Konečne sme sa dočkali! S otvorením galérií máme pre vás jednu pozvánku na krásnu výstavu do T.O.P. AUTO PREMIUM Art Gallery, ktorá prezentuje prierez tvorbou známeho slovenského maliara strednej generácie Martina Borodáča.

Symbolický názov Zebra & jaguár plne vystihuje atmosféru autorových diel, ktoré často zobrazujú predstavu krajiny nedotknutej civilizáciou, s jej exotickým zázemím, ale i bezhraničný priestor chorvátskeho pobrežia, najmä Dalmácie, ako ju vnímame dnes my a najmä autor, ktorý sa s týmto priestorom stotožňuje.
Martin Borodáč je už roky nezameniteľným a solitérnym zjavom slovenskej umeleckej scény.
Štúdium monumentálnej maľby do istej miery ovplyvnilo celkový charakter jeho diel a otvorilo mu cesty nielen k rozmanitým maliarskym technikám, ale aj k tapisérii a sochárskej tvorbe, ktorej sa venuje najmä v ostatnom období. Ťažiskom jeho výtvarných zámerov však naďalej zostáva maľba, ktorá je jedinečnou reflexiou jeho osobného i umeleckého naturelu, jeho bytostného vzťahu k prírodnému prostrediu aj inklinácie k zobrazovaniu vecí nevídaných, tajomných, no zároveň i neoddeliteľne spätých s prapodstatou ľudského bytia. Očarí nás i magická farebnosť a archetypálna znakovosť objemov, náznak erotiky, či exotika vybájených dravých šeliem, zebier a jaguárov, ktorých torzá a stopy v jeho dielach nachádzame.
Maliarsky prejav Martina Borodáča je jednoznačne identifikovateľný vďaka tvarovej a kompozičnej veľkorysosti a robustnosti, pozvoľnému prelínaniu abstraktných a reálnych prvkov, geometrickej skladbe, či farebnej škále budovanej na báze zemitých tónov a pigmentov, často dopĺňaných prírodnými štruktúrami, pieskom, drvinami, pilinami či kusmi dreva.

• 

• 

• 

• 

• 

Martin Borodáč
Narodil sa 14. januára 1964 v Bratislave. V rokoch 1979 – 1983 študoval na Strednej umelecko- priemyselnej škole v Bratislave, odbor aranžérstvo, výstavníctvo a grafický dizajn u prof. Rudolfa Filu a v rokoch 1983 – 1989 na Surikovovej výtvarnej akadémii v Moskve na oddelení monumentálnej maľby u prof. Jurija Koroleva.
Martin Borodáč žije a tvorí v Bratislave a v Plaveckom Štvrtku, kde v lone prírody má svoj ateliér. Venuje sa maľbe a sochárskej tvorbe, v ranom období i tapisérii. Má za sebou mnoho výstav na Slovensku i v zahraničí, predovšetkým v Chorvátsku a najmä v Dalmácii, ku ktorej má bytostný vzťah.

Ako prvý na Slovensku pri tvorbe sochy využil 3D tlač. Pracuje s chladnou estetikou, obľubuje kov a snaží sa pri práci s ním hľadať nové možnosti. Tvorí a žije v Bratislave.

Čomu sa aktuálne venujete?

Priebežne sa venujem projektu, ktorý má v rámci revitalizácie vzniknúť na bývalom Gottwaldovom námestí (dnes Námestie slobody, pozn. red.). Spoločne s  architektmi B. Lackovičom a E. Zatlukajom sme vyhrali súťaž na realizáciu Pamätníka revolúcie ´89. Paradoxne pre nás zásadná historická udalosť, a nemá zatiaľ hmotnú realizáciu. Pamätníky zažívali svoj vrchol práve v predošlom režime, pocta neznámemu vojakovi bola v každom meste. Mladí ľudia a teenageri majú – ak vôbec – veľmi skreslenú predstavu o tom, ako sa ako sa žilo pred rokom 1989.

Je dôležité zobrazovať to, čo nevidíme?

Ja si myslím, že áno. Odhaliť  nevidené skutočnosti…je  rozšírenie si obzoru.

Ako povedal Bruce Nauman, „skutočný umelec pomáha svetu odhaľovaním mystickej pravdy.“

• 

• 

…každý z nás však „nevidí“ niečo iné.

