áno, verím v Boha.

Jedno z vašich diel sa volá Odpusti si.

V prvom rade treba odpustiť sebe samému. Celý rok som sa zaoberal touto konkrétnou témou, riešil som ju aj s psychológmi, aj s kňazom – Danielom Pastirčákom – a až potom som sa pustil do tvorby. Výsledkom bol objekt, obrys ľudskej postavy, ktorá je vyrezaná z niekoľkomilimetrového nerezu a vytvára akési zrkadlo. Vo výške srdca som umiestnil vodovodný kohútik s nápis „Odpusti si“. Tento objekt som v rámci Bielej noci nainštaloval v bratislavskej kaplnke svätého Jána. Ľudia po príchode do kostola dostali do ruky malý papierový pohárik, pričom počuli hudbu od Sisy Michalidesovej, takú veľmi minimalistickú. Všetci sa automaticky stíšili, no nechápali náš zámer s pohárikom. K objektu sme ich následne púšťali len v malých skupinkách, asi po piatich. Okrem nasvieteného objektu bola všade tma. Ľudia, keď prišli k objektu, zrazu zbadali v odraze samých seba. Uvideli nápis a, samozrejme, lákalo ich „odpustiť si“ z vodovodného kohútika. Lenže z neho nevytieklo nič. Nebolo to ani nutné, išlo tam o silu myšlienky, o uvedomenie si samých seba. Keď vychádzali von, náš pomocník sa ich pýtal, či chcú dostať pečiatku. Samozrejme, že chceli. Bol na nej nápis „Odpusti si – Prijmi to – Potrebuješ to“. A bol tam aj odkaz na webovú stránku, ktorá ešte stále funguje.

(www.odpustisi.sk, pozn. red.)

Naozaj potrebujeme odpúšťanie? Je úplne nevyhnutné k tomu, aby sme mohli dobre žiť?

Áno.

Ako ste sa dostali k spolupráci s kňazom a psychológmi? Bola to vaša myšlienka?

Ctil som potrebu, začal som si viac všímať ľudí a zrazu som videl, že mnohí sú zatrpknutí, bez života, bez naplnenia. Pýtal som sa, prečo sa to deje. Zistil som, že nosíme v sebe veľmi veľa nedoriešených vecí a nevieme odpúšťať. Nepríjemné, zraňujúce veci odkladáme vedome i nevedome. Prostredníctvom svojej tvorby som sa snažil nájsť riešenie.

Máte spätnú väzbu? Darí sa vám inšpirovať ľudí v tom, aby si odpúšťali?

Áno. Ale teraz už viem, že keď sa počas výstavy nájde len jeden človek,ktorý pochopil myšlienku stvárnenú v mojej v soche alebo v mojom objekte, tak to má význam.

V roku 2007 ste založili výtvarnú skupinu Svetlo.

Áno, od roku 2004 pôsobím ako dobrovoľník v Únii nevidiacich a slabozrakých v Bratislave. A v roku 2007 sme založili výtvarnú skupinu Svetlo. Na začiatku som si myslel, že idem pomáhať aj napriek tomu, že s takouto prácou som nemal žiadne skúsenosti. Veľmi rýchlo som pochopil, že nepomáham ja, ale práve oni sú tí, ktorí mi otvárajú oči. Maľujeme, modelujeme, tvoríme. Zrazu som si uvedomil, akí sú títo ľudia úžasní, ako napriek svojmu hendikepu – alebo možno práve vďaka nemu – dokážu tvorbu precítiť, vnímať farby a tvary. Vychádzali z toho nádherné abstraktné diela. A ja som sa pýtal sám seba – čo riešiš? Veď tí ľudia ti ukazujú cestu.

Kedysi som čítala zaujímajú teóriu. Pomerne zaujímavú až kontroverznú. Hovorí o tom, že ľudia pomáhajú iným v prvom rade preto, aby uspokojili svoje ego. Čiže im nejde o pomoc ako takú, ale primárne o to, aby sa cítili dôležití, potrební. Pomáhanie je podľa tohto názoru prejav egoizmu.

