Knižnica bola tmavá, strašidelná. Jediné sporé svetielko vychádzalo zo svietnika so štyrmi sviečkami, ktorých svit sa márne pokúšal prepasovať temnotu. Po chvíli, keď si moje oči zvykli na tmavé prostredie, som zaznamenal akýsi nepatrný pohyb v hornej galérii. Niečo nedefinovateľné, tmavšie ako temnota sa ukrývalo tam hore.
Boli to obrysy postáv v tmavých mníšskych kutniach s kapucňami zarazenými až do očí. Zamrazilo ma. Nevedel som, čo mám očakávať v nasledujúcich sekundách. Zbláznil som sa, alebo mám vidiny? Veď za oknami knižnice sa predvádzal nepríjemný severák, ktorý sa nebezpečne pohrával s nahými konármi starých stromov v zámockom parku. Ešte pred chvíľou som bol v realite moderného a hektického života. Takmer s beznádejou som bojoval s neupravenými cestami, ktoré postupne zavievalo a pokrývala ich čoraz hrubšia pokrývka ľadu. A odrazu sa všetko zmenilo. V tmavej knižnici sa ozvali hrdelné hlasy mníchov. Táto skupina s kňazom na čele sa pohla po schodoch z galérie. Smerovali dolu k postave, ktorú som si nevšimol, a pritom stála na mieste pri masívnych knižničných regáloch už hodnú chvíľu. Kto to je? Čo je to za človeka oblečeného v dobovom kostýme? Bol to Giordano Bruno, ktorý pokojne čakal na temný sprievod. Čakal na svoju smrť. Na koniec, aký by som nedoprial žiadnemu človeku.
Po krátkom procese, kedy na svoj rozsudok reagoval slovami: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam.” Po neúspešnom pokuse kňaza dať Brunovi k ústam kríž, aby ho pobozkal, ho tmavé postavy odviedli kdesi do najtmavších zákutí knižnice. V skutočnosti ho inkvizítori odviedli na hranicu, kde za živa zhorel. Giordano Bruno sa stal poslednou obeťou inkvizície. Od tej doby už žiadny človek nezhorel na hranici.
Pokiaľ máte chuť sa trochu báť, nenechajte si ujsť jedno z predstavení Noc v knižnici, ktoré sa konajú v kaštieli v Oponiciach. Je to úžasný program, plný emócií, jedinečných informácií a spomienok na vzdialenú minulosť. Som rád, že som mohol jednu z nich absolvovať. A zaujala ma natoľko, že som sa rozhodol dozvedieť sa viac o Giordanovi Brunovi, neomylnosti cirkvi a učení, ktoré muselo na čas zomrieť.
Miluj blížneho svojho, ako seba samého
Krásna idea. Len keby sa ňou aj ľudstvo riadilo. O kresťanstve sa zvykne tvrdiť, že patrí k mierumilovným vierovyznaniam, ktoré odmietajú akékoľvek násilie. Kde sa teda stala chyba? Prečo sa v stredoveku „opekali” na hraniciach ženy či muži a v mukách spôsobených náboženskými hodnostármi odchádzali z tohto sveta? Bola to Božie pochybenie, alebo zlyhanie systému? Do inkvizičných procesov Boha určite neťahajme. Boli to ľudia, ich strach pred čoraz rozširujúcimi sa vedeckými poznatkami. Ľudia, ktorí sa odeli do kožušiny barančeka a so zlatými prsteňmi na rukách sa nechali rozmaznávať davom veriacich. Na jednej strane stála cirkev, čoraz bohatšia organizácia budujúca svoju silu na nevedomosti a čoraz silnejšom ohlupovaní obyčajných ľudí, na strane druhej obrovská masa nemajetného obyvateľstva, ohýbajúca chrbty pod tiažou stále narastajúcich svetských hriechov. Pokiaľ sa našiel jednotlivec, ktorý vytŕčal z radu, prezentoval sa rúhačskou teóriu urážajúcou Boha a cirkev, páchnucou sírou a peklom, musel byť umlčaný. Čo keď by obyvateľstvo náhodou viac otvorilo oči a zistilo, že z nebies žiadne blesky ani ohnivé kamene nepadajú. Boh je predovšetkým láska a nie poníženie či smrť. Človek proti človeku, vzdelanosť proti hlúposti, svetlo proti temnotám. Taký svet bol počas inkvizície.
Dollpem Media Photos: Peter Rak, PRESS