Abstraktná tvorba a pestrosť je to, čo ju definuje. Rodáčka z Bratislavy sa narodila do umeleckej rodiny, a tak niet divu, že umenie bolo jej súčasťou a formovalo a sprevádza ju už od útleho detstva. Matka Legendárna herečka Oľga Zöllnerová, ktorá sa do histórie zapísala v roku 1957 ako predstaviteľka v hlavnej role v prvom slovenskom farebnom filme ako Posledná bosorka. Otec – scénický výtvarník SND Pavol Mária Gábor, známy aj v zahraničí, ktorý v nej pestoval vzťah k výtvarníctvu. Sledovala ho pri práci a ako sama hovorí, vždy rada niečo kreslila. Jej abstraktnú tvorbu môžete vidieť nielen na Slovensku, rada vystavuje aj v Taliansku.
Svoje rané diela maľovala technikou „fluid painting“, kde významnú rolu zohrával i moment náhody. Dnes volí adresnejšiu, ale tiež akčnejšiu techniku špachtľovej maľby. Pracuje najmä so špachtľou a stierkou, pričom vytvára jemné štrukturálne a farebné plochy, ktoré sa vzájomne prelínajú v pôsobivej súhre abstraktných tvarov, evokujúcich pocit výnimočnosti a tajomna. Jej žiarivá paleta, kde dominuje najmä sýta červená a modré a žlté tóny, má výrazný symbolický podtext, ktorého význam v niektorých dielach zdôrazňujú drobné detaily, evokujúce prepojenie na reálny svet. Rozprávali sme sa so slovenskou výtvarníčkou Ingrid Mária Gábor aj o spomienkach a rozdieloch vnímania umenia u nás a vo svete.
Ako sa začal a formoval váš vzťah k umeniu?
Narodila som sa v umeleckej rodine, otec výtvarník v Národnom divadle a mama bola herečka, ktorá pôsobila vyše 40 rokov na Novej scéne v Bratislave. Ako dieťa som vyrastala s umením, či som chcela, alebo nie. Kým druhé deti sa hrali v škôlke, ja som trávila čas v zákulisí v divadle alebo na štadióne Slovana, kde môj dedko Ondrej Zöllner pôsobil ako masér a ošetrovateľ.
Bolo to zaujímavé, môj detský čas som trávila na divadelných akciách, v zákulisí divadla a pionierskych táboroch spolu s deťmi umelcov z divadla.
Ako ste vnímali povolanie vašich rodičov v detstve?
Viete, spolužiaci mi závideli, že moja mama je herečka. No a ja som zas závidela im tú obyčajnú mamu, ktorá sa im venuje. Moja mama bola pracovne veľmi vyťažená, takže ako dieťa som si ju ani veľa neužila. A rovnako to bolo aj s otcom. Moji rodičia celý svoj život zasvätili umeniu a to, samozrejme, malo aj svoju skrytú daň. Ale mala som fantastických starých rodičov, ktorí sa mi radi venovali. Boli svetlom môjho života počas detstva. Samozrejme, aj svojich rodičov mám veľmi rada a dnes som na nich nesmierne hrdá a obdivujem ich za ich odkaz, ktorý v svojej tvorbe zanechali.
Otec vás teda viedol k tomu maľovaniu?
Áno, venoval sa mi, keď to bolo možné, ako dieťa som ho sledovala a vždy ma zas aj bavilo maľovanie. Podľa slov mojej mamy talent do vienka mám práve po ňom. Ale vždy som tvorila, to ma viedlo aj k tomu, že som pred desiatimi rokmi otvorila estetickú kliniku, kde umenie je transformované na zvýraznenie a podčiarknutie prirodzenej krásy. Pomáhať ľuďom cítiť sa spokojne, krásne v harmónii so svojím vnútrom ma neskutočne napĺňa.
Ako dieťa som navštevovala Ľudovú Školu Umenia pod vedením Xénie Grácovej-Kubovej, ale v tú chvíľu sa mi to nezdalo ako správna cesta, možno práve koly častej absencie mojich rodičov v rannom detstve.
Podľa slov mojej mamy talent do vienka mám po svojom otcovi.
Zápisky poznania 
Gejša
A chceli ste byť vždy výtvarníčka?