Áno, sú aj takí. Niektorí ľudia to robia ešte aj tak, že z pomoci iným finančne ťažia. Mne sa to nepáči, až hnusí. Som šťastný, že som tieto veci pochopil.

Vždy ste vedeli, že sa chcete venovať umeniu?

Vyrastal som v umeleckej rodine akademického sochára. Odmalička som sa motal okolo umenia, skúšal, kreslil, modeloval, mohol som si otestovať aj materiály. Bolo mi to všetko veľmi blízke. Môj otec hovoril, že talent mám, ale on je príkladom toho, že živiť sa umením je veľmi ťažké. Rodičia ma viedli k tomu, aby som od detstva umenie spoznával a uvedomoval si jeho dôležitosť v živote. A to mi ostalo dodnes. Aj ja sa snažím o to, aby si tieto hodnoty uvedomovali moje deti.

Ako sa vám ako umelcovi na Slovensku žije?

Zatiaľ sa už viac ako dvadsať rokov umením živím. Sú obdobia lepšie, ale aj tie horšie, a preto musím na to myslieť.

Je podpora umenia zo strany štátu dostatočná?

Určite nie. Kedysi, v časoch socializmu, sa pri výstavbe muselo zo zákona myslieť aj na to, aby časťfinancií bola určená na dotvorenie výtvarným dielom. Toto dnes veľmi chýba. Mimochodom, nedávno som porovnával, koľko peňazí dáva do umenia také Francúzsko, ako dotujú výtvarníkov, ako udeľujú štipendiá… V tomto smere sme za nimi veľmi ďaleko. Podpora kultúry a umenia a možné vyššie dotácie by sa mali riešiť v parlamente.

Verejný priestor je ďalšia z tém, ktorá je vám veľmi blízka. Dostali ste hneď niekoľko ocenení zarealizácie vo verejnom priestore. Nechýba nám vo verejnom priestore krása? Je podľa vásnarastajúca agresia a odcudzenie aj dôsledkom zanedbávania verejného priestoru?

Áno, chýba . Myslím si, že vnímanie krásy v ľuďoch absentuje.

Ako sa však dopracovať ku kráse? Ak sa len zhodneme, že nám chýba, zrejme to nebude stačiť. Je problém vo výchove? Je to zapríčinené kultúrnou identitou, našou históriou?

Je to dané pochopením vlastného bytia (úsmev).

Nerozumiem.

Ako pochopíme svoje bytie? Tým, že otvoríme svoje srdce (úsmev). My máme zavreté srdcia. To je ďalší objekt, ktorý som vytvoril. Prichádza tam ku konkrétnemu momentu otvárania srdca. Mozog je pozlátený 24-karátovým zlatom, srdce tiež. Mozog, ten máme otvorený, myslíme si, že všetkému rozumieme, všetko napreduje, všetko ide. Ale to srdce, to sme si nechali zavreté. Otvoriť ho? Máme z toho strach.

Keď ale poviete hociktorému okoloidúcemu na ulici, aby si otvoril srdce, zrejme sa na vás bude pozerať s nepochopením. Je to niečo tak abstraktné, že nebude vedieť, čo má spraviť ako prvé. Ako sa otvára srdce?

To je presne to, nad čím sa zamýšľam a snažím sa to ľuďom ukázať prostredníctvom svojej tvorby. Ale nielen im, aj sám sebe. Som šťastný a som vďačný za to, že mi bol dopriaty čas na to, aby som sa mohol zaoberať otázkami svojho bytia.

Našli ste na ne odpoveď?

Jasné. Je to o pochopení samého seba, o odpustení a o vďačnosti. A existuje svet? Nie je to len ilúzia? (úsmev)

Vráťme sa naspäť k umeniu. Medzi kvalitou je automaticky aj veľa nekvality. Aký je váš odkaz, vaša rada ako rozoznať hodnotné umenie od nekvalitného?

