Počas víkendu sme si pripomenuli Svetový deň prevencie samovrážd, ktorý pripadá na 10. september. V roku 2022 stúpol počet samovrážd oproti roku 2021 o 2,7 %, čo predstavuje 563 prípadov. Samovraždy by však nemali byť prezentované len ako štatistiky. S psychologičkou Mgr. Zuzanou Brežnou z ambulancie klinickej psychológie Nemocnice AGEL Zvolen sme sa preto rozprávali o tom, ako rozpoznať samovražedné sklony u blízkych i o tom, ako pomôcť blízkym, u ktorých sa takéto sklony objavia.

Samovražda je podľa WHO 3. najčastejšou príčinou úmrtí na svete – aké sú najčastejšie dôvody ľudí pre samovraždu?

Takzvaný „pud sebazáchovy“ alebo snaha o prežitie je podvedomý prirodzený reflex všetkých živých tvorov. Ak človek uvažuje o samovražde, zvyčajne je u neho prítomná silná emocionálna bolesť, pocit beznádeje či bezvýchodiskovosti. Je to pokus o „vyriešenie“ problémov, resp. pokus o únik od ťaživých a už neznesiteľných pocitov. Mnohokrát človek nechce naozaj zomrieť a je to skôr forma volania o pomoc.

Dokáže sa pre samovraždu rozhodnúť aj zdravý človek alebo jej musí predchádzať ochorenie, napr. depresia, úzkostná porucha, porucha príjmu potravy…?

Pocity silného smútku, beznádeje, neschopnosti nájsť iné riešenie na problémy a z toho plynúce samovražedné myšlienky môžu byť súčasťou klinického obrazu depresie, závislostí, silných úzkostí či iných duševných porúch. Nie vždy však musí samovražedným myšlienkam predchádzať duševné ochorenie. Myšlienky na samovraždu sa môžu vyskytnúť aj u ľudí trpiacich vážnym telesným ochorením či u ľudí po silnom traumatickom zážitku alebo u dlhodobo traumatizovaných.

Taktiež, ak sa človek ocitne v mimoriadne ťažkej životnej situácii, nemá možnosť alebo nedokáže požiadať o pomoc či porozprávať sa o tom s niekým, môže nadobudnúť pocit bezvýchodiskovosti a takéto myšlienky mu môžu napadnúť. To, že mu napadnú samovražedné myšlienky, ešte nemusí zákonite viesť k tomu, že samovraždu aj vykoná.  Ale je to už varovný signál, ktorý netreba podceňovať.

Samotnému rozhodnutiu spáchať samovraždu predchádza viacero fáz. Najskôr ide o nešpecifické fantázie, myšlienky o samovražde, ktorým sa človek bráni. Neskôr človek takéto myšlienky príjme, nebráni sa im a začína uvažovať o konkrétnych spôsoboch, ako si vziať život. V tejto  fáze je možné rozpoznať tzv. varovné signály, ktoré človek vysiela – napr. spomenie, že by si chcel niečo urobiť, že by radšej zomrel, viac sa sociálne utiahne, obviňuje sa, sú tam zmeny nálad… V poslednej fáze dôjde k tzv. upokojeniu a okolie si myslí, že sa mu uľavilo, že je mu lepšie. Môže však ísť práve o to, že sa človek už rozhodol a zmieril s tým, že ukončí svoj život. V tejto fáze  hrozí reálne nebezpečenstvo vykonania samovraždy.

Vo svojej praxi sa venujete pacientom s extrapyramídovými poruchami – pozorujete aj u nich zvýšenú tendenciu k samovražedným sklonom v dôsledku odhalenia často neliečiteľných a nevyliečiteľných ťažkých ochorení?

Áno, napr. u pacientov s Huntingtonovou chorobou je 6 až 10-násobne vyššie riziko samovrážd ako u bežnej populácie. Ide o dedičné a zatiaľ nevyliečiteľné ochorenie. Riziko samovraždy stúpa tesne pred stanovením diagnózy a v období, kedy sa výraznejšie znižuje sebestačnosť pacienta – napr. už nemôže chodiť do práce, prestáva zvládať bežnú starostlivosť o rodinu, šoférovať…

Pretrvávajú samovražedné sklony u pacienta po celý život alebo sa z toho dokáže „vyliečiť“?