Zo všetkých mojich aktivít som najviac v mladosti inklinovala k návrhárstvu, veľmi som túžila študovať návrhárstvo, ale nemohla som ísť do Trenčína, musela som pomáhať pri starostlivosti o mladšieho brata Stanka. Od svojich 14 rokov som si vyrábala vlastné strihy a návrhy, kreslila som modely, šila som pre spolužiakov, učiteľov a priateľov. Po ukončení ZŠ som nastúpila na umeleckú školu pri Národnom divadle ako umelecký krajčír scénických kostýmov a krojov. Potom ma už sám život zavial, kam mal, a je dobré, že som sa vrátila na svoju cestu. Dnes tvorím, už mám na to čas, pretože ma to napĺňa, upokojuje a je to zaujímavé, ak sa o niečo snažíte a vidíte, že sa to ľuďom páči. Z toho mám radosť.
Aký bol váš prvý obraz?
Teraz spätne, keď som sa tomu začala aktívne venovať, tak môj prvý obraz mal príjemné spätné väzby. Pýtali sa ma, prečo sa tomu nevenujem naplno, a tak im odpovedám, že teraz je už ten správny čas.
Ako prichádza inšpirácia?
Snažím sa hľadať inšpiráciu v prírode, v rôznych situáciách. Mám rada farebnosť. Moderná maľba dokáže v každom človeku prebudiť nával pocitov. Od hnevu a nenávisti až po pokoj, lásku a osvietenie a to ma fascinuje. Moja tvorba závisí aj od emócií, ktoré ma momentálne sprevádzajú, sú odrazom môjho vnútorného sveta.
Aký je váš najobľúbenejší motív a máte aj farbu, ktorú preferujete?
Mám rada sýte farby a obraz musí byť pestrý, čo však neznamená, že by som nemaľovala aj monotónne obrazy. Maľujem, samozrejme, aj také, čo nekričia farbami.
Viete aj porátať, koľko ste stihli za celý čas urobiť obrazov?
Za celý svoj život som namaľovala okolo 120 obrazov. Obdivujem výtvarníkov, ktorí dokážu každý deň niečo vytvoriť. Ja nie, ja sa na to potrebujem naladiť a neberiem tú tvorbu ako na bežiacom páse.
Ako často prichádza múza?
Podľa toho, ako mám aj čas. Keďže podnikám, musím sa venovať aj tomu. Podnikám práve so svojou dcérou Zuzanou a fascinuje ma, koľko nehy dokáže zo seba dať. Robí v estetike, čiže je to veľmi dôležité. Cítim sa na polovicu výtvarníčka a na polovicu podnikateľka.
Spomínate dcéru, máte aj iné deti?
Mám ešte dvoch synov – Martina a Denisa – a vnučku Jessicu.
Ako výtvarníčka ste začali chodiť aj na výstavy a vernisáže. Kde vás mohli ľudia vidieť?
Od roku 2020 som vystavovala prvýkrát v Savoy Gallery v Bratislave. Bolo to práve v období vyhlásenia pandémie. Takže som začínala vo veľmi ťažkom období. Odvtedy som mala asi 14 výstav, pričom niektoré z nich boli samostatné a niektoré boli spoločné. Tento rok v lete som získala prvú cenu Premio Citta di Montecosaro za dva obrazy, Na brehu a Princeznina záhrada, v Montecosaro v Taliansku.
Vystavujete aj v zahraničí?
Áno, v Taliansku. Napríklad v Benátkach, Ríme. V novembri budem vystavovať vo Florencii. Musím povedať, že Taliansko mi učarovalo, a najmä Benátky. To je nádherné miesto s históriou. Rovnako rada sa vraciam aj do Ríma, tiež nádherné mesto. Budúci rok plánujem výstavy v Bratislave, Prahe aj v Taliansku. Pozvaní mám veľmi veľa, uvidím ako to budem stíhať zosúladiť časovo.
Viete, ale ak by som sa ešte vrátila k tým výstavám a mala by som to porovnať, tak je veľmi smutné, že ak umelec vystavuje povedzme v Bratislave, tak tých ľudí prichádza málo. Keď vystavujete v Taliansku, tak prídu húfy ľudí, ten rozdiel je naozaj obrovský. Keď som bola v spomínaných Benátkach, každý deň sa prišlo pozrieť veľmi veľa ľudí, zaujíma ich to. Vystavovali tam okrem mňa umelci z celého sveta – z Kanady, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska, Chorvátska a iných krajín. Zišlo sa ich skutočne veľa.
