Autentické príbehy, nadčasové témy

Vnútorný svet Martina Záhumenského

0
Vnútorný svet Martina Záhumenského

Rozhovory so zaujímavými ľuďmi nie sú len predstavením ich úspechov, ale v mnohých prípadoch aj skvelým spôsobom získať skvelé informácie, ktoré môžete využiť. Počas rozhovoru so šéfkuchárom Martinom Záhumenským som často zadržal dych a snažil sa prijímať množstvo príbehov, ktoré prežil. Myslím, že slov na úvod bolo dosť. Vydajte sa na cestu do Londýna, do kuchyne Gordona Ramsayho a potom do slnečného Toskánska. Prajem vám dobrú chuť.

Pán Záhumenský, hneď na úvod ma napadalo spojenie  – magazín o luxusnom životnom štýle a luxusná kuchyňa. Myslíte si, že v spojení so Slovenskom je možné už bez okolkov hovoriť o luxusnej kuchyni pre náročných. Je už dostatočne rozvinutá?
Podľa môjho názoru je to vec pohľadu. Čo je luxus ? Pre mňa osobne aj dobre upečený chlieb z dobrej múky s poctivým maslom a domácimi chemickými prípravkami nestriekanými paradajkami od babičky. Každopádne viem, kam vašou otázkou mierite. Kvalita našich reštaurácií sa určite mení k lepšiemu. Zákazníci už vyhľadávajú kvalitu, či už v oblasti servisu, pohodlného interiéru, ale predovšetkým začínajú rozumieť čo jedia – čiže kvalitné potraviny, ktoré sa vyrovnajú akýmkoľvek zahraničným. Veď aj na Slovensku máme skvelých farmárov a pestovateľov. Len ich musíme viacej podporiť, minimálne kúpou ich produktov a, samozrejme, navštevovať podniky, ktoré ich výrobky predávajú, či už takou alebo onakou formou.

Každý z nás si v čase svojho rozvoja vysníval ideálnu budúcnosť a rovnako aj prácu. Bolo varenie vaším snom?
To určite nie. Pohyboval som sa v partiách, kde som ako každý normálny teenager začínal skúšať neduhy „dospeláckeho“ života. V mojej mysli prevažovali skôr dievčatá ako moja profesionálna budúcnosť. Prijali ma naraz na dve školy. Prvá bola športové gymnázium so zameraním na cyklistiku, takže kto vie, možno by som teraz niekde súťažil s Peťom Saganom :). Druhá bola skôr väzba na odvetvie gastronómie, kde sa naša rodina pohybuje už dávnejšie. Mamine či babke som sa motal popod nohy už odmalička, takže mi to prišlo už automatické, že sa vydám týmto smerom. Ozajstná vášeň preto čo robím, prišla až v Anglicku, kde som si tvrdohlavo povedal, že sa chcem učiť od tých najlepších alebo to nebudem robiť vôbec.

 

Je zaujímavé, že sa vám podarilo vaše sny zrealizovať na sto percent, dokonca aj o niečo viac. Vaša zručnosť a talent vás priviedli do Anglicka, a rovno do najlepšieho z najlepšieho – do kuchyne Gordona Ramsayho. Ako sa vám tento kúsok podaril?
Som dosť perfekcionista a keď niečo robím, robím to na maximum ako sa len dá. Podľa mňa, keď sa nebojíme svojich snov, tak nie sú príliš veľké na to, aby sme sa ich snažili zrealizovať. Tak to bolo aj s Gordonom. Písal som neustále jeho šéfkuchárovi či by som mohol prísť na skúšku a asi ho prestalo baviť čítať moje e-maily, tak ma jedného dňa zavolal, aby som sa prišiel ukázať. Strávil som s nimi v kuchyni jeden deň, kedy som asi spravil dobrý dojem a hlavne vykonal dobrú prácu. O dva týždne som sa už sťahoval z vidieka pri Londýne do jeho centra a nastúpil ako šéf jednej sekcie do kuchyne.

Okrem toho ste získali aj ocenenie kuchár roka vo Veľkej Británii. Je toto ocenenie naplnením jedným z vašich snov?
Tak toto bola na začiatku skôr moja recesia ako sen, keďže som nikdy nedúfal, že sa vôbec dostanem do finále a nie to ešte celé na koniec vyhrám ako jediný cudzinec v celej histórii. Ja sa neberiem veľmi vážne a som skôr taký „joker“ alebo veselá kôpka, väčšinou stále vysmiaty a pozitívne naladený. Bral som celú súťaž trošku naľahko aspoň psychicky, ale fyzicky som dal zo seba všetko. Celé som si to uvedomil, až keď som bol na druhý deň doma v Londýne. Po absolvovaní únavnej cesty zo Škótska mi začali chodiť z každej strany blahoželania. Bol to naozaj krásny pocit, ale zároveň aj väčšia zodpovednosť k sebe samému a potreba neustále sa zlepšovať.

 

Prezraďte niečo o práci pod takým šéfkuchárom, akým je Gordon Ramsay?  Mal som možnosť vidieť ho v akcii v mnohých z programov, kde to pekne nakladal majiteľom reštaurácií. Realita bola iná?
Musíme si uvedomiť, že čo vidíme v televízii má svoj scenár a dramaturgiu, keďže je to televízna „showka“, ktorá má dosahovať čo najväčšie čísla a sledovanosť. Gordon je v tomto zmysle úplný majster, čo dokazuje aj jeho obrovská popularita po celom svete. Popravde sa stalo aj nám v reštaurácii, že nám riadne naložil, ale za to sme vôbec nemohli, keďže našiel hore v „deli shope“ plesnivé olivy a tekvicu, čo mali na starosti čašníci a horný personál „deli“ a nie my vo „fine dinning“ reštaurácií. Každopádne sme si to odniesli aj my a namiesto silvestrovských osláv, sme do tretej v noci čistili „deli shop“.