Súhlasím. Skutočnosť okolo nás je vystavaná z materiálu. Pre mňa je socha dialóg s materiálom.

Snažíte sa divákom, „konzumentom“ umenia vysvetľovať, čo ste vy videli, resp. nevideli? Alebo toto poznanie nechávate na nich?

Sú ľudia, ktorí vidia, čo som videl ja a sú ľudia, čo vidia niečo svoje. Pre mňa je nový pohľad často zaujímavý.

Predpokladám však, že ak divák vidí v diele niečo iné, než vy, nevnímate to ako nepotvrdenie svojich kvalít.

Určite nie.

(Medzičasom sme sa presunuli do hornej časti ateliéru, v ktorých sú vystavené niektoré diela. Vďaka výbornému svetlu má návštevník pocit, akoby bol v privátnej galérii.)

Ako vznikali tieto diela?

Je tu odliaty bonsaj do bronzu, spojený niťami so svojím tieňom. Teda zhmotnený tieň stromu, zhmotnená nevidená skutočnosť. Rád experimentujem, a preto si bronz lejem sám tu  v ateliéri. V prvom rade komplikovanosť (diela sú obsahovo veľmi bohaté, pozn. red.), a navyše kontakt s dielom, je veľmi dôležitý vo všetkých fázach tvorby. Odlievanie,  je veľa rôznorodých technologických postupov a umelec stráca možnosť vstúpiť do diela, pokiaľ nie je súčasťou.  Pri experimentálnych veciach je každý kontakt autorský. Pri sériovejšej výrobe je to iné. Tam nie je problém, aby remeselník jednoducho skopíroval predlohu.

Povedzme v týchto figurálnych motívoch  rozvíjam podobný aspekt ako u tieňov. Dynamika  tvaru nevidenej skutočnosti. Vzťah formy a obsahu, v tomto prípade okamih, keď sa vedomie odpútava od svojej fyzickej podoby.    

• 

Akým spôsobom určujete, kde táto hranica medzi fyzickým a psychickým vzniká?

Dochádzam k tomu, že hmota je len nositeľom obsahu. Naše telo sa v živote neustále vyvíja a mení, avšak to, čo nás identifikuje, zostáva rovnaké. Ja som stále ja. Telo sa mení, ja ostávam.

Hovorili ste, že niektoré bronzové diela ste možno mali ponechať v pôvodnej surovej podobe. Existuje teda vo vašom prípade aj váhavosť, resp. nespokojnosť s výsledkom?

Počas tvorivého procesu je veľa možností, ako ideu znázorňovať, viesť a tvarovať. Vždy si však volíme jednu cestu a tie ostatné idú v tom momente bokom. Silný moment tvorivého procesu, jedinečnosť okamžiku, kontakt s materiálom.

Aj v živote si vyberáme z rôznych ciest. Kedy ste si uvedomili, že umelecká cesta je pre vás tá pravá?

Už odmalička som mal  bohatú fantáziu. To je aj odpoveď na otázku (úsmev).

• 

• 

• 

Prejdime k obrazom. Tie, ktoré tu visia, sú pomerne temné až chladné.

Takmer všetky sú  „in progres“ . Väčšinou sú to „rozmaľované“ staršie veci, ktoré som už začal dávnejšie premaľovávať. Neviem či niektoré vôbec dokončím. Maľba ma baví a je to skvelý spôsob ako si oddýchnuť, lebo robiť sochy dá zabrať. Pripravujem syna na talentové pohovory, takže teraz kreslíme skôr realistické štúdie, baví ma to ešte viac s odstupom času .

Nachádzame sa v industriálnom priestore a vyzerá to, akoby niektoré diela už mali kus „života“ za sebou.

Áno, viaceré objekty vznikli recyklovaním  materiálov. Napríklad toto dielo (hríby) je vytvorené z nitov, ktoré tvorili spojivo na Starom moste a keď doslúžil, doviezli ich sem do blízkeho kovošrotu. Bývali časy, keď som tam chodil každý deň  ráno a hľadal, čo by sa mi mohlo hodiť, alebo sa len tak inšpirovať. A našiel som tieto „hríby“. Dielo predstavuje lesnú cestičku, na ktorej sa nity trascendentujú; v podobe magických húb zasadených v tuneli, v metafyzickom  charaktere sú schopné sa transformovať a otvoriť nám iné vnímanie, akým je naša materiálna platforma.