Ja nechcem hovoriť, čo je v umení zlé alebo dobré. Všetko je o vnímaní, pochopení, o uhle pohľadu a precítení. Aktuálne sa zaoberám aj otázkou bdelosti a prichádzam na to, že bdelosť je v našom živote veľmi dôležitá.

Istou formou nekvality je gýč. Ak zoberieme do úvahy úsilie, ktoré umelci či filozofi vynaložili v boji proti gýču, prečo gýč stále existuje?

Je to jednoduché. Lebo proti nemu bojujeme. Keď proti niečomu bojujete, dávate tomu význam. Netreba bojovať, ale netreba byť ani ľahostajný, treba byť bdelý. Aj zlo sa šíri tým, že sa o ňom stále rozpráva.

Tvorbe sa venujete dlho. Ak porovnáte záujem ľudí o umenie napríklad pred desiatimi-pätnástimi rokmi a teraz, vidíte rozdiel? Posun?

Áno, vidím posun hlavne v spájaní rôznych umeleckých médií. Myslím, že týmto spájaním dostáva umenie ďalší význam a rozmer.

Bojujete niekedy s pocitom nedocenenia

Bojoval som, ale už nebojujem (úsmev). Snažím sa veci prijímať tak, ako prichádzajú. A prichádzajú tak, ako majú prichádzať a ja si vyberám, akú váhu im dám. Za úspech pokladám nežiť v strachu, ale v pokoji a láske.

Foto: Andrej Balco

Knihy, ktoré prebudia vaše zmysly

0

Text: Jozefína Gregorová

Foto: Slovart

ZRAK Zmysel, vďaka ktorému sa svetlo, tiene, farby a objekty stávajú reálnymi obrazmi.

CHUŤ Zmysel, vďaka ktorému jedlo na jazyku nie je len hmota, ale stáva sa zážitkom.

SLUCH Zmysel, vďaka ktorému dokážeme nielen komunikovať, ale aj vnímať krásu hudby a zvuky prírody.

HMAT Zmysel, vďaka ktorému sa dotyk stáva potešením, pocitom tepla a blízkosti.

ČUCH Zmysel, vďaka ktorému zistíme, že pachy navôkol nás majú vôňu domova, pohody či lásky.

Rozmýšľali ste, aké by to bolo žiť bez niektorého z našich zmyslov? Alebo, naopak, aké by to bolo, keby sme mali niektorý zo zmyslov tak štyrikrát silnejší ako ostatné? Literatúra nám dokáže nielen priblížiť život ľudí, ktorí nemajú niektoré zmysly vôbec, ale aj ponúknuť pohľad na tých, ktorí majú špeciálne zmysly.

Uvažovať o knihách v tendenciách zmyslov sa mi najprv zdalo skoro nemožné, po chvíli som si však uvedomila, že knihy často apelujú na viac zmyslov naraz. Napríklad kuchárske knihy, „útočia“ nielen na naše chuťové poháriky, ale aj na naše oči. Doslova vieme ochutnávať jedlo zrakom.

ZRAK

Kto by nepoznal príbehy malých dievčatiek Mimi a Lízy. Kniha Mimi a Líza vznikla podľa rovnomenného animovaného seriálu, ktorý vysielala RTVS. A práve vtedy, na Vianoce 2013, sa začal príbeh týchto neobyčajných dievčat. Jedna má oči stále zatvorené a druhá ich má otvorené dokorán. Obidve sa pozerajú, spolu však vidia. Táto detská kniha približuje malým aj veľkým čitateľom život nevidiacich ľudí. Robí to veľmi láskavo a vyzdvihuje silné stránky tých, ktorí vidia hmatom, ušami, čuchom a chuťou.