A u nás je to iné. Mám pocit, že na Slovensku sa záujem o umenie nejak vytráca a to nielen vo výtvarnej tvorbe, cítiť to aj v divadlách. Určite to má súvis aj s touto neľahkou dobou, ktorú žijeme. Ľudia akoby prestali kultúrne žiť. A návštevnosť galérií u nás je tiež nízka.
Keď sa na to pozeráte spätne, máte pocit, že v minulosti sa ľudia viac zaujímali o umenie a kultúru?
Určite. A nielen to. Chodilo sa, žilo sa, navštevovali sme sa, chodilo sa do podnikov a mám pocit, že to bolo všade plné života. Dnes je strašne stresová a rýchla doba, každý sa bojí o prácu a ľudia pracujú od nevidím do nevidím. Kedysi ľudia nemali mobily a vedeli sa stretnúť, vedeli si povedať, kedy sa uvidia, a to platilo. Dnes sa spoliehame viac na moderné technológie, a tak aj času je potom menej a nie je problém, ak sa niečo po telefóne zruší.
Keď sa začala pandémia, tak práve umelecká sféra trpela tým, že kultúra a umenie išli bokom. Vy ste to ako prežívali? Tvorili ste?
Počas pandémie som tvorila, ale nie tak veľmi, ako by som si priala. Zle na mňa pôsobili negatívne správy v médiách, človek sa bál chodiť medzi ľudí, bol všadeprítomný strach a to všetko na vás nepôsobí príjemne. A taktiež výstavy boli naplánované, obrazy viseli v galérii a všetko sa zastavilo.
Moderná maľba dokáže v každom človeku prebudiť nával pocitov. Od hnevu a nenávisti až po pokoj, lásku a osvietenie a to ma fascinuje.
Poďme ešte na chvíľu naspäť k vašej tvorbe. Ktoré obrazy máte najradšej?
Mám ich viac – spomeniem napríklad Cisárova záhrada, Princeznina záhrada, Gejša, Obraz na brehu, Tŕnistá cesta, Spomienky v čase, Zápisky poznania. Tieto sú moje najobľúbenejšie.
Aký je podľa vás pekný obraz?
Keď sa na obraz pozriem, mal by mi niečo hovoriť.
Čo hovoria vaše?
Ja vidím pokoj, prírodu, niekedy, samozrejme, aj chaos, cesty životom, aké sú tŕnisté a nie vždy len jednoduché. Každý, kto má v živote nejaký cieľ, musí pre to niečo urobiť.
Mimochodom, kto prvý kritizuje moje obrazy, je moja mama. (úsmev) Je môj fanúšik, povie mi, že tento sa mi páči, v tomto vidím to a to.
Čo pre vás znamenajú spomienky a na čo najradšej spomínate?
Spomínam na svoje detské časy, ktoré boli veľmi pekné. A mám tri krásne deti, takže spomienky patria aj k obdobiu, keď boli malé. A naozaj, zaujímavý bol aj život zo zákulisia, keď to vidíte. Veľmi som prežívala mamine roly, keď hrala vo filme Posledná bosorka postavu Júlie a mali ju tam upáliť. Plakala som, bola som nešťastná a ako dieťa som to ťažko prežívala. Rovnako vo filme Sám vojak v poli, keď ju zrazili na bicykli. To bolo strašné, že čo robia s mojou mamou. Ak sa dnes zamýšľam spätne, uvedomujem si, že som prežila krásny život a všetko je presne tak, ako má byť. Lekcie, ktorými som prešla, zo mňa urobili toho, kým som, a za ne som vďačná. Život je taký krásny a každý deň nám dáva novú šancu. Vidieť svet krajší, ukázať víziu, prostredníctvom tvorby navodiť emóciu. Tá sila umenia je práve v tom, ako vie vplývať na naše pocity a emócie, a to je to najdôležitejšie. Hľadanie harmónie, o to sa snažím v mojej tvorbe.
Pripravila Martina Baumann, fotografie: archív I.M.G.
Rozhovor bol publikovaný v printovom vydaní magazínu Milliard Sun (jeseň/zima 2022)