V kovošrote ste teda boli obľúbený (úsmev).

Poviem vám, ako som dostal pravidelný návyk na kovošrot. Bola nedeľa, práve som sa vrátil z chalupy a všimol som si, že mi chýba na záhrade bronzová socha. Napadlo mi, že by mohla byť v kovošrote a vedel som, že jediný otvorený je ten pod Prístavným mostom. Cestou som sa zastavil na polícii podať trestné oznámenie a pokračoval som na kovošrot. Všade boli haldy  materiálov, oceľové platne hrubé ako panely, množstvo škrobov a matíc. Vskutku veľmi inšpiratívne miesto, človek vidí množstvo foriem, vzorov a nápadov ležať na obrovských hromadách len tak vedľa seba. Neuveríte, socha tam bola a kúpil som ju naspäť za slušného  rozruchu, ktorý táto udalosť vyvolala.

Kúpil?

Kúpil. Za tridsať eur. Potom som išiel na policajnú stanicu, aby som nahlásil, že som dielo našiel. To bolo zložité, musel som vysvetliť, že nejde o poisťovací podvod. Povedali mi, že vec musia vyšetriť. Predvolali zamestnancov, účtovníčku a majiteľa zberného dvora vypovedať. Tam ma mali potom ozaj radi (smiech). Dal som sochu polícii na expertízu pre odhad škody. Ukázalo sa, že som dielo podcenil. Dielo ohodnotili súdni znalci na viac ako som si ho cenil ja.  No a odvtedy som do kovošrotu začal chodiť častejšie.

Umenie, najmä to vaše, je teda aj ekologické.

Priznám sa, že som nikdy nemal veľký cit pre ekológiu, ale keď sa narodil náš syn Tomáš, uvedomil som ako rýchlo sa dejú niektoré zmeny. Mám rád prírodu, inšpiruje ma a je  pre mňa dôležitá. Tento vzťah sa určite odráža v mojej tvorbe. V pomerne kritickom pohľade na situáciu v podobe katastrofických enviromentov zobrazujem spätnú väzbu prírody. Po dokončení objektu Tsunami sa následne o pár dní stala katastrofa v Japonsku.

Uvedomiť si zodpovednosť za prírodu a prostredie, ktoré vytvárame, musí byť priorita.

Keď spomínate prírodu, tak v záhrade Andreja Rudavského, ku ktorému ste chodili počas svojich štúdií, ste sa museli cítiť fantasticky. Ako si na neho spomínate?

Prežil som s sním toho veľa a najlepšie zážitky mam z obdobia keď sme boli v ateliéri len sami  dvaja . Mal pre mňa  pochopenie. Bol som skôr  „výmyselník“ (úsmev), ale on zo mňa dokázal spraviť precíznejšieho človeka. Keď videl  prvý  tlačený objekt (r.2009, objekt Inkubácia, pozn. red.) bol nadšený, rozprávali sme sa o možnostiach a potenciáli tejto technológie a s odstupom času sa naše slová naplnili. Mal obrovský zmysel pre technológie a moderné veci, stále sa posúval dopredu.

To máte aj vy. Inovátorsky ste v tvorbe použili 3D tlač.

 Transcendovanie digitálnych informácii a experimentovanie sa ešte len začína.

(V príjemnom rozhovore sme sa presunuli do spodnej časti ateliéru, kde diela vznikajú.)

Cítim sa tu ako v inom svete…

Pozrite sa, tieto srnky. Je to čistá „low poly“  geometria, surová záležitosť.  Chcem ich inštalovať tu v industriálnom prostredí. Sú to v podstate „street art“ objekty. Keď oceľ ešte zhrdzavie, budú vyzerať autenticky. Zvárané železo mi umožňuje svižnú modeláciu a akoby nižšie rozlíšenie. Dáva pocit pominuteľnosti, ale aj hravosti.  

Možno to bude aj symbol istej konečnosti a starnutia…

…alebo aj toho, čo sa v dnešnom svete začína vytrácať.

Ktorý materiál v sochárstve preferujete?

Kov je mi najbližší. Možnosti spracovania  a vlastnosti  kovov pokrývajú moje potreby. Technológia odlievania  bronzu, zváraná oceľ, presný laser alebo expresívna stopa plazmou.  Napríklad pri 3D tlači je výstup veľmi sterilný, posunom do kovu v bronze sa presadí  autonómnosť tradičného materiálu. Spojenie tradičných postupov a materiálov v kombinácii so súčasnými možnosťami a spracovaním otvára nové možnosti.