„V mojom meste sú všelijaké domy. Tehlové, kamenné, betónové. Niektoré sú hladké, iné majú zasa hrboľaté steny. Sú vysoké. Viem to, pretože vtáčiky, čo čvirikajú na strechách počujem dosť slabo.“  Takto opisuje svet okolo seba Mimi, ktorá žije vo svete za zavretými očami. No jej svet vôbec nie je nudný a čiernobiely. Spolu s neposednou Lízou spoznávajú susedov a prežívajú dobrodružstvá, kde zrak zrazu nie je taký dôležitý. Autorky Katarína Kerekesová, Katarína MolákováAlexandra Salmela nám priniesli jednu z najkrajších rozprávok o tom, že byť iný nie je zlé.  

Chcete vedieť, ako vidieť to, čo ešte neexistuje a ako bojovať za svoje sny? Inšpiratívny román Vzdialenosť medzi mnou a čerešňou je o deväťročnom dievčati Mafalde, ktoré má rado školu, futbal a svojho kocúra. Avšak o niekoľko mesiacov už nič z toho neuvidí. Postupne totiž prichádza o zrak, a preto si zaviedla denník, do ktorého si postupne zapisuje všetky veci, ktoré viac nebude môcť robiť. Napríklad počítať hviezdy a hrať futbal. Mafalda však vďaka svojej rodine a priateľom zistí, že na svet sa dá pozerať aj iným spôsobom. K čerešni sa naučí odhadnúť vzdialenosť podľa vône jej kvetov a napíše si nový zoznam. Zoznam vecí, na ktorých jej záleží. Aj táto kniha od Paoly Peretti je o tom, že niekedy jeden chýbajúci zmysel vedia nahradiť iné. Tento príbeh je o strácaní a nachádzaní. Zmierení sa s tým, že zrak ktorý Mafalda doteraz mala, bude onedlho nenávratne preč a ona musí nájsť silu ostatných zmyslov.

Ľudia obratí o zmysel zraku sú aj v knihe Mesto slepých. Katastrofická vízia sveta postihnutého náhlou epidémiou slepoty, ktorá sa šíri pohľadom a v krátkom čase jej podľahne celé mesto. Teda okrem jednej ženy, ktorej zrak ostal a jej očami aj čitateľ vníma svet zakliaty v slepote. Na začiatku je tu akási ľahostajnosť, ktorú neskôr nahradí strach. Pomocou rozprávačky nám autor ukazuje, že je lepšie byť slepým medzi slepými ako jediným človekom, ktorý sa na to musí pozerať. Vo chvíli keď si ľudia uvedomia, že ich ostatní nevidia a ich konanie ostáva nikým nepozorované, prejavuje sa ich pravá povaha. Slepota v tomto diele nie je len chorobou, ale aj metaforou. Slepci vidia nie čiernu tmu, ale bielu hmlu. Tak ako slepota prišla, tak aj odišla. Bez dôvodu a bez vysvetlenia. Ľudia nájdu svoje mesto zničené, spustošené a ostáva im len zahanbenie. Autor José Samarago je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1998.  

Knihy ale nemusia len rozprávať o chýbajúcom zmysle, ale na druhej strane môžu niektoré zmysly aj potešiť. Prekrásne obrazové knihy sú radosťou pre náš zrak. Pavel Scheufler vytvoril nádhernú publikáciu historických fotografií hlavného mesta Českej republiky – Praha za císaře pána. Z tej je ešte na sklonku monarchie cítiť majestát starých čias, ale už sa premieňa na novodobú metropolu. Na mieste židovskej štvrte vznikajú široké bulváre, medzi oboma brehmi sa klenú moderné mosty, na stanicu prichádza prvý parný vlak z Viedne. Kým ešte nedávno sa tu prechádzal cisár so svojou gardou, onedlho prišlo k vyhláseniu republiky a mariánsky stĺp na Staromestskom námestí s hrmotom padol k zemi. Tieto a ďalšie prelomové okamihy, ale aj všedné dni Pražanov zachytávajú pozoruhodné fotografie, ktoré prináša táto kniha. Viac ako 140 snímok vybral, upravil a doplnil textami fotograf Pavel Scheufler. Publikácia je nielen cenným svedectvom o premene českého hlavného mesta a potechou našich očí nádhernými obrazmi, ale aj návodom ako z fotografií odčítať pútavé príbehy, ktoré nám rozprávajú. Ako vďaka zmyslu, ktorý premieňa tiene a farby na reálny obraz objaviť v spolupráci s našou pamäťou a s ostatnými zmyslami atmosféru a náladu starého mesta. Nájsť v ňom nielen krásu a potechu, ale aj obraz doby.

CHUŤ

Plynule prechádzame od kníh spätých so zmyslom zraku ku knihám, ktoré spájajú zrak a chuť. Áno, hádate správne. Sú to kuchárske knihy.

Keď potrebujete zdvihnúť náladu a vytvoriť moment čistej radosti, nie je nad ľahký piškótový koláčik ochutený korením a citrusom či nad krehkú sušienku vytiahnutú priamo z rúry. Kuchárska kniha Sladké prináša originálne recepty na tie najchutnejšie koláčiky, aké si viete predstaviť. Dajte na autora Yotama Ottolengiho a spravte si z pečenia malú oslavu. Táto kniha poteší nielen váš zrak, ale hneď po tom ako sa pustíte do pečenia, poteší aj vaše chuťové poháriky. Knihu Sladké pripravil Yotam Ottolenghi v spolupráci s cukrárkou Helen Gohovou a je to pastva pre oči každého komu sa kniha dostane do rúk. 

Pečenie je radosť a slastná chuť koláčov, ktorá sa rozlieva na jazyku je úplne opojná. Pečenie včak nemusí byť vždy len sladučké. Liz Franklin pre nás pripravila knihu Zeleninové zázraky z jedného plechu. Prináša ľahké a výživné jedlá, ktoré sú nielen pre vegetariánov a vegánov. Hlavnou výhodou týchto receptov je, že sa vždy pripravujú v jednom plechu, takže varenie je naozaj expresné. Jedlá sú slané aj sladké a autorka vybrala to najlepšie z piatich kontinentov. Základ všetkých receptov tvorí pečená či grilovaná zelenina alebo ovocie. Okrem toho, že vaše chuťové poháriky sa roztancujú, rozihrajú sa aj vaše oči od mnohých farieb a farebných kombinácií. A keďže všetko iba nakrájate, dochutíte a dáte piecť do rúry, vyhnete sa postávaniu pri sporáku a siahodlhej príprave surovín či horde neumytého riadu. Jednoducho minimálna námaha a veľkolepá chuť! Kto by odmietol?

Keď som blúdila očami po knihách a snažila som sa pre vás vybrať niečo špeciálne a úplne opantávajúce zmysly, oči mi padli na knihu Jak chutná dolce vita. Kto by už nepoznal Rím? Mesto s neskonalou atmosférou, ktoré je zmyselné a podmaňujúce. Ťažko by sme vo svete našli mesto viac prestúpené dejinami a tradíciou. A odraz tohto všetkého sa premieta aj do pestrosti tunajšieho jedla. Eleonora Galasso je talianska novinárka, blogerka a instagramerka, ktorá píše o jedle, a okrem toho vás v knihe zavedie do palácov aj zašitých uličiek a zoznámi vás so zvykmi, spoločnosťou a skrytými pokladmi večného mesta. Objavíte tu recepty na každú príležitosť. Od jednoduchých a poctivých talianskych raňajok a pokrmov al fresco až po impozantné a pôsobivé občerstvenie na párty pre priateľov či romantickú večeru. Ak otvoríte túto knihu, očaria vás prekrásne a zmysly podmaňujúce recepty a vy sa nebudete vedieť rozhodnúť, čo skôr vyskúšať. Cestoviny zapekané so špargľou, s pancettou a so syrom, rybu v zemiakovej kruste, riccottovo – kokosové guličky, rímske pusinky s pomarančovou omáčkou alebo taliansku špecialitu saltimbocca na rímsky spôsob? Jedlo, ktoré sa prepája s atmosférou mesta a radosťou Eleonory.

Toto nie je kuchárska kniha  je čítanka pre hladných, gurmánov a všetkých maškrtníkov. Jozef Koleják píše príbehy základných plodín a surovín pre časopis .týždeň. Knižka prináša výber textov, ktoré sú o jednotlivých surovinách: rastlinných aj živočíšnych, bežných aj netradičných, európskych aj exotických, hipsterských aj klasických. Dozvieme sa, že slovenská národná surovina vlastne nie je vôbec slovenská, a aj to, ktoré potraviny a prečo sa spájajú s erotikou. Zaujímavé čítanie nielen pre tých, čo s chuťou varia, ale aj pre tých, čo radi jedia. Kniha ponúka skutočné životopisy plodín a surovín a poteší aj náš zrak. O dizajn aj ilustrácie sa postaral Martin Bajaník a kniha sa tak stala nielen rozpravou o surovinách, ale aj pastvou pre oči.

SLUCH

Počujeme len to, čo dokážeme vnímať vďaka sluchu? Šum lístia a hudbu, alebo počujeme aj spomienku, ktorá sa vynorí v noci uprostred ticha a kričí v našej hlave? Rota mladých chlapcov, z ktorých najmladší má sotva dvadsať rokov, má pred sebou prvú veľkú životnú skúšku, vojenskú misiu v Afganistane. Slávny taliansky spisovateľ Paolo Giordano nám v diele Ľudské telo predstavuje osudy vojakov, ktorí pri odchode netušia, že miesto, kam ich posielajú, je jedno z najnebezpečnejších území celého konfliktu. A tak sa vyčerpaní horúčavou, nudou a strachom zo smrti snažia na základni žiť, ako im to dovoľujú okolnosti: prehlbujú priateľstvá a hľadajú rozptýlenie. Zato v noci sa ich zmocňujú spomienky. V absolútnom tichu, tichu civilizácie i prírody, počúvajú tlkot vlastného srdca, šum svojho vnútra, neustávajúcu aktivitu ľudského tela. Vynára sa ich vnútorný hluk, ktorý kričí a nechce utíchnuť.

A čo keby sme tie vnútorné myšlienky mohli aj naozaj počuť? Dystopická séria Nespútaný chaos (Počúvaj nôž, Nájdi odpoveď, Prebuď monštrum) od bestsellerového autora Patricka Nessa prináša svet neutíchajúceho šumu, v ktorom počuť každú jednu vašu myšlienku. Todd vyrastal vo svete bez žien, na planéte, kde záhadný vírus ozvučil ľudské myšlienky a premenil ich na neutíchajúci šum, vďaka ktorému každému vidíte do hlavy. Preto v meste Prentissovo neexistuje súkromie, ani tajomstvá. Viola sa narodila na vesmírnej lodi, prepravujúcej osadníkov na Nový svet. Na planétu, kde sa osudy Violy a Todda preplietli, aby spolu bojovali o život a kryli si chrbát. Ako sa dá žiť vo svete, v ktorom počuť každú myšlienku? Vo svete, v ktorom neexistuje súkromie?

HMAT

Dotyk je formou potechy. Hmatateľne cítime naše okolie. Jednotlivé predmety, ľudí či kusy oblečenia. Katarína Kucbelová je autorka, ktorá sa rozhodla, že sa naučí šiť čepiec. Dva roky chodila do výrazne folklórnej oblasti pod Kráľovou hoľou. Čepiec je súčasť miestneho ženského kroja. Pracovala rukami. Dotýkala sa jednotlivých súčiastok kroja, čipiek, vyšívala, popichala si prsty, aby cez hmat zistila veľa iných vecí o živote v odľahlej horskej obci, postupne sa vyľudňujúcom regióne, o sebe, o ľudovej kultúre, o spolužití s Rómami, o stereotypoch, vrátane tých, v ktorých sama žila a žije. Nefotografovala, nenatáčala, nenahrávala. Počúvala, pozerala sa, dotýkala sa, vyšívala a zapisovala. Spoločne so svojou učiteľkou lovila v pamäti, spájala útržky z minulosti s detailmi z prítomnosti, na okraji dediny, v susedstve rómskej osady a potom napísala knihu Čepiec. Hmatom objavila to, čo sa nahmatať nedá.