Ak pacient dostane adekvátnu pomoc vo forme psychiatrickej a psychoterapeutickej liečby, uvedomí si iné možnosti riešenia situácie a nájde vo svojom okolí blízkych ľudí, ktorí mu budú oporou, je veľká pravdepodobnosť, že samovražedné sklony u pacienta ustúpia.

Na koho sa môže pacient alebo jeho blízki obrátiť v prípade potreby či núdze?

V prípade, že má človek samovražedné myšlienky stále častejšie, resp. okolie vníma, že by si ich blízky mohol blížiť, určite je dobré kontaktovať odborníka – psychiatra,  ktorý posúdi akútnosť stavu a prípadne pošle pacienta aj na hospitalizáciu. Ak blízki aj v domácom prostredí vyhodnotia, že ide o akútne ohrozenie zdravia či života, je potrebné volať RZP či odviesť blízkeho na urgentný príjem.

Non-stop sú dostupné linky dôvery, IP-čko a ďalšie organizácie, kam môže človek anonymne zavolať či napísať  prostredníctvom e-mailu či chatu s akýmkoľvek problémom a  bude vypočutý. To môže priniesť  úľavu a veľakrát odvrátiť aj samovražedný pokus. Na stránkach Ligy pre duševné zdravie či IP-čka sú dostupné kontakty na odborníkov aj základné informácie, ako postupovať v prípade, že má človek alebo jeho blízky samovražedné myšlienky (napr. chcemsazabit.sk).

Akú starostlivosť dostane pacient s takýmito sklonmi od psychológa?

Ak psychológ zistí, že sú u človeka prítomné aj samovražedné myšlienky, väčšinou odporučí aj psychiatrické vyšetrenie. Následne sa zvyčajne pokračuje v psychoterapeutických sedeniach, kde sa snažíme nadviazať s pacientom vzťah dôvery, aby bolo pre neho bezpečné hovoriť aj o ťažkých témach  a spoločne hľadáme riešenia.

Ako by sa mali správať k človeku so samovražednými sklonmi jeho blízki, priatelia?

Určite je dôležité byť všímavý, vnímať, ako sa ľudia okolo nás cítia a čo prežívajú. Veľmi často vedia samovraždám zabrániť práve ľudia z najbližšieho okolia. Ak už vieme, že človek má samovražedné myšlienky, určite netreba situáciu podceňovať a ignorovať. Treba mu ponúkať možnosť, aby o svojich ťažkostiach hovoril, aby zdieľal, čo ho trápi. Ak sa nám zdôverí, jeho ťažkosti brať vážne, nebagatelizovať („to nič nie je, to zvládneš…, máš pre čo žiť…“), ale ponúknuť mu pomoc pri hľadaní riešení. Uistiť ho, že vám na ňom záleží a chcete mu pomôcť. Ak máte strach, že by si naozaj ublížil, neostávajte v tom sami a kontaktujte odborníka. Určite pomáha aj odstránenie predmetov, ktorými by si mohol ublížiť alebo vyhnutie sa rizikovým situáciám. Je dôležité, aby takýto človek neostával sám. Taktiež sa odporúča, aby takýto človek nekonzumoval alkohol či iné psychoaktívne látky, lebo oslabujú racionálne myslenie a môžu viesť k impulzívnemu konaniu.

Aké sú podľa vás účinné spôsoby, ktorými by sme celospoločensky mohli prispieť k prevencií samovrážd?

V celospoločenskom uhle pohľadu je určite užitočné o tejto téme hovoriť, neignorovať ju. Informovať ľudí nielen z hľadiska štatistík, ale skôr v zmysle možností riešenia a dostupnosti pomoci. V rámci individuálnych možností si uvedomiť, že takéto myšlienky sa môžu objaviť u kohokoľvek z nás, pretože nevieme, čo nás v živote postihne a ako to zvládneme. Preto, ak sa nám niekto zverí alebo spomenie, že o niečom takom uvažuje, nebagatelizovať jeho problém, brať ho vážne, byť mu oporou a ponúknuť mu pomoc.

Foto ilustračné, zdroj: Unsplash