V súčasnosti ste sa presunuli do Talianska, kde sa venujete spolu so svojou manželkou Zdenkou prevádzkujete pobyty v Toskánsku. Čo vás priviedlo k tomuto rozhodnutiu?
Láska hory prenáša a preniesla aj mňa. Stalo sa tak po nakrúcaní „Masterchefa“, kde sme začali pracovne komunikovať s mojou už teraz manželkou. Najskôr to bola naozaj len práca a začali sme spoločne organizovať gurmánske pobyty, kde už v tej dobe Zdenka prevádzkovala turistický projekt zameraný na Toskánsko. Zaľúbili sme sa a Zdenka logicky nechcela prísť za mnou do Londýna, tak som išiel ja za ňou. Centrum môjho obľúbeného mesta som vymenil sa kľud na toskánskom vidieku. S mojim príchodom sme rozšírili firmu o novú klientelu, gurmánske pobyty, ponuku ubytovania a podobne. Z projektu sa stala seriózna cestovná agentúra a Zdenuška žiari šťastím ako nikdy predtým. Spolu s dievčatami sa na vysokej úrovni starajú o našich zákazníkov a je úžasné sledovať ako sa im stala práca hrou.

 

Keď som sa pripravoval na náš rozhovor, prečítal som si o vás niekoľko informácií. Zaujala ma práve zmena, Toskánsko a najmä vaše plány do budúcnosti. Mohli by ste ich naším čitateľom priblížiť?
Zmena to bola neskutočná a to hlavne v tom, že som bol zvyknutý na veľkomesto a jeho ruch. Prešiel som z energiou nabitého reštauračného prostredia do kolotoča cestovného ruchu, kde robíme všetko čo je v našich silách, aby sme uspokojili požiadavky zákazníkov „Sí Italy“. Plánov máme s manželkou veľa, ale povedali sme si, že ani Rím nebol postavený za deň a ani za rok. Rozšírili sme už ponuku usadlostí, s ktorými spolupracujeme a ešte by sme ju chceli rozšíriť o väčší výber pri mori. Takisto chceme rozšíriť aj ponuku aktivít, aby sme mohli uspokojiť ešte väčší okruh našich zlatých zákazníkov. Nechceme však ísť do veľmi veľkého objemu, aby naša agentúra nestratila svoje jedinečné osobné čaro. Koncom roku spúšťame náš eShop Pappa Mia zameraný hlavne na toskánske produkty z malých farmičiek, ale nájdete v ňom aj iné špeciálne produkty z iných regiónov, ktoré sami používame. Mám plány aj na kamenný obchod v Bratislave a Košiciach, možno malé toskánske bistrá, ale všetko pekne postupne. S dobrým kamarátom rozbiehame výrobu ľadu z tatranskej vody a evidujem ďalšie množstvo projektov, konzultácii pre iné reštaurácie a kaviarne na Slovensku, takže nudiť sa určite nebudem.

Rovnako som sa dozvedel, že ste začali spolupracovať so zubnou klinikou Dr. Martina na projekte Zahryzni sa do sveta. V akých oblasti budete spolupracovať?
Áno, projekt je už rozbehnutý a len sme spojili hlavy dokopy a vytvárame malú sériu domácich receptov, ktoré si môžete pozrieť na mojom Instagrame. Jadrom konceptu sú zdravé zuby, ktoré určite patria k dobrému jedlu. Túto zubnú kliniku mám naozaj rád. Bol som najskôr ich zákazníkom a až potom prišla spolupráca, keďže sú mi všetci veľmi sympatickí a priateľskí. To je u mňa jasným pravidlom. Nerád silím veci a hlavne každá spolupráca sa musí vyvinúť racionálne, inak podľa môjho názoru nikdy nebude fungovať dobre a dlho.

Ste určite náš najúspešnejší šéfkuchár a keďže ste mali možnosť vyskúšať ako chutí úspech a ste čím ďalej úspešnejší a známejší, skúste nám predstaviť vaše vnímanie úspechu. Ako by ste ho charakterizovali ?
Úspech v mojom merítku znamená, že môžem robiť to, čo ma naozaj baví v kruhu ľudí, ktorých mám rád a ešte ma to aj uživí. Keď k tomu pribalím pevné zdravie, milujúcu rodinu a priateľov, tak to možno vyznie gýčovo, ale za úspech považujem práve tieto hodnoty a zároveň aj šťastie, keďže úspech nie vždy stelesňuje aj ten povestný štvorlístok. V živote treba mať ego, ale treba ho vedieť aj použiť a to s pokorou a úctou k druhým. Život je v podstate taký krátky a máme ho len jeden, tak ho žime tak, aby sme sa nemuseli mračiť. Už dávnejšie mi môj dobrý kamarát povedal porekadlo ktorého sa držím už veľmi dlho – „usmievaj sa na svet a svet sa bude usmievať na teba!“

Peter Fritz
Fotografie: Lukáš Kimlička

www.siitaly.eu