Prenasledovala ho túžba byť umelcom. Akým? To presne vtedy ešte nevedel. Ako dieťa rád kreslil a maľoval, pričom inšpiráciou mu bol sused, ktorý bol maliarom. Nakoniec išlo kreslenie i maľovanie bokom, učarovali mu ľudové drevené vyrezávané sošky. Vyštudoval odbor umelecké sochárstvo na Akademii Sztuk Pieknych im. Jana Matejku v Krakove. Umelecký sochár Miroslav Mlkvik vo svojich dielach priznáva morálne hodnoty. O inšpirácii hovorí, že ju nepotrebuje. Tvorí na základe impulzov, ktoré sa mu v danej chvíli zjavia.
Niekoľko rokov sa venuje výrobe umeleckých sôch a pomníkov. Prepacované sochy ľudských rozmerov pútajú dokonalými detailmi. V jeho dielach cítiť hlboký morálny odkaz. Má aj dva sny. Ktoré to sú? To nám už prezradil v nasledujúcich riadkoch.
Ako ste sa dostali k umeniu? Začínali ste skoro?
V podstate sa moja cesta k umeniu začala už v útlom detstve kreslením a maľovaním. To som robil naozaj rád. Radšej som si kreslil, ako sa učil. (úsmev)
Musel vás niekto zrejme inšpirovať, priviesť k tomu. Mýlim sa?
Nie, nemýlite. Presne tak to aj bolo. Inšpiráciu som čerpal od suseda, Štefana Mišudu, ktorý bol maliarom. Pri maľovaní a kreslení som nakoniec nezostal. Vždy som túžil byť umelec, len som netušil, v akom smere. Potom som dal to maľovanie a kreslenie bokom, keď som prvýkrát videl a držal v rukách ľudové drevené vyrezávané sošky. Vtedy som si totiž povedal, že aj ja chcem vedieť vyrezávať.
Robert 
Plain dark blue wall textured background
A mali ste hneď k tomu potrebné nástroje? Predsa si len neviem predstaviť dieťa, ktoré vyrezáva z dreva umelecké diela…
Prvýkrát som videl drevené vyrezávané sošky, keď som mal nejakých 15 rokov. Úplne ma to vtedy ohromilo, akoby som objavil novú dimenziu. Čiže vtedy to potom aj začalo a to som už nebol také malé dieťa. No a tie svoje prvé sošky Ocko a Maminka a potom Venuša som vyrezával do dreva s tým najväčším mäsiarskym nožom, aký som doma našiel. Vzal som ho otcovi. (smiech)
Na kameň na sochu Venuše som si zas vzal klinec a sekeru. Nejaký postup som nevedel, keďže som to predtým nemal možnosť vidieť.
A kto bol prvý kto si všimol, že máte talent? Boli to rodičia?
Môj talent si všimla triedna učiteľka aj riaditeľka ešte na základnej škole. A tak prirodzene mi odporučili, aby som si podal prihlášku na umelecký rezbársky odbor v Nižnej.
Čiže ste išli na umeleckú strednú školu?
Nie. Nakoniec som nemohol ísť, keďže v roku, keď som končil deviaty ročník, nemohli tento odbor pre nedostatok záujemcov otvoriť. A tak som nastúpil na lesnícku školu v Tvrdošíne.
Bez pomoci 
Joasia
Ale nakoniec ste predsa len išli na umeleckú školu…
To máte pravdu, pretože o rok na to poslala za mnou riaditeľka zo základnej školy majstrov z Nižnej. Ak urobím talentové skúšky, tak mi vybavia prestup. Ja som, samozrejme, súhlasil a aj som sa tam nakoniec dostal. A práve na tejto škole som prvýkrát v živote videl dláta.
Dovtedy ste ich nevideli?
Nie. Rovnako prekvapene sa na mňa pozerali aj majstri, ktorí sa čudovali, keď som sa pýtal, na čo to je a čo s tým mám robiť. Museli mi ukázať, ako sa s tým pracuje. No a už to potom išlo.
Chceli ste ísť potom aj na vysokú školu?
Skúšal som sa prihlásiť na vysokú školu, chcel som študovať sochárstvo. Prijímacie skúšky nedopadli dobre.
A čo bolo potom?
Stále som sa venoval drevorezbe, neprestal som ani popri práci. Na začiatku to boli menšie plastiky, nakoniec som sa dostal až k sochám ľudských rozmerov. Medzitým som si založil rodinu, podnikal som a už nejak nebol čas na štúdium na vysokej škole. Stále som však myslel na sochárčinu. Hľadal som aj kurzy, nemal som však na nič šťastie, nič sa nedalo nájsť.
Ale nakoniec vám to nedalo a dnes ste akademickým sochárom…
V roku 2015 som začal študovať na Akademii Sztuk Pieknych im. Jana Matejku v Krakove, odbor umelecké sochárstvo a v roku 2020 som ho ukončil magisterským štúdiom s diplomom.
Znie to idylicky. Bolo to náročné?
Tak v prvom rade som musel úplne všetko, čo som do toho času urobil, nechať tak – zabudnúť na to, skryť to, nechať to.
Prečo?
Viete, ľudová rezba nemá nič spoločné s akademických sochárstvom, pretože tam nie je nič anatomicky správne. Tam totiž nezáleží na nedokonalostiach, všetko je to nejako pekné, je to naše, ľudové, páči sa nám to. Akademické sochárstvo je presný opak.
A museli ste sa nejak špeciálne pripravovať na štúdium? Tie roky s drevom vás zrejme poznačili…
Samozrejme, ešte pred skúškami som mal doučovanie s profesorom, pomohlo mi to aj v tom, že som si vďaka tomu dokázal dať dokopy nejaké portfólio. Keď som na akadémiu nastúpil, mal som pocit, že som v inom svete.
Všetci tu boli iní a ja som o pár dní prišiel na to, že som vlastne vo svojom svete. Bežne ma ľudia celý život nechápali, moju prácu. Tu som zrazu bol vo svete umelcov, vo svojom svete a akosi to všetko do seba zapadlo.
Poďme teraz k vašej tvorbe. Prezraďte nám, čo vás najviac inšpiruje. Vaša tvorba znázorňuje situácie, ktoré nás ľudí stretávajú v živote – či už je to smrť, ale aj láska a hodnoty.
Je to bežný život, nič zložité, zároveň všetko, s čím sa stretnete a s čím sa stretávam aj ja. Sú to najčastejšie fragmenty z môjho života, zo situácií, do ktorých som sa dostal, ktoré som prežil a videl.
Máte nejaké zásady pri tvorbe? Niečo, čo už by ste nedali, resp. čo by bolo za hranicou? Existuje vôbec v umení nejaká hranica, keď už si umelec povie, že toto nemôže?
Ale áno. Sú veci, ktoré by som ani ja nerobil. Nemám rád démonické témy – to je tá hranica u mňa, za ktorú nepôjdem. Omietam tvoriť niečo, z čoho by malo ísť zlo, niečo násilné a podobne. A teda nerobím nič, čo by šírilo nenávisť, vzbudzovalo nenávisť.
Vaše plastiky sú dosť expresívne. Ktorú považujete za najviac? A na čo majú odkázať?
Tak určite je najviac expresívna socha Potrat. V tomto diele ide o poplašný odkaz, že je to zlé. Prečo? Je to zlo, ktoré je za tým ukryté a ktoré bežne až tak nevnímame. Až keď to uvidíte vyryté, tak aj po tisíci krát to bude u vás evokovať, že je to zlé. Znovu, keď sa na tú sochu pozriete, to tam budete vidieť.
Čo je však veľmi dôležité a záleží mi na tom, aby to tak vnímali aj ľudia. Všetky moje diela nie sú robené, aby niekoho kritizovali. Nemajú byť kritikou niekoho, ale majú slúžiť na poukázanie vecí.
„Socha znázorňuje, že potrat je vražda a pravé meno lekára, ktorý drží v potratových kliešťoch dieťa, je vrah. A preto je potrebné pomenovať veci pravým menom. Lekári by mali vždy stáť na strane života, a nespreneverovať sa svojmu remeslu.“
Poďme od expresívnej k tej, ktorá je vaša najobľúbenejšia a prečo?
Nemám najobľúbenejšiu, ale mám všetky rovnako rád a rovnako ich prežívam. Mimochodom, tie expresívne som nevymyslel, nezamýšľal som sa nad nimi dopredu, ale v hlave sa mi ukázali samé. Všetky diela sú také.
Takže vôbec nerozmýšľam nad tým, čo vyryjem.
Keď začínate tvoriť sochu, aký to má priebeh? Potrebujete neustále inšpiráciu alebo ide skôr o prvotný impulz a potom už viete, čo máte robiť a máte ten obraz hneď pred sebou?
Ako som už povedal, nemám to tak, že rozmýšľam. Je to impulz a mám ho hneď pred očami. Ostatné diela na objednávku zas predstavujú inšpiráciu danú objednávateľom. Z vlastnej tvorby je to však len o impulzoch.
Kto si kupuje vaše diela? Akí sú to ľudia…
Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú rovnaký názor a chcú poukázať na rovnakú vec a zdieľajú rovnaké názory. Jednoducho takí, ktorí chcú zanechať nejaký odkaz pre ďalšiu generáciu – morálny odkaz, ponaučenie. Aby v živote nerobili chyby.
Generačne sú to väčšinou starší ľudia. Na objednávky je to rôzne, ale väčšinou sú to náboženské témy. A občas ma oslovia aj galérie a objedajú si diela.
Máte momentálne aj nejaké výstavy, kde by si ľudia mohli prísť pozrieť vaše diela?
Momentálne nie, ale plánujem výstavu určite ešte v tomto roku a rozmýšľam, že by to mohlo byť v Krakove. A ak by ma prípadne oslovili galérie, že by chceli vystaviť moje diela, tak sa potom už prispôsobujem.
Aké máte sny? Máte aj nesplnené?
Sny? Áno, mám také dva. Chcem vedieť tvoriť, vyrezávať diela ako slávni umelci, napríklad ako taký Bernini. A druhý sen je, aby moje diela morálne pomohli ľuďom.
Článok bol zverejnený v časopise Milliard Sun (jar/leto 2022)
Za rozhovor ďakuje Martina Baumann. Foto: Miroslav Mlkvik