Môžeme sa dotknúť mäkkej hliny, či tvrdého kameňa a uvidieť v ňom niečo viac. Niečo krásne. Kameň zrazu pod rukami ožíva a nadobúda konkrétne kontúry. Dmitrij Merežkovskij napísal životopis velikána talianskej renesancie. Leonardo da Vinci bol maliar, sochár, vynálezca, architekt, filozof, prírodovedec, fyzik, ktorý chcel ovládnuť prírodu, génius, čo o niekoľko generácií predstihol dobu, lákal spisovateľov všetkých čias a národov. Z bohatého autentického materiálu, skutočných dramatických udalostí a básnických vízií Dmitrij Merežkovskij majstrovskou rukou tká pradivo veľkého románu, ktorý je pre čitateľa zážitkom a zároveň aj zdrojom poučenia. Obraz veľkosti a tragédie života Leonarda da Vinci rámujú autentické historické udalosti a reálne postavy talianskej renesancie. Prečítajte si o tom, ako pod rukami tohto človeka vznikli najväčšie sochárske či maliarske diela. A o tom, ako zmysly tohto človeka neboli nikdy otupené, ba naopak. Využíval ich všetky!

ČUCH

Kto by už nepoznal Parfum – Príbeh vraha? Bola to asi prvá asociácia, ktorá mi zišla na um pri téme zmysly. Román nemeckého prorazika Patricka Süskinda je fascinujúcou zmesou príbehu o genialite ľudského ducha, skazenosti človeka a zmyselnej vášni. Príbeh sa odohráva v temných uličkách Paríža v 18. storočí. Jean–Baptiste Grenouille sa narodil s úžasným darom. Má dokonalý čuch, neobyčajnú pamäť a schopnosť analyzovať a kombinovať vône. Celá kniha je postavená na vnímaní sveta okolo seba čuchom. O vôňach a pachoch píše autor tak sugestívne, že sa dokážete pristihnúť pri tom, že sa snažíte predstaviť si, ako asi mohol voňať svet Jeana-Baptistu. Ten sa ako malý chlapec usiluje rozlúštiť pachy mesta a do starého umenia miešania olejov a bylín sa zaúča u prominentného lekárnika. Jeho vášeň sa však zmení na posadnutosť a túžba vytvoriť dokonalú vôňu ho doženie až k vražde.

Ďalší hrdina, ktorého zmysly sú silnejšie ako naše, ba priam až magické je Salím Sinái – hlavná postava knihy Deti polnoci. Autor Salman Rushdie v nej rozvíja príbeh s prvkami magického realizmu. Salím sa rovnako ako tisíc ďalších detí narodil 15. augusta 1947, keď India spolu s Pakistanom získala nezávislosť. Tisíc a jedno dieťa – a každé z nich nadané nadprirodzeným darom a všetky spája Salímova schopnosť telepatie. Čím bližšie k polnoci sa narodilo, tým väčšie nadanie dieťa má. Presne o pol noci sa narodili dvaja. Salím a Šiva, dobro a zlo. Salímovými zmyslami, predovšetkým jeho zrakom a magicky citlivým čuchom, vnímame indickú realitu, v ktorej sa spája to najlepšie i najhoršie.

O autorke

Jozefína Gregorová pracuje na marketingovom oddelení vo Vydavateľstve SLOVART. Okrem kníh miluje slovenský dizajn, no neznáša slovenský folklórny gýč.  Tancuje v rusínskom folklórnom súbore a radosť jej urobia koláč, pivo a neobmedzená kreditka v kníhkupectve.