• 

• 

Pomáha vám niekto s ťažkými prácami?

Mám pár pomocníkov. Majstra, ktorý je každodennou súčasťou už viac ako desať rokov. V prípade potreby sú ľudia, na ktorých sa môžem obrátiť .

Ako a kedy tvoríte? Fixujete sa počas dňa na pevne stanovenú hodinu, alebo tvoríte vtedy, keď máte chuť a náladu?

Nechcem aby to vyznelo nezdvorilo, no ja sa dostanem do pohody, až keď som v ateliéri sám. Medzi piatou až ôsmou hodinou večer som už tak akurát unavený a zároveň uvoľnený pre spontánne nápady. Večer sa mi dobre robia návrhy, ale s materiálmi začíname robiť od rána. Treba dopredu vedieť, čo chceme robiť a prácu „zadeliť“. Priznávam, niekedy je to trochu únavné, preto mám rozrobených viac vecí a dám si zmenu. Realizujem aj dizajnové solitéry, teda úžitkové veci, alebo objekty technického charakteru, ktoré musia byť predovšetkým funkčné. K jednoduchým riešeniam sa treba dopracovať.

Niektoré vaše diela sú rozmerovo veľké a vyžadujú si aj veľký priestor, aby vynikli.

Áno. Zatiaľ sa mi darí ich umiestňovať.

• 

• 

Reflektujete vo svojich dielach spoločenskú náladu? Vplývajú udalosti, ktoré sa dejú, na to, ako vyzerajú vaše diela?

Určite áno. Umenie má v sebe sociálny aspekt. Vo verejnom priestore je to aj zodpovednosť.

Pri spomínanom pamätníku sme ako kolektív autorov intenzívne uvažovali, ako obsah uchopiť čo najlepšie. Je to citlivá téma a významná udalosť. To, ako sa vyvíjala, malo na náš návrh zásadný vplyv. Rozhodli sme sa zachytiť moment tejto udalosti tak ako sa odohrával. Ľudí, čo  sa postavili za myšlienku demokracie. Ich stopy, odtlačky v čase na konkrétnom mieste, s ktorými je možné sa aj dnes identifikovať. Pamätník bude pochôzdnou súčasťou námestia, výpoveď obsahovo bohatá, no objemovo subtílna. Na rozdiel od trendu veľkých objemov a prázdnych obsahov.    

Pred niekoľkými rokmi ste reprezentovali Slovensko na svetovej výstave Expo v Miláne. Čo vám to dalo a čo vzalo?

Podujatia tohto typu sú masového charakteru. Práca a inštalácia na mieste boli skvelá skúsenosť práce vo väčšom tíme ľudí. Musím uznať, že som sa veľa naučil – aj o tom, ako tieto podujatia fungujú. Na Expo sa prídu pozrieť milióny ľudí. Spätná väzba bola veľmi pozitívna, ľudia dodnes reagujú a pamätajú si objekt nerezového vtáka z kôs, nožov, kosákov a lyžičiek.

Podmienky na tvorbu máte veľmi dobré, váš ateliér je priestranný a podnetný. Stretávate sa na Slovensku s nejakými problémami, ktoré by vám tvorbu komplikovali?

Slovensko je malá, mladá a pomerne konzervatívna demokratická krajina.

Je to o prístupe a vnútornom nastavení. Tým, čo neviem zmeniť, sa snažím nerozptyľovať, treba si ísť svojou cestou. Veci sa komplikujú, to je štandard a v tvorbe tomu nie je inak. Ako vravieval môj profesor Juraj Meliš, je to beh na dlhú trať. Naopak, ľudia, ktorých na Slovensku  stretávam, kreatívnych alebo technicky zameraných, sú správne „nakopnutí“. V prvom rade máme malý trh, ktorý nefunguje, ako by mal alebo mohol. Kultúra na Slovensku nebola zatiaľ na programe dňa. Ak si umelec zároveň robí agenta, môže ho to dosť limitovať, časovo a kvalitatívne. Treba  si robiť svoje, tvoriť a byť otvorený. Keď je človek k sebe úprimný, robí veci, ktoré pokladá za správne. Tak sa nestratí.