Nie je to len úžitková vecička, ktorá môže niekedy slúžiť ako účinná zbraň počas partnerskej hádky na taliansky spôsob. Pre niektorých má jediný, a to praktický účel, ale nájdu sa aj takí, pre ktorých je porcelán symbolom radosti a prepychu.
Nechcem hovoriť za väčšinu a pritom ich hádzať do veľkého imaginárneho vreca. Avšak, mnohí si pod pojmom luxus predstavia drahé kožuchy, Breitlingy alebo autá, ktoré sa na našich cestách nepremávajú len tak, každý deň.
Hovoria mu biele zlato. I napriek tomu, že sa jedná o akúsi vzácnosť, určite sa nájde nejedna žienka domáca, ktorá sa so svojou porcelánovou zbierkou rada pochváli, napríklad v takej kuchyni. Na druhej strane, tento výnimočný produkt nezohráva iba praktickú rolu. Priznám sa, že ešte donedávna boli ozdobou mojej izby porcelánové bábiky oblečené v dobových šatách. Bola to radosť dívať sa na ne. A hoci boli tie bábiky nemé a ich pohľad smeroval na neurčité miesto, dokázali ste pocítiť tú krehkosť a vidieť dokonalosť majstrovho umenia. Hodnota porcelánu, či to už bude kávová súprava, taniere alebo miska na ovocie, bude každým rokom stúpať vyššie a vyššie. Stane sa výnimočnou pamiatkou pre nás, naše deti a ich potomkov. A keď už prechádzam z generácie na generáciu, poďme sa teda presunúť do histórie, ktorá nám ponúka príbeh o vzniku a sláve porcelánu.
Jeho výroba sa začala v ďalekej Číne v siedmom storočí a pozostávala z keramickej hmoty. Až po deviatich storočiach sa ,, china”, čo bol typický výraz pre exotický materiál, začal dovážať aj na náš kontinent. Našincom chvíľu trvalo, pokiaľ prišli na správny postup, ktorý bol zárukou, takej istej skvelej kvality, ako na ďalekom východe. Priam raketovou rýchlosťou sa porcelánová manufaktúra rozšírila do Nemecka, Talianska, ba aj do susedného Česka, no azda najväčší lesk ju čakal na francúzskom dvore.
Prikláňam sa k tvrdeniu, že za takmer všetkým treba hľadať ženu. Výnimkou v tomto prípade nebola ani Markíza de Pompadour. Presne ona priložila ruku k dielu a postarala sa o poriadny boom v jednej z najúspešnejších manufaktúr, ktorú sláva a obdiv drží za ruku aj v dnes. Táto bystrá mladá dáma a zároveň milenka vtedajšieho francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. si dokázala na základe svojho umu získať priazeň rôznych umelcov. Od dizajnérov po maliarov, ktorí potom vkladali svoj talent na porcelán. Každá šálka, každý čajník niesol v sebe maľovaný príbeh.
Keď sa Ľudovít XV. dopočul ako rýchlo prekvitá porcelánová výroba, zakrátko vycítil, že byť súčasťou niečoho veľkého vôbec nie je zlý nápad. Kráľ sa hneď chopil príležitosti a rozkázal presťahovať výrobu z pôvodného Vincennes do nových priestorov v Serves. Všetko bolo dotované z jeho vrecka. Neskôr dostala manufaktúra oficiálny názov, Manufacture Royale de Porcelaine. Z Ľudovíta sa stal jediný vlastník, ktorý bol zodpovedný za rozmáhajúci sa porcelánový monopol.
Možno to zapríčinili modernizácie techník alebo chuť experimentovať a hrať sa s novými farbami a dekoráciami. Možno v tom však bolo predsa len čosi viac. Keď sa do niečoho púšťate a veríte tomu, bez ohľadu na to koľko núl uvidíte na výplatnej páske, máte veľkú šancu svoj cieľ aj dosiahnuť. Niekedy stačí len chcieť a veriť svojim víziám. Na druhej strane, občas je sled udalostí rýchlejší ako jazda na kolotoči.
Výroba porcelánu v Serves sa prispôsobovala vývoju spoločnosti. A že to občas boli časy krušné. Počas francúzskej revolúcie nastala kríza, keďže všetky prostriedky boli určené na vojenské potreby. Dovtedy úspešná spoločnosť si musela zvykať na skromnejšie podmienky. Dokonca bola výroba za panovania Napoleona na stý čas úplne pozastavená.
Našťastie, nič nemôže trvať večne. Na brány manufaktúry zaklopal muž, ktorý zobral chod výrobne do vlastných rúk a jeho meno navždy zapíše do pamäti Serves. Začiatkom devätnásteho storočia pôsobil Alexandre Brongniart ako správca manufaktúry, no i za ten čas okolie spozorovalo výrazné a hlavne pozitívne zmeny. Nezaspal na vavrínoch a preniesol svoje poznatky na reálny obraz. Posmelil zamestnancov a burcoval ich, aby odhodili strach a zapojili do svojej umeleckej tvorby nové štýly. Popritom Brongniart uprednostňoval svoju pozornosť na nový typ pece, ktorá bola na tú dobu revolučnou technologickou novinkou. Mohla sa pýšiť skvelou kvalitou a efektívnosťou a porcelánová výroba sa opäť raz posunula o krok vpred.
Ak pracujete v umeleckom priemysle, sami dobre viete, že potrebujete byť nápadom otvorení prakticky nonstop. Inak prestanete chutiť laickým konzumentom. V Serves museli rozšíriť svoje obzory a tak využívali metódy pozlátenia. Snažili sa vyvolať pocit nostalgie spomienkami na minulosť. Práve spomienky na roky minulé tvorili úvodné motívy, na nejednej porcelánovej kolekcií, ktorá sa rozšírila o misy, džbány alebo vázy.
Po Brongniartovej smrti manufaktúra v Serves dbala o zachovanie svojich hodnôt a tradícii. Nie je pre to prekvapením, že na prestíži nestratila. Ani dnes, kedy je jej konkurencia vskutku obrovská.
A ešte jedna pikoška na záver. Povrávalo sa, že istá pani Gravatová viedla vo Francúzsku menšiu manufaktúru, v ktorej zamestnávala presne dvadsať vyučených mladých žien. Tie museli dokonale ovládať techniky ručného maľovania na porcelán. Po určitom čase nadobudol platnosť zákaz zamestnávať vo výrobniach šikovné umelkyne, ktoré boli následne nahradené silnejším pohlavím. Dodnes kolujú chýry, že ženské osadenstvo bolo pri svojej práci nezastupiteľné. Vidíte páni, všetka práca a zodpovednosť vždy neleží iba na vašich pleciach.
Kristina Gáliková Photos: